Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Ten, čo ho volajú anarchista: Kancelárie plodia zbytočnú prácu, ktorá zabíja kreativitu

04.07.2014 | Jozef Tvardzík | © 2014 News and Media Holding

David Graeber je profesorom London School of Economics, kde vyučuje sociálnu antropológiu. Predtým 53-ročný Američan učil na univerzite Yale, ale vedenie mu nepredĺžilo zmluvu. Nečudo. Na profesora vystupuje veľmi neformálne, je kritik kapitalizmu a chamtivých bánk, preto bol jednou z vedúcich postáv hnutia Occupy Wall Street, na ktoré chodil v čiernej kukle.

Na sociálnej sieti Twitter tvrdí, že ho novinári otravujú nudnými otázkami a navyše ho označujú za anarchistu, s čím sa nestotožňuje.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 8

Esej, ktorú zverejnil strikemag.org, hľadá príčiny pomerne častého symptómu zbytočnej práce. Tvrdíte, že ide o prácu v administratívnom sektore, ktorý vytvára a pohlcuje množstvo nových odvetví, ako sú finančné služby alebo telemarketing. Potom to sú pozície, ktoré sa týkajú ľudských zdrojov a public relations. Nie je pojem zbytočná práca predsa len subjektívny a trocha urážajúci?

Niekomu, kto je presvedčený, že prospieva spoločnosti, by som si, samozrejme, netrúfal tvrdiť, že jeho práca je nezmyselná. Celý život stretávam ľudí a keď sa ich spýtam, čo robia, reagujú nesmelo a nechcú priznať, kde pracujú a čomu sa venujú. Stačí pár drinkov a už sa rozhovoria. Hovoria niečo v tom zmysle, že to nie je veľmi zaujímavé.

Napríklad pracujem za počítačom v open space a vypĺňam formuláre len preto, aby som ich posunul niekomu inému a ten ďalšiemu. Som človek, ktorý je v rámci štruktúry firmy jeden zo siedmich vrstiev outsourcingu. Je to potom pre nich trápne, pretože síce pracujú, ale nevedia na čom presne a často ani nevidia výsledok.

Trpia, pretože vedia, že ich miesta boli vytvorené len umelo. Aké majú sebavedomie, keď tajne veria, že ich práca vlastne ani neexistuje? Ako keby niekto tam vonku vymýšľal nezmyselnú prácu len preto, aby sme všetci stále pracovali.

Aká je to práca podľa vás?

Je to taký nižší až stredný manažment, ktorý neustále chodí z jednej porady na druhú, pasívne počúva a potom z toho robí nezmyslené reporty, ktoré posiela v rámci tímu po celom svete. Ale ako som spomínal, ide o prácu, o ktorej zamestnanec vie, že by v podstate nemusela existovať a nikomu by nechýbala.

Taký telemarketing, PR, lobisti... nepoznám ani jedného firemného právnika, ktorý by bol s prácou spokojný. Príkladom je americká nemocnica. Polovica jej zamestnancov nerobí nič pre chorého pacienta, len vypĺňa formuláre pre poisťovne a posiela ich. Samozrejme, aj to je potrebné niekým urobiť, ale 90 percent ich dennej práce je jednoducho nezmyselná.

David Graeber s kolegami z London School of EconomicsZdroj: Twitter

Je podľa vás lepšie sedieť doma?

Nenávidia svoju prácu a často to robia len preto, lebo majú rodinu a zvykli si na istý štandard. Toho sa nechcú vzdať alebo sa boja, čo bude potom. Príkladom je môj bývalý spolužiak, ktorý mal kapelu a jeho songy hrali aj rádiá. Prišli dlhy a on musel kariéru muzikanta zavesiť na klinec. Keďže nevedel, čo bude robiť, vyštudoval právo a začal pracovať v jednej korporácii. Sám priznal, že jeho práca je nezmyselná.

Paradoxné je však to, že mnohým sa naopak mimoriadne darí, sú profesne rešpektovaní, pretože v skutočnosti nikto nevie, čo presne robia. Zbytočná práca pohlcuje kreativitu a možno nadaný umelec práve teraz sedí pri pokladni v supermarkete. Pracuje tam len preto, aby si zarobil na školné, ktoré aby splatil, musí odrobiť niekde vo firme.

