Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Ako vychovať génia. Talent je preceňovaný, dá sa naučiť

03.12.2015 | Jozef Tvardzík | © 2015 News and Media Holding

Maďarský učiteľ László Polgár vychoval zo svojich dcér šampiónky v šachu. Zistil, že k tomu, aby bol človek v nejakej disciplíne skutočne dobrý, nezáleží až tak na DNA ako na snahe a tvrdom tréningu.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 4

Susedov syn hrá geniálne futbal, chlapec z dediny ovláda plynule niekoľko cudzích jazykov a spieva neuveriteľne čisto a spolužiak je neporaziteľný v šachu.

Sú to príklady talentov, ktoré otvárajú otázku, prečo aj iní ľudia, ktorí tvrdo trénujú, od určitého momentu už nepostúpia v danej zručnosti a ostanú priemerní. Nemusí za tým byť nutne genetika či nedostatok prirodzeného talentu. O hľadaní talentov a výchove géniov napísal publicista Daniel Coyle knihu The Talent Code (Tajomstvo talentu).

Inšpirácie hľadal v rôznych kútoch sveta, pozrel sa na ihriská brazílskych futbalových akadémií, ruských tenisových hál či hudobných škôl, aby v praxi zistil, akým spôsobom trénujú najlepší z najlepších.

Kniha The Talent Code od spisovateľa Daniela Coyla

Kniha The Talent Code od spisovateľa Daniela CoylaZdroj: amazon.com

Keď sa talent dá vychovať

Že nie každý talent je nutne závislý len od DNA, dokázal maďarský učiteľ László Polgár, ktorý doma trénoval svoje tri dcéry Zsuzsu, Szofiu a Judit. Deti v rámci experimentu hrávali šach osem hodín denne a ich otec stvoril z dcér majsterky.

V čase komunizmu sa mu podarilo vybaviť, aby dievčatá nechodievali do školy, ale vzdelávali sa doma. Okrem šachu ich otec učil aj stolný tenis, pretože fyzickú aktivitu považoval za dôležitý aspekt pre ďalší intelektuálny vývoj. Keď boli deti ešte malé, rodičom hrozilo, že sociálka ich rodičom odoberie. No už prvé úspechy dievčat kritické hlasy umlčali.

Zsuzsa sa v 80. rokoch stala prvou ženskou veľmajsterkou v šachu na svete, Judit sa stala najlepšou ženou všetkých čias a uspela aj medzi mužmi. Všetky tri dievčatá reprezentovali Maďarsko aj na olympiáde. „Každé zdravé dieťa je potenciálny génius. Genetika a talent by nemali byť žiadnou prekážkou, ak to, čo robí, robí s láskou,“ tvrdil L. Polgár.

Úspech dievčat v šachu prispel k vedeckej debate o otázke, či úspech v športe, umení alebo v akejkoľvek inej disciplíne primárne závisí od genetiky, alebo od rodičovskej výchovy a drilu. Psychológ z Florida State University K. Anders Ericsson napríklad tvrdil, že najvýraznejšou premennou nie sú gény, ale naopak disciplína pri cvičení.

V knihe Outliers od Malcolma Gladwella sa spopularizovala téza, že ak sa danej disciplíne bude človek venovať aspoň 10-tisíc hodín (alebo desať rokov), dostane sa v nej medzi najlepších na svete. A. Ericsson tento proces nazval intenzívnym cvičením a definoval ho ako rozvíjanie techniky, analýzu chýb prostredníctvom spätnej väzby a snahu poučiť sa z nej. Toto pravidlo sa často používa aj k určeniu ideálneho veku pre začiatok trénovania - napríklad v tenise sa cítia na vrchole síl dievčatá v 17 rokoch, preto by mali začať trénovať v siedmich rokoch (v prípade chlapcov, ktorí dozrievajú neskôr stačí v deviatich rokoch).

