Svoje články uverejňuje v Lidových a Hospodářských novinách, píše aj pre portál Echo24.cz, na rádiu Wave (súčasť Českého rozhlasu) moderuje reláciu Bourání. Zároveň učí na Archip-e (súkromná škola architektúry v Prahe) a jeden semester ročne aj na americkej North Carolina State University.

Jednou z jeho ďalších aktivít je aj príprava relácie pre portál Stream.cz, Gebrian versus, kde kritizuje verejné stavby a priestory. Nedávno za týmto účelom navštívil aj Bratislavu, ktorej vo svojej relácii venuje celkovo štyri časti. V rozhovore pre TREND.sk hovorí o spoločných znakoch aj rozdieloch medzi Slovenskom a Českom, ich hlavnými mestami, ale aj o podstate miest ako takých.

Začneme trochu provokatívne. V Česku ste už všetko skritizovali, tak ste sa rozhodli pustiť do Bratislavy?

Ani nie, ale ponúka sa to samé. Do Bratislavy jazdím niekoľkokrát ročne, pozrieť si kritiky na fakulte architektúry alebo VŠVÚ. Všímam si, ako to mesto vyzerá. V mnohých ohľadoch je porovnateľné s Českou republikou, v mnohých ďalších zas odlišné.

Nechceli sme pritom urobiť epizódu na štýl, "mysleli ste si, že ste videli už všetko zlé, ale nie, teraz vám ukážeme Bratislavu". Dalo by sa to tak urobiť, ale o to nám nešlo.

Zdá sa však, že v relácii Gebrian versus veľa vecí kritizujete a málo vecí chválite.

S tým nesúhlasím. Máme odvysielaných 58 dielov a myslím si, že približne polovica kritík bude pozitívna. Človeka to možno aj prekvapí, pretože najmä zo začiatku sme boli viac negatívni. Od začiatku relácie ale máme dohodu, že budeme riešiť len verejné stavby, to znamená hovoriť len o veciach realizovaných z verejných zdrojov. To je ten dôvod, prečo časť z nich ukazuje nie dobrý príklad.

Do novín píšem len o dobrých stavbách. Uvedomil som si pritom, že vo väčšine prípadov ide o súkromné investície, občas možno s nejakou dotáciou. Pri verejných stavbách chýba niekto, komu by naozaj záležalo na kvalite. V relácii ukazujeme, že z peňazí nás všetkých sa budujú takéto stavby, čo neznamená, že majú byť horšie ako súkromné. Majú byť lepšie, pretože pri nich nevzniká tlak na časovú a finančnú návratnosť. Často to tak však nie je.

Reláciou sa teda snažíte prinútiť ľudí, aby viac začali premýšľať nad verejnými stavbami?

Cieľom všetkého, čo robím, je, aby sa ktokoľvek začal viac zaujímať o prostredie, v ktorom žije. Nič viac. To je nutná podmienka, aby sa v budúcnosti mohli veci uberať lepším smerom. Nemyslím si, že sú problémom zlí architekti, legislatívne prostredie alebo nedostatok peňazí. Problém spočíva v malom tlaku od ľudí na tých, ktorí rozhodujú, pretože sa o tie veci nezaujímajú. Postupne sa to ale mení k lepšiemu.

Čím je spôsobené, že sa ľudia o tieto veci nezaujímajú?

Existuje viacero jednoduchých vysvetlení. Napríklad, človek sa zlepšuje v tom, čo robí pravidelne. Ak sa lyžuje každý týždeň, o chvíľu sa bude vedieť lyžovať lepšie. Problém je v tom, že ľudia u nás domy nestavajú. Niektorí si postavia jeden za život, väčšina nepostaví nič. Nemajú tak opakovanú skúsenosť s procesom tvorby, iba na úrovni užívateľa.