Získajú vzdelanie a môžu sa rozhodnúť, kde budú pracovať.

Aspoň v USA sa však mladí ľudia kvôli škole zadlžujú. Študentské pôžičky ničia fantáziu mladosti. Predstavte si, že spoločnosť nasadí na kreatívnych, bezstarostných a mladých ľudí dlhy vo výške 50-tisíc eur. Stali sme sa spoločnosťou, ktorá stratila schopnosť takýchto ľudí začleniť, naopak ich núti byť otrokmi, aby dlhy splatili. Nič nie je dôležitejšie pre budúcnosť než vytvoriť pre mladých ľudí možnosti, aby sa realizovali.

Aký je podľa vás podiel nezmyselných pracovných pozícií na trhu práce?

Asi 20 až 25 percent, ale je to zložité povedať a kvantifikovať, keďže je to môj odhad. Poslednú vec, čo by som chcel urobiť, je prísť za niekyý a povedať, že jeho práca je nanič, ale on si to v skutočnosti nemyslí. Ľudia by sa mali rozhodnúť, či im práca niečo dáva a je pre nich zmysluplná.

V roku 1930 ekonóm John Maynard Keynes predpovedal, že prudký technologický pokrok spôsobí, že ľudia budú v súčasnosti pracovať len 15 hodín týždenne. Vraj im ostane toľko voľného času, že sa začnú nudiť. Prečo sa to neudialo?

Väčšina ľudí, hlavne v Európe a v Severnej Amerike, strávi svoj pracovný život vykonávaním úloh, o ktorých tuší, že nie sú v skutočnosti vôbec k ničomu potrebné. Ešte v 60.rokoch minulého storočia bola Keynesova teória očakávaná. Vtedy si ľudia mysleli, že práca robotov o niekoľko desaťročí úplne odbúra ľudskú prácu. Práca sa obmedzila na osemhodinový pracovný čas, ale ani v 70. rokoch práce neubudlo. Zamestnanci automobiliek sa búrili, neboli spokojní ani s platovým ohodnotením, ani objemom práce.

Keby sme si mali zvoliť medzi kratšou pracovnou dobou a väčším objemom produktov, kolektívne by sme sa rozhodli pre to druhé. Za posledných dvadsať rokov pozorujeme, ako vzniká nekonečné množstvo nových zamestnaní a odborov. Súvisia s naším dopytom po pohodlí. Nie je preto prekvapivé, že investície a čas ľudí smerujú do technologického výskumu. Mnohí by mohli pracovať aj kratšie, ale svoj pracovný čas majú vopred daný a musia si ho odsedieť v práci. Okrem toho sa musia zúčastňovať na poradách alebo čas v práci trávia písaním statusov na Facebooku.

Dôvodom je teda konzumný spôsob života a túžba ľudí po stále nových produktoch?

Samozrejme, Keynes nepočítal s jednou vecou - masívnym nárastom konzumu. Kolektívne sme sa rozhodli, že dáme prednosť desaťhodinovému pracovnému času s novým iPhonom v ruke a SUV v garáži, než by sme mali pracovať len štyri hodiny denne. Súvisí to aj s tým, že rozvoj nových odvetví súvisí s pohodlnosťou a rýchlosťou doby.

Nikomu sa nechce variť kávu, potom hrnček umyť, ale radšej skočí cestou do práce a z nej do Starbucksu. Na zamyslenie: príčina – efekt. Pracujú ľudia tak veľa hodín denne, pretože skutočne subjektívne túžia po luxusnom cappuccine a dobrom jedle, alebo v skutočnosti si len narýchlo vezmú do ruky kávu a z reštaurácie jedlo a najímajú si ľudí, aby venčili ich psov, strážili ich deti, pretože pracujú príliš veľa?

V knihe Debt. The First 5000 Years tvrdíte, že ľudia sú tisícročia namočení do úverových systémov a že nepokoje na uliciach a revolúcie vznikajú vždy, keď už dlhy nemožno splatiť. Prečo považujete dlh za zlo?

Dlh je zvrátený sľub dať určitú sumu peňazí, v určitom čase a za určitých podmienok. Je to zmluva, ktorá sa v konečnom dôsledku vymáha silou a možnými sankciami. V minulosti sme kvôli tomu videli mnohé násilné činy, ktoré boli brané ako morálne. Kvôli dlhu sa skoro rozpadla eurozóna. Boje medzi chudobnými (zadlženými) a bohatými sú vlastne boje medzi veriteľmi a dlžníkmi.

