Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Choroby odpadového hospodárstva

13.03.2011 | Radovan Kazda

Ako štát vytvoril trh s odpadmi a nevie si s ním rady

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0

Odpadové hospodárstvo na Slovensku sa až do obdobia pred vstupom do Európskej únie nachádzalo v podmienkach s pomerne nízkymi zásahmi vlády, ktoré v porovnaní so súčasnosťou môžeme pokojne nazvať i slobodným trhom. Spotrebiteľ mal prirodzený dopyt po „zbavení sa“ odpadu a rozhodoval sa ekonomicky. Za tejto situácie víťazili služby skládkovania odpadov. Výnimku tvorili zberové druhotné suroviny ako papier, sklo či kovy, ktorých trh zhodnocovania existoval dokonca i pred rokom 1989. A to i bez vládou vnútených limitov zhodnotenia.

Regulácie

Revolúciu v jeho štruktúre spôsobili vlády, ktoré reagovali na dopyt verejnosti po separovaní a recyklácii odpadov. Nový spôsob zaobchádzania s nimi je však podstatne nákladnejší a ochota verejnosti platiť bola preto nízka. Keďže pri priamom zaťažení spotrebiteľa – teda toho, u koho odpad vzniká – by celá politika regulácií mohla zlyhať na odpore verejnosti, vlády využili osvedčený model prenesenia nákladov na výrobcov a dovozcov tovarov, z ktorých neskôr vzniká odpad. Tieto náklady sa následne premietli spotrebiteľovi do cien výrobkov. Takýto postup je pre vlády typický a výhodný, pretože bežného spotrebiteľa veľmi nezaujíma, z čoho sa skladá výsledná cena zakúpeného tovaru.

Vznikol nový trh – trh s odpadmi, resp. s druhotnými surovinami. Značný vplyv naň majú dve regulácie. Prvou sú záväzné limity pre rozsah recyklácie vo vzťahu k celkovej hmotnosti vyprodukovaných (alebo na trh uvedených) odpadov. Druhou je zavedenie a postupné zvyšovanie tzv. skládkovej dane, teda poplatku za uloženie odpadu na skládku. Niektoré vlády v Európskej únii (napríklad v Holandsku, Nemecku alebo v Belgicku) namiesto zdanenia direktívne zakázali skládkovať väčšinu odpadu. Obe opatrenia vytvorili v Európe dopyt po zhodnotení odpadu, takže na trh vstúpili spracovatelia.

Nemocná slovenská vrana

odpad_benko_01

Problémy odpadového hospodárstva na Slovensku vznikli v dôsledku toho, že pri zavádzaní oboch základných regulácií úradníci neodviedli dobrú prácu. Neprevzali žiaden zahraničný model, ale uplatnili svoj vlastný, originálny. V jeho dôsledku je dnes náš systém z hľadiska plnenia limitov zhodnotenia podpriemerný, pre spotrebiteľa zbytočne drahý a pre výrobcov zaťažujúci v súťaži s konkurenciou v okolitých krajinách.

Poplatok za uloženie odpadu (v zahraničí nazývaný ako skládková daň) je podobne ako iné zásahy vlády do ekonomiky deštrukčný prvok, ktorý deformuje tvorbu ceny, a tým i ekonomické správanie účastníkov trhu. V tomto zmysle by Slováci mohli byť radi, že Slovensko má jeden z najnižších poplatkov za uloženie odpadu v Európe. Za uloženie jednej tony komunálneho nevytriedeného odpadu sa podľa zákona platí poplatok iba 10 eur, ten následne plynie do rozpočtu obcí, na ktorých území sa skládka nachádza. Na porovnanie: podľa staršej štúdie Európskej komisie sa v krajinách EÚ-15 už pred ôsmimi rokmi pohybovala daň na úrovni 20 až 120 eur za tonu, v ostatných rokoch dokonca mnohé krajiny pristupujú k ďalšiemu zvyšovaniu dane.