Možno preto je v hierarchii záujmu architektúra tak ďaleko za oblečením, jedlom, autom, interiérom bytu. V deväťdesiatych rokoch by naša relácia nemohla existovať, v súčasnosti sa ale trend našťastie mení.

Bratislava zažila veľa veľkých zásahov

Presuňme sa na Bratislavu. Aký je váš celkový dojem z tohto mesta?

Dôležitou súčasťou otázky je, v porovnaní s čím? Nejde predsa o vzduchoprázdno. Budem ju teda porovnávať s Prahou, kde žijem, a zároveň sú to dve hlavné mestá, ktoré majú veľa spoločného.

V Bratislave mám napríklad pocit, že Dunaj funguje ako akási bariéra, nedá sa to nevšimnúť. Dunaj je o niečo širší, mohutnejší a tečie rýchlejšie, avšak aj Vltava má na niektorých miestach šírku štyristo metrov, Dunaj môže mať asi šesťsto. V Prahe rieka funguje ako priestor prepojenia medzi oboma brehmi a je to naozaj jeden celok. V Bratislave to tak nie je, tam je to výrazná hranica medzi dvoma časťami.

Zároveň ma prekvapilo, že keď človek prejde v Bratislave na druhý breh, čaká ho druhá veľká bariéra, diaľnica. Príde mi fascinujúce, že niekto takýmto spôsobom dokázal odrezať Petržalku, teda viac ako 120-tisíc ľudí.

Jasné, v Prahe máme magistrálu (hlavný ťah vedúci priamo cez mesto, pozn. red.), v Bratislave však dokázali urobiť diaľnicu vedľa kostola pod hradom...

Pričom bola zbúraná veľká časť podhradia.

Tento zásah mi tiež príde brutálny. V rámci relatívne nedávnej histórie tak Bratislava má dosť veľkých zásahov a keď v nej človek žije, tak si na ne zvykne. To ale zároveň umožňuje realizovať ďalšie veľké zásahy, napríklad v podobe vysokých vežovitých stavieb, nákupných centier či projektu River Park, ktorý vyčnieva priamo nad rieku.

My by sme z rôznych dôvodov takéto stavby nerealizovali. Buď by to neprešlo schvaľovacím procesom alebo by to nikto ani robiť nechcel. Povedal by si, nepostavíme dve stometrové veže v centre mesta. Ale v Bratislave to nejakým spôsobom ide.

Praha tak má šetrnejší prístup?

Tomu by sa mnoho ľudí zasmialo. Ale je tu niekoľko častí mesta, ktoré sú všeobecne uznávané ako historicky dôležité, vďaka čomu majú zvýšený režim ochrany. Preto keď niekto príde s veľkým zásahom, narazí na silný odpor. Dnes to vedie do takého stavu, že sa do toho buď ani nepustí, alebo si také tie divokejšie sny realizuje v širšom centre, nie v tom zaťaženom jadre.

Na druhej strane to môže byť pre mesto aj nebezpečné, pretože sa potom robia veci, ktoré mesto poškodzujú trvale a sú pod menším dohľadom. Niekedy ma fascinuje, ako môže tak rýchlo vyrásť niečo napríklad len tri kilometre od absolútneho jadra, ale keďže to nie je na mieste, kam ľudia chodia, tak ich to nezaujíma. Myslím si, že to je pre Bratislavu celkom typické.

Čomu všetkému sa v rámci relácie o Bratislave venujete?

Celkovo budú časti štyri, okrem úvodnej len tri. Prvá je o vstupe do mesta, čiže autobusovej a železničnej stanici. Ďalšia sa týka Slovenskej národnej galérie. Zaujímalo ma, v akom je stave, a priznám sa, bol som šokovaný. Posledný diel sa týka Hviezdoslavovho námestia. Je to ukážka historického centra, ktoré na mňa robí, okrem výnimky americkej ambasády, veľmi dobrý dojem.

Práve o Hviezdoslavovom námestí ste sa vyjadrili, že nám také v Česku môžete iba závidieť. Prečo?