Tým, že sa dlh ako sľub splatiť požičané dá vyčísliť, stáva sa neosobným a stráca ľudský pôvod. Dá sa matematickými operáciami cez poplatky a úroky navyšovať. A jedného dňa sa dlhy nebudú splácať, ako to bolo aj počas finančnej krízy. Dlhy sa stávajú zombie ľudských sľubov. Kým odpustiť hypotéku mladej rodine je z pohľadu banky nemysliteľné, v USA finančná kríza spôsobila, že bankári boli zachraňovaní zo svojich dlhov balíčkami peňazí, na ktoré sa poskladali bežní ľudia z daní.

Čo bol aj dôvod, prečo ste boli na čele hnutia Occupy Wall Street?

Poukázali sme, že demokracia v USA nie je v skutočnosti demokraciou. Chceli sme poukázať na existujúce korupčné a mocenské prepojenia a na absolútnu kontrolu politického systému jedným percentom obyvateľstva. To sa nám do istej miery podarilo naplniť. Occupy chcelo zároveň vytvoriť skutočne demokratickú kultúru bez prepojenia peňazí a moci, ktorý vytvoril finančný kapitalizmus, založený na dlhoch.

Ale vy tvrdíte, že je morálne nesplácať dlh, neodporuje si to?

Takmer každý je zadlžený. Či sú to študenti s úvermi na krku, alebo mladé rodiny s hypotékami. Splácanie dlhov nie je samozrejmosť a ich nesplácanie považujem za morálne. Napríklad v Mezopotámii bolo niekoľko dlhových kríz a výsledkom bolo, že tieto dlhy sa periodicky vymazávali.

Jednoducho, ak mi niekto požičia, vrátim mu vtedy, keď na to budem mať. Peniaze nie sú nič iné, len medziľudský sľub, môžeme ich ako ľudstvo zmazať či znova vytvoriť. Kto má svojvoľnú moc nad ostatnými a chce ich vykorisťovať, pokúsi sa vždy maskovať toto vykorisťovanie cez dlhy.

To je predsa pritiahnuté za vlasy. Nie je to podľa vás neudržateľné, keďže peniaze sú hlboko zakorenené v systéme?

Analytici, s ktorými som hovoril, mi vraveli, že zmazanie všetkých dlhov by viedlo k veľkým problémom. Avšak systém by to prežil. Americký dlh stále rastie a ekonomika stále nejako prežíva.

Ak sme pri dlhu, tak nikto nás nenúti sa zadlžiť.

Ak nechcete len prežívať a nemáte bohatých rodičov, ktorí vám kúpia dom, musíte sa zadlžiť.

Svet podľa ľavičiarov

Názory Davida Graebera nie sú v zásade ničím unikátne a sú len volaním pre nové usporiadanie spoločnosti. Na Slovensku patrí medzi kritikov kapitalizmu a jeho usporiadania napríklad novinár Michal Havran, ktorý tvrdí, že väčšina ľudí chce kapitalizmus s ľudskou tvárou.

„Žiadať preto od nich, aby tupo obdivovali systém, v ktorom jedni beztrestne rozkrádajú krajinu, druhí sa boja exekútorských mafií a daňových úradov, je zvrátené,“ napísal v denník Referendum. Kapitalizmus nie je podľa neho zárukou demokracie tak, ako nie je demokracia podmienkou na jeho fungovanie.

Tvrdí, že kapitalizmus umožňuje vzmáhať „centrá moci“ globálnych korporácií a na druhej strane ľudia, ktorí kvôli svojvoľným presunom výroby v regiónoch trpia, prichádzajú o prácu a nič s tým nemôžu urobiť. Kapitalizmus vykorisťuje nové trhy a ľuďom rozbíja medziľudské vzťahy. Chce lepší a ľudskejší systém, ktorý sa má sám vykryštalizovať.