Ministerstvo životného prostredia SR už v predchádzajúcom volebnom období viackrát avizovalo, že skládkovú daň bude potrebné zvýšiť. Doteraz sa však k tomu neodhodlalo, zrejme preto, že zvýšenie skládkovej dane by bezpochyby pocítili občania v poplatkoch za komunálny odpad. Či sa to už však vláde páči, alebo nie, bude sa musieť rozhodnúť pre nejaký ekonomický nástroj, ktorým by dorovnala cenu za zhodnocovanie odpadov. K prospechu dane ako „menšieho zla“ treba pripočítať to, že náklady za zhodnotenie odpadu sa prenesú na toho, kto ho reálne produkuje (teda občana), ako aj to, že daň je významný impulz pre rozvoj energetického zhodnocovania odpadu.

Spaľovne

Zhodnocovanie odpadov na energiu je v západných krajinách už mnoho rokov prudko rastúce odvetvie. Lídrami sú krajiny ako Dánsko, Švédsko, Švajčiarsko, Holandsko či Belgicko, ktoré premieňajú na energiu tretinu až polovicu svojho komunálneho odpadu. Vyriešili tam totiž základné problémy: vlády zvýšili skládkovú daň, vytvorili podmienky na pripojenie spaľovní na sústavu distribúcie elektriny i tepla a podarilo sa im eliminovať mýty o ekologickej škodlivosti spaľovní, ktoré vo verejnosti prevládali. To sa na Slovensku zatiaľ nepodarilo.

Energetické zhodnocovanie odpadov u nás nemôže cenovo konkurovať. Podľa viacerých ľudí z biznisu ho znevýhodňujú aj menej prísne limity na emisie a technológie pre konkurenčné zariadenia (napríklad skládky) či pokrivené dotácie cien elektriny a tepla.

Nezdravý prvok

Slovensko sa sústredilo najmä na budovanie nákladného recyklovania odpadov. Ale i na tomto trhu urobilo ministerstvo počas prvej Dzurindovej vlády viacero nepochopiteľných chýb. Podstatnú časť finančných nákladov na zhodnotenie separovaných obalov nenesie občan, ale výrobca a dovozca obalov, z ktorých vznikajú odpady. To síce nie je v rozpore s praxou v zahraničí, ale do slovenského systému implantovali zvláštny prvok: Recyklačný fond, ktorým úradníci vnútili niektorým dovozcom a výrobcom, aby si financovanie separovaného zberu a budovanie spracovateľských prevádzok neplatili sami, ale cez „štátno-neštátneho“ sprostredkovateľa. Ten však nemal a nemá predpoklady na natoľko efektívne rozhodovanie, ako majú súkromní účastníci trhu. Fond preukázateľne spotrebováva na svoju prevádzku niekoľkonásobne väčší podiel svojho rozpočtu ako napríklad Environmentálny fond.

Na slovenskom trhu tiež absentuje zodpovednosť výrobcov za niektoré komodity. Príkladom je kancelársky papier alebo noviny, ktoré nie sú obalom. V prípade komodít ako tabuľové sklo či sklenené poháre by priama zodpovednosť výrobcov bola sťažená, pretože ich životnosť je veľmi dlhá. Tu treba uvažovať o priamom zapojení spotrebiteľa.

Povinnosť plnenia limitov pri týchto komoditách nie je prikázaná. Všetci producenti papiera či lepenky však musia za ne zaplatiť príspevok do Recyklačného fondu. Ak vykážu zhodnotenie uvedeného tovaru, potom nemusia platiť nič. Stopercentná recyklácia je však nemožná a tento násilný mechanizmus spôsobil len to, že platcovia sú motivovaní nakupovať potvrdenia za zrecyklovanie, ktoré vykazujú „neštátnemu“ Recyklačnému fondu. Teda nie ministerstvu, ako to robia oprávnené organizácie, ktoré plnia pre svojich členov stanovené limity zhodnotenia. Je dlhoročné verejné tajomstvo, že práve tento stav podnecuje vznik falošných a ťažko kontrolovateľných potvrdení o zhodnotení odpadu. Ďalšie riziká vyplývajú z nedostatočnej kontroly toho, či niektorý držiteľ odpadu v materiálovom toku (obec, zberová spoločnosť, sprostredkovateľ, samotný recyklátor) nepredáva potvrdenku napríklad dvom povinným osobám, alebo tieto potvrdenky existujú duplicitne. Vytvára to riziko sankcií z Európskej únie, ak sa preukáže, že v materiálovom toku dochádza k zdvojeniu vykazovania toho istého odpadu.