Možno je to idealizovaný pohľad človeka, ktorý ho vidí len v krátkej dobe. Je tam kombinácia rôznych vecí, ktoré bežne v Česku máme, ale nie sú na jednom mieste. Jednou z definícii úspešného verejného priestoru je, že dokáže integrovať rozdiely, aj veľké. To znamená, že tam na seba môžu natrafiť ľudia, ktorí by inak na seba nenarazili. V najväčšom kontraste by išlo od ľudí bez domova až po ľudí s vysokými príjmami. A to sa na tom námestí deje.

Veľkostne relatívne podobný priestor by mohlo byť pražské Václavské námestie. Je trochu väčšie a má inú historickú úlohu, takže to nie je najlepšie porovnanie. Ale to, že by sa tam radi zdržovali rozdielni ľudia a že by tam trávili nejaký čas, nie je pravda. Nikto na ňom žiaden čas netrávi.

Okrem turistov.

Presne tak. Hviezdoslavovo námestie rozhodne nepôsobilo dojmom, že by tam bola prevaha turistov. Je to dobrá kombinácia reštaurácií, kaviarní s možným sedením vonku, spoločne s centrálnou parkovou časťou s množstvom lavičiek, kde evidentne ľudia trávia čas.

Spokojnosť dokazuje aj to, ako rýchlo tam ľudia chodia. Kráčajú pomaly, čo dokazuje, že nechcú to miesto čo najrýchlejšie opustiť. Keby si človek vzal merač rýchlosti chodenia a porovnal ho s Václavákom, vypadne mu z toho veľmi zaujímavý záver.

Prejdime ešte k Slovenskej národnej galérii. Hovoríte, že tá stavba nie je u verejnosti veľmi populárna, čo môže byť spôsobené aj minulým režimom. Tu ale nastáva otázka, prečo sa potom architektom páčia škaredé budovy?

Dôvodov je niekoľko. Dlhodobo sa napríklad snažím sledovať konštrukčnú odvahu, čo platí na veľa vecí. Keď sa ľudia pozrú na dom, nezamyslia sa nad všetkými silami, čo naň pôsobia a čomu všetkému musí odolávať, od vetra a snehu až po množstvo ľudí čo sú vnútri.

Na rozdiel od bežných stavieb v prípade SNG človek vidí dom, ktorý v tom prízemí nič nemá, a snaží sa prepojiť prostredie átria bývalých vojenských kasární s ulicou a s riekou. Kvôli frekventovanej komunikácii sa to nemusí javiť ako veľmi dobré spojenie. Ale architekti sa na veci pozerajú z hľadiska potenciálu a nie na to, ako je to dnes. Za päťdesiat rokov tam možno cesta nebude, nábrežie môže vyzerať úplne inak a spojenie átria s riekou dostane úplne iný náboj.

Tento počin si vyžaduje určitú odvahu. Rozhodnúť sa a následne to dokázať zrealizovať. Dnes má stavba obrovské množstvo problémov, keď sa ale človek pokúsi o nemožné, vystaví sa veľkému riziku a zaslúži si opateru, aby týmto rizikám odolával. Ak to ľudia neprijmú ako fakt, začnú ju kritizovať a stavba začne rýchlo trpieť. Nie je to len prípad spomínanej galérie, ale množstva stavieb na Slovensku aj v Česku.

Spomínate odvahu. Majú túto odvahu architekti aj v súčasnosti?

Odvaha je často zneužívaný pojem, ktorým sa ospravedlňujú často veľmi nezmyselné rozhodnutia. Niekedy nejde o odvahu, ale hlúposť. Podstatné je si uvedomiť, že vďaka odvážnym stavbám sa praktizujú experimenty a tie nás posúvajú ďalej. Ak napríklad vidíme päťsto rokov starú stavbu, ľudia už nemyslia na jej problémy a myslia si, že je dokonalá.