Kapitalizmus a voľný trh kritizuje aj poslanec SMERu Ľuboš Bláha. Pred troma rokmi vydal knihu Matrix kapitalizmu a až do marca 2013 mal aj aktívny blog, kde písal o hrozbách kapitalizmu, o mediálnej manipulácii alebo o Marxovi. Nestotožňuje sa s kapitalizmom bez zásahov štátu, ale návrat do socializmu odmieta tiež.

Ako východisko vidí v takzvanom sociálnom kapitalizme, ktorý fungoval po porážke Adolfa Hitleta v Nemecku, či Švédsku a priniesol kvalitu života všetkých ľuďom. Jeho riešením je veľmi silný sociálny štát, sociálny dialóg, silné práva pre zamestnancov, prakticky nulová nezamestnanosť, veľké sociálne výhody, starostlivosť štátu od kolísky až po hrob, čo potvrdil aj v rozhovore pre Aktuality.sk.

Ako tvrdí, tento druh kapitalizmu však dnes odumiera a namiesto neho s nástupom 80.rokov minulého storočia, príchodom globalizácie, prišla politika neoliberalizmu, ktorý úplne rozdupáva tento sociálny model kapitalizmu a nahrádza ho neoliberálnym, voľnotrhovým, darwinistickým modelom kapitalizmu. Keď zomrel vlani venezuelský prezident Hugo Chávez, poslal do krajiny kondolenčný list.

Zo svetových es, ktoré majú niečo proti kapitalizmu, vytŕča Brit David Harvey, ktorý je predstaviteľom takzvanej marxovej geografie. Je autorom desiatok kníh a od štvrtka je v predaji jeho knižná novinka Seventeen Contradictions and the End of Capitalism (17 protikladov a koniec kapitalizmu).

Harveyho presvedčenie spočíva v tom, že kapitalizmus obsahuje systémové chyby, ktoré nevyhnutne a opakovane vytvárajú krízy a utrpenie. Uznáva síce, že kapitalizmus je doteraz najtvorivejší ekonomický systém, ktorý tristo rokov vytváral najrozsiahlejšiu prosperitu v ľudských dejinách a relatívnu mieru spravodlivosti, ale vyvolal množstvo cyklických kríz, ekonomických katastrof, utrpenia, vojen a poškodenia životného prostredia.

Chcel by revolúciu bez vojen a gulagov, aj keď si uvedomuje, že je to utópia, ale verí, že svet v čase rozmachu kapitalizmu utópiu potrebuje ako istú formu protiváhy. Nevylučuje však vyvlastnenie, pretože by vlastne išlo len o navrátenie bohatstva, ktoré dnešná kapitalistická trieda, teda finančníci a podnikatelia, zobrali od nižšej chudobnejšej triedy.

Názorov je množstvo a na každej strane barikády sa nájdu zástancovia alebo odporcovia súčasného zriadenia. Pred pár rokmi bol v Bratislave franzúzsky ekonóm Pascal Salin, označovaný za anarchokapitalistu, ale v téme kapitalizmu má jasno. „Kapitalizmus je vlastne jediný etický systém. Základ je, že vlastnícke práva znamenajú slobodu. Kým nie ste vlastník toho, čo vytvoríte, nie ste slobodný. Takže pre mňa definícia kapitalizmu nie je ani tak tá, ako sa bežne hovorí, že je to systém, kde súkromníci vlastnia výrobné faktory. Označujem ho skôr za systém legitímnych vlastníckych práv. Vlastnícke práva existujú vždy, len treba rozlíšiť, či vznikli obmedzovaním iných alebo slobodnou vôľou a činnosťou. Toto je silná etická základňa kapitalizmu,“ povedal vtedy v rozhovore pre Trend.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 8

Tagy David Graeber, dlh, Occupy Wall Street

Súvisiace články

Bestseller Amazonu: Francúzsky ekonóm, ktorý oživil Marxa

Bestseller Amazonu: Francúzsky ekonóm, ktorý oživil Marxa Recenzia

Obsiahle dielo francúzskeho profesora ekonómie kritizuje prehlbujúcu sa majetkovú nerovnosť vo svete. Kritizuje platy manažérov a presadzuje drsnú progresivitu zdanenia 5

Hospodárska nerovnosť je vraj najhlbšia za posledných sto rokov

Maďarič o Ficovom odchode

Trump Mexičanom: „Veľká česť“ a tiež veľký múr

Potraviny po záruke dostanú zadarmo chudobní