Jeho téza ale narazila na kritiku, podľa ktorej niektorí géniovia tvorili výnimočné diela už v detstve. Na druhej strane, tvrdý tréning stál aj za hudobným géniom Wolfgangom Amadeom Mozartom. V knihe Genius Explained Michael Howe z Exeter University napísal, že vo veku šiestich rokov mal W. A. Mozart za sebou 3 500 hodín štúdia hudby so svojím otcom, ktorý bol skladateľom hudby. „Výskumy naznačujú, že skutočné majstrovstvo týchto géniov spočíva v ich schopnosti intenzívne cvičiť na hranici posadnutosti, aj keď to na cvičenie nevyzerá,“ píše v knihe D. Coyle. Neexistuje totiž žiaden typ bunky, ktorý by géniovia mali a my ostatní nie. To samozrejme neznamená, že medzi nami nežije mizivé percento ľudí, ktorí majú až obsedantnú túžbu neustále sa zlepšovať, ale tento typ vnútorne motivovaných ľudí, ktorí cvičia intenzívne, je veľmi vzácny a jasne rozpoznateľný.

Talent v cvičení nie v génoch?

D. Coyle v knihe rozoberá desiatky príkladov, ako sa z obyčajných smrteľníkov tvrdou a systematickou prácou stali experti vo svojej profesii. Príkladom je Brazília, ktorá je obrovskou zásobárňou futbalových talentov. Ako je to možné? Konvenčný spôsob, ako vysvetliť vysoké percento talentov, je odvolať sa na gény a prostredie, v ktorom chlapci žijú – v krajine existuje obrovská popularita futbalu, teplá klíma a žije tak rôznorodá 190-miliónová populácia, v ktorej je 40 percent ľudí chudobných a futbal je možnosť, ako z tejto biedy uniknúť.

Ak sčítame tieto faktory, dostaneme ideálnu továreň na futbalové talenty. Aj toto vysvetlenie má ale trhlinu, pretože Brazília nebola vždy vo futbale skvelá – v 40. a 50. rokoch nemala na konte žiadne výrazné výsledky. Novodobá éra futbalovej mocnosti sa začala až v roku 1958 v podobe vynikajúceho tímu, v ktorom nastúpil aj 17-ročný Pelé.

Anglický tréner Simon Clifford sa preto vybral do Brazílie, aby tajomstvo odhalil. Zistil, že hráči už od detstva netrénujú na obrovskom trávnatom ihrisku, ale na betóne alebo utlačenej hline na relatívne malom priestore. Inými slovami, Brazília sa nespolieha pri vývoji nových talentov na futbal, ale jeho zmenšeninu - futsal. Ten pripomína síce futbal, ale hráči majú oveľa menej priestoru, lopta je o polovicu menšia a dvakrát ťažšia a od zeme sa takmer neodráža. Hráči sú tak nútení hrať rýchlejšie a spoliehať sa len na techniku.

Podľa štúdie Liverpool University sa futsalisti dostávajú do kontaktu s loptou šesťkrát častejšie ako futbalisti. Menšia a ťažšia lopta vyžaduje presnejšie ovládanie, základom sú presné prihrávky a vynaliezavosť, ktorá spočíva v hľadaní uličiek a voľných miest. Futsal je skvelým príkladom intenzívneho cvičenia, v ktorom sa robia chyby a hráči neustále hľadajú riešenia akútnych problémov, z ktorých sa dokážu poučiť. D. Coyle teda prišiel na to, že futbalové hviezdy sa nerodia, ale dokážu sa zdokonaľovať disciplínou a intenzívnymi tréningmi niekoľko hodín denne.