Napríklad je jednoduché kritizovať domy zo sedemdesiatych rokov, ktoré sú energeticky veľmi náročné. Pred ropnou krízou pritom túto tému nikto vôbec neriešil, a preto na spĺňanie určitých štandardov nie sú stavby pripravené. Zmena je veľmi náročná, prípadne nemožná a ak to ľudia robia, robia tak na úkor niektorých kvalít týchto budov.

Odvaha je teda nesprávne slovo, ovplyvnil v týchto otázkach mentalitu ľudí minulý režim?

Uvediem príklad. Z baroka ostalo len zopár stavieb. Neviem to vyjadriť v percentách, ale určite je to menšina. Obrovské množstvo tých vecí už dnes neexistuje. Človek sa potom pozerá na to, čo zostalo a myslí si, že sú vierohodným ukazovateľom celej éry. Ale nie sú, to sú len výnimočné veci.

Podobne je to s komunizmom, počas ktorého vzniklo obrovské množstvo naozaj príšerných vecí a vznikli niektoré, ktoré sú naozaj dobré. Je chybou tie výborné a výnimočné veci odsudzovať len ako reprezentantov režimu. Takmer počas každého režimu vznikali veci, ktoré boli príšerné, priemerné a skvelé. Pri posudzovaní je potrebné na ideológiu zabudnúť.

Mnoho dnešných architektov, aj mladých, tak obdivuje niektoré stavby, ktoré vznikli počas komunizmu. Je pritom jedno, či je to SNG, Slovenský rozhlas a televízny vysielač Kamzík, alebo je to bývalé Federálne zhromaždenie v Prahe (v súčasnosti nová budova českého Národného múzea, pozn. red.) či Nová scéna nášho Národného divadla.

V meste sú dôležité medziľudské vzťahy

Často sa venujete problematike verených priestorov, možno aj častejšie ako samotným stavbám. Myslíte si, že je táto otázka podceňovaná?

Áno. Ľudia si stále myslia, že architekti iba navrhujú domy a nič iné nerobia. Že o všetko ostatné sa starajú nejakí technici. Napríklad v Prahe cez Vltavu vedie pätnásť mostov a mnohí si myslia, že sú to inžinierske diela. Skoro všetky dobré mosty sú diela architektov, ktorí ich, samozrejme, robili v kooperácii s technikmi, statikmi a podobne.

A podobne by vo verejných priestoroch mali vznikať aj ďalšie veci, v kooperácii rôznych profesii. Nedeje sa tak vždy. Príkladom z Prahy sú úpravy námestí a ulíc, pri ktorých je objednávateľom Technická správa komunikácii. Ak to preženiem, ľudia, ktorí majú na starosti zametanie chodníkov, sú objednávateľmi celej vizualizácie. To je chyba, vidíme to na mnohých veciach a myslím si, že v Bratislave je to podobné. Prevažujú tak technické riešenia nad prístupom spájania, integrácie a riešenia konfliktov.

Nemal by túto funkciu spĺňať mestský architekt?

Mestá by mestských architektov mali mať, v Prahe popri tom funguje Inštitút plánovania a rozvoja. Je to príspevková organizácia mesta, kde pracuje zhruba 250 ľudí z naozaj rôznych profesií, od sociálnych geografov cez sociológov po dátových analytikov. Táto zostava sa snaží zaoberať prostredím, v ktorom žijeme a to je správne.

Zbavme sa predstavy, že by to mal byť jeden človek. Keď už, ten skutočný architekt by mal byť primátor a vedenie mesta. To má stanovovať priority rozvoja a so svojimi odborníkmi, či už zamestnancami alebo externými ľuďmi, sa má snažiť hľadať konkrétne zhmotnenie vecí, ktoré je potrebné urobiť.

Tým narážame na otázku, ako by malo mesto vyzerať. Čo vôbec robí mesto mestom?