Proti čiernym pasažierom

K lepšiemu financovaniu separovaného zberu by bezpochyby prospelo, keby boli striktne postihované povinné osoby – tí, ktorí balia, plnia alebo uvádzajú na trh výrobky v obaloch a neplnia si povinnosti voči odpadovej a obalovej legislatíve. Tí sú čiernymi pasažiermi v nákladnom systéme zhodnocovania. Čiastočne sa problém podarilo eliminovať novelou zákona o obaloch. Preniesla kontrolu nad čiernymi pasažiermi na obchodníkov, ktorí od nich preberajú tovar. Do akej miery však bude toto opatrenie úspešné, to ukáže čas.

Napriek tomu, že výrobcovia a dovozcovia viacerých komodít prejavili záujem vytvoriť si vlastné systémy financovania zhodnocovania odpadu (okrem tých, ktoré už tieto systémy majú, teda obaly a elektrozariadenia), ministerstvo im túto možnosť zatiaľ nedalo a ponecháva ich v „područí“ Recyklačného fondu. Spoločnosti, ktoré uvádzajú na slovenský trh vozidlá, už viackrát verejne prezentovali snahu zo systému vystúpiť.

Podobným spôsobom doplatili na lobistické zásahy zo strany Recyklačného fondu firmy, ktoré uvádzajú na trh batérie a akumulátory. Tie musia platiť do fondu za každý kilogram uvedený na trh, okrem tých objemov, ktorých zhodnotenie zdokumentujú. Stopercentné zhodnotenie batérií je však nielen technicky nemožné, ale úplne v rozpore s direktívami únie i slovenskej legislatívy, ktorá požaduje vyzbierať len 25 percent z nich. Poplatok pre fond je v prípade malých bateriek astronomicky vysoký (6,31 €/kg) a viedol k zbytočnému nárastu cien pre spotrebiteľa.

Hierarchia naopak

K úplnému výpočtu deformácií v odpadovom hospodárstve v SR treba prirátať ďalšie problémy. Najmä nesystémovú úlohu Recyklačného fondu, ktorý prispel k nízkej výkonnosti trhu s odpadmi. Osobitným problémom sú exportné a importné bariéry pre pohyb odpadu na Slovensku, ktoré umožňujú slovenským spracovateľom diktovať ceny.

Jednoducho povedané, slovenský trh s odpadmi a ich zhodnocovaním je nepružný a nákladný. Na ťahu v záujme zvýšenia efektivity je vláda. Bez jasných cieľov a zákonov je systematické riešenie nemožné. Určite sa bude musieť inšpirovať európskymi zákonmi. Hlavným cieľom stratégie v rámcovej smernici o odpadoch je prijímať opatrenia ešte predtým, ako sa látka, materiál alebo výrobok stane odpadom. To vyžaduje predovšetkým znižovať množstvo odpadu prostredníctvom opätovného použitia výrobkov alebo predĺženia ich životnosti, ako aj znižovať obsah škodlivých látok v materiáloch a výrobkoch. Ďalej ide o to, aby sa výrobky alebo zložky výrobkov, ktoré sa stali odpadom, opätovne použili bez akéhokoľvek iného predbežného spracovania – najmä kontrolou, čistením alebo opravou výrobkov. Potom nastupuje recyklácia – opätovné spracovanie na ďalšie výrobky, materiály alebo látky. Energetické zhodnotenie je ďalšou možnosťou – ide najmä o spaľovanie, pričom sa vyrobí teplo či elektrická energia. A poslednou možnosťou je skládkovanie. Na Slovensku je zatiaľ táto hierarchia postavená na hlavu.

Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok je súčasťou Špecialu o odpadovom hospodárstve, ktorý nájdete v aktuálnom vydaní TRENDU č. 10.

Foto - Vlado Benko

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0

Diskusia (0 reakcií)