Intenzívne cvičenie je založené na paradoxe. Keď sa niekto cielene pohybuje na hranici svojich schopností, robí chyby, ale podvedome sa zlepšuje. Príkladom je aj 13-ročná Clarissa, ktorá sa pred pár rokmi stala súčasťou štúdie austrálskych hudobných psychológov Garyho McPhersona a Jamesa Renwicka. Tí niekoľko rokov mapovali jej pokrok pri hraní na klarinete. Podľa prvotného testovania vedcov a z vyjadrení jej rodičov nebola považovaná za talent - nemala hudobný sluch, jej zmysel pre rytmiku a motivácia boli priemerné.

Napriek tomu sa stala medzi vedcami známou, keď počas takmer šiestich minúť dokázala podľa meraní austrálskych vedcov zvýšiť tempo svojho učenia až na desaťnásobok a ani si to nevšimla. Na videu, ktoré nahrali vedci, dokázala intenzívnym cvičením skladbu rozbiť na malé kúsky,po chybách, ktoré v tónoch robila, sa zastaviť a neustále sa opravovať. „Clarisse sa stalo to isté, čo sa deje v liahniach talentov. Napojili sa na neurologický proces, vďaka ktorému určité vzorce cieleného učenia vedú k zlepšovaniu schopností,“ píše v knihe autor knihy.

Minulý rok ale vyšla kniha Davida Epsteina The Sports Gene, ktorá tvrdenie, že sa všetko dá natrénovať do dokonalosti, spochybňuje. Investigatívny novinár naopak tvrdí, že bez génov a hlavne fyziologických predispozícií, ktoré vystrelia telo napríklad do výšky, nemôže byť každý špičkovým basketbalistom, a ak nemá správny pomer dlhých a krátkych svalových vlákien (dané geneticky), nikdy nebude patriť medzi špičku. Predpoklady pre šport a mylné tvrdenia, že športovci neustále posúvajú rekordy na hranice možností, zanalyzoval minulý rok na TEDx konferencii.

Vlani napríklad Uzbekistan rozhodol, že nechá geneticky testovať 10-ročné deti. S jediným úmyslom: aby medzi nimi našli najtalentovanejších športovcov. Toto rozhodnutie neprišlo len tak, Uzbekistan na ňom pracuje už niekoľko. V roku 2012 začali vedci v krajine systematicky študovať genetický materiál najúspešnejších miestnych športovcov. Našli 50 génov, ktoré podľa nich signalizujú, že daný človek má na to, aby sa stal olympijským medailistom.

Šéf vládou financovaného výskumu Rustam Muhamedov povedal pre magazín The Atlantic, že rozvinuté krajiny ako USA, Čína alebo európske štáty skúmajú ľudský genóm a objavili už gény, ktoré ukazujú vlohy pre šport. „A my chceme tieto metódy použiť, aby sme našli budúcich šampiónov,“ dodal R. Muhamedov.

Ďalej sa už vedci do života detí miešať nebudú - ak mladý talent ukáže genetické vlohy, len odporučí rodičom, aby dali potomka na športovú kariéru. Testy dokonca umožnia odhaliť, pre aký druh športu má dieťa talent - napríklad behanie, plávanie alebo silové športy.

Práve tento aspekt vplyvu génov v knihe The Talent Code absentuje a autor ho zámerne ignoruje, čo pôsobí rušivým dojmom.

Nudná vec za talentom: myelín

D. Clayne nepláva v knihe len po povrchu, ale odhaľuje aj neurologický pohľad ako učenie prebieha. Odvoláva sa na nervový izolátor s názvom myelín, ktorý niektorí neurológovia považujú za svätý grál získania zručností – či už ide o hranie basketbalu alebo hranie na hudobnom nástroji, celý proces je tvorený reťazcom nervových vlákien, ktorý prenáša slabý elektrický impulz.

Význam myelínu je v tom, že tieto vlákna obaľuje podobne ako gumová izolácia obaľuje medené káble, čím zabráni, aby elektrický impulz niekde unikol. Týmto sa signál posilňuje a urýchľuje akúkoľvek zručnosť – od šachu až po hranie na gitare. Inými slovami, čím častejšie a viac človek cvičí, tým si vytvára viac myelínu. Ten narastá až do veku 50 rokov a je živý, čo znamená, že sa rozpadáva a znova buduje.