V tomto momente sa prestávame baviť o stavbách a verejných priestoroch. Mesto robia mestom medziľudské vzťahy, akým spôsobom sa ľudia k sebe správajú. Všetko naokolo nás ale zároveň ovplyvňuje.

Napríklad mesto krátkych vzdialeností. Ľudia v ňom vedia dôjsť do práce pešo a cítia sa spokojnejšie ako ľudia sediaci hodinu a pol v autách v dopravných zápchach. A to ovplyvňuje aj ich správanie. Keď do mňa niekto omylom vrazí, zareagujem inak, keď som išiel minútu pešo a inak, ak som niekde presedel hodinu a pol a som naštvaný.

Jednou z ďalších definícií mesta je, že keď kráčam po ulici, stretnem niekoho známeho a porozprávam sa s ním. Aj keď som to neplánoval. Veľa ľudí to považuje za výsadu dedín, ale bez problémov je to možné aj v dobrom meste.

Rok a pol som žil v Los Angeles, ktoré je veľké, zložité, komplikované. Ľudia tam trávia toľko času na diaľnici a v takom strese, že šanca náhodného stretnutia je pomerne minimálna. V Prahe sa to deje relatívne bežne. Fyzické prostredie je len sekundárny jav, ktorý ale ovplyvňuje ten primárny.

Slováci sú povrchnejší. Aj to môže byť dobré

Vráťme sa ešte k porovnaniu Česka a Slovenska. Je niečo, v čom by sme sa mohli inšpirovať?

Samozrejme, že áno. Potrebné je ale neporovnávať priamo, pretože to by evokovalo, že jedno je lepšie a druhé je horšie. Rozdiely musíme pomenovať ako odlišnosti a tie majú svoje výhody aj nevýhody. Potom sa od seba môžeme vzájomne učiť.

Uveďte konkrétne príklady.

Prišlo mi, že ľudia na Slovensku sa viac snažia vytvoriť dobrý dojem. Aby niekam prišli na dobrom aute, aby boli elegantne oblečení, viac sa starajú o svoj dom, aby nejako vyzeral. Niekto to môže nazvať ako povrchnosť, na tej ale nie je nič zlé. Povrch je rovnako dôležitý ako obsah. Z hľadiska povrchu som v centre Bratislavy videl mnoho vecí, ktoré sú na vyššej úrovni ako v Prahe.

Potom je zaujímavé, že za historickým jadrom sa to mení na niečo úplne opačné. Môže to pripomínať Potemkinovu dedinu, v centre sa snaží vyvolať nejaký dojem, niekde ďalej vidíme pravú skutočnosť. Myslím si, že je to len odlišnosť prístupu. Ukazuje to, že Slováci sú schopní tieto kontrasty integrovať dohromady. Niektorí hovoria, že to nie je dobré a aby tie rozdiely neboli veľké. Čím menšie sú rozdiely, tým lepšie.

Aj Berlín, pôvodne desaťročia rozdelené mesto, dokazuje, že to tak vôbec nemusí byť.

Presne tak. V tomto by sme sa mohli učiť a povedať si, že ten kontrast veľmi nepredstavuje rozdiel. Páčilo by sa mi, ak by sme celkovo vedeli akceptovať rôzne odlišnosti. Existuje napríklad predstava, že musí byť zachovaná nejaká výšková rovnosť domov. Potom prídete do nejakých miest, ktoré vám prídu skvelé a zistíte, že tam nič také nie je, že každý dom je iný a že je to úplne v poriadku.

V Bratislave som mal tiež pocit, že sú ľudia viac otvorení vo svojich pocitoch. Častejšie na rovinu povedia, čo si myslia, aj v tom dobrom, aj v tom zlom. Česi sú skôr takí zaobalení a naplno sa prejavia až v skupine svojich najbližších kamarátov. Keď sa napríklad prejdeš po Prahe, málokedy narazíš na ľudí, ktorí by sa na ulici hádali a kričali po sebe.