Kniha ponúka aj skvelé postrehy, ktoré odhaľujú, prečo sa niektorí ľudia v danom remesle vyvinuli do dokonalosti. Jednou z príčin je smrť. Znie to síce morbídne, ale klinický psychológ Martin Eisenstadt si všimol, že na genialitu má často vplyv strata jedného z rodičov – či už ide o Danteho, Michalangela, Lincolna či Gándhího. Strata jedného z rodičov totiž u detí vyvoláva podnet: som v nebezpečí. Človek nemusí byť psychológom či lekárom, aby chápal, aké množstvo energie dokáže strata bezpečia vyvolať u detí.

Tento signál má moc zmeniť vzťah dieťaťa k svetu, pretvoriť jeho identitu a dať jeho mysli smer a energiu, aby sa dokázala vysporiadať s nástrahami a možnosťami, ktoré život ukrýva. „Takéto nepriaznivé udalosti prispievajú k vytvoreniu silnej osobnosti, ktorá bude schopná prekonávať všetky prekážky a sklamania, ktoré sa jej postavia do cesty na ceste k úspechu,“ napísal v knihe Origins of Genius psychológ Dean Keith Simonton. Ide o akýsi spínač sebazáchovy, ktorý v správnom prostredí môže odštartovať úspech.

Správna motivácia je základ

Rodič nemusí samozrejme motivovať dieťa k lepším výsledkom len cez vlastnú smrť. Podstatou je správna motivácia, ktorá sa môže zabiť aj prehnaným chválením. Dieťa totiž nepotrebuje pochváliť a za každú cenu odmeniť, ale potrebuje počuť, že rodič ocenil jeho snahu. Rodičia by mali sledovať, čo detí naozaj fascinuje a podporovať ich v tom, čo robia. Predstavte si, že po mesiaci cvičenia učiteľka povie, že nevidí v žiakovi talent. Keď ho hranie na klavíri príliš nebaví, ochotne prijmete negatívnu sugesciu o nedostatku talentu a proces učenia a tvorby talentu žiak zastaví, prestane cvičiť a novovytvorené mozgové spoje sa začnú oslabovať.

Keď však miluje hranie na klavír a vymení učiteľku, proces tvorby talentu v mozgu žiaka úspešne pokračuje ďalej, aj keď mu hranie spočiatku nejde, pretože nové mozgové spoje sa tvoria chybami a uvedomením si ich.

V roku 1997 sa vedec Gary McPherson rozhodol preskúmať záhadu, prečo niektoré deti na hodinách hudby dosahujú rýchlejšie pokroky ako ostatné. Realizoval dlhodobú štúdiu, ktorá mapovala hudobný rozvoj u 150 detí a zistil kľúčovú vec: z výsledkov zistil, že na rýchlejšie učenie nemali vplyv ani IQ detí, výška príjmov ich rodičov ani hudobný talent.

Zistil, že odpoveď na túto záhadu mu odhalila hneď prvá hodina so žiakmi, na ktorej sa ich spýtal, ako dlho si myslia, že budú hrať na hudobný nástroj. Deti, ktoré uviedli, že chcú hrať na nástroji dlhodobo, prekonali detí s krátkodobým záväzkom (pri rovnakej dávke cvičenia) až o 400 percent. Pre úspech tak zohráva dôležitú úlohu nielen cvičenie, ale hlavne vnútorná motivácia. „Inštinktívne považujeme každého nového študenta za nepopísaný list, ale zdá sa, že predstavy, s ktorými prichádzajú na prvú hodinu, sú oveľa významnejšie než čokoľvek, čo môže urobiť učiteľ alebo dĺžka cvičenia,“ dodal G. McPherson.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 4