Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Ostrov beznádeje, na ktorý odložia utečencov

19.10.2016 | Jozef Tvardzík | © 2016 News and Media Holding

Austrálska vláda vystavuje utečencov a žiadateľov o azyl prepracovane krutému systému týrania, len aby ich udržala mimo svojho územia. Detailná štúdia organizácie Amnesty International odhaľuje, akým spôsobom.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 11

O ostrove Nauru ste možno nikdy nepočuli. Je ďaleko, na 20 kilometroch štvorcových žije 10-tisíc obyvateľov a patrí medzi najbohatšie ostrovy na svete … s extrémne poškodeným ekosystémom. Nauru má vzácne ložiská fosfátu (guáno), ktorý sa vyváža do neďalekej Austrálie a slúži ako hnojivo.

Národ je to bohatý, ale banská činnosť si vyžiadala trvalé poškodenia prírody. Na prvý pohľad pekné pláže Pacifiku lemujú škaredé ťažné mechanizmy a kovmi sfarbené pobrežie. Nauru je zároveň jediným suverénnym štátom na svete bez oficiálneho hlavného mesta a bez osídlenia mestského typu.

Posledné roky sa stal tento mikroskopický ostrov akousi trestaneckou kolóniou Austrálie a dejú sa na ňom zvláštne veci.

Austrália platí Nauru milióny dolárov ročne

Kým Európska únia sa aspoň tvári, že podáva pomocnú ruku imigrantom, Austrália uplatňuje prísnu azylovú politiku ako remeň. Utečencov, ktorí doplávajú k jej brehom, pobrežná stráž zadržiava a posiela do táborov na Nauru a do Papuy-Novej Guiney. Austrálska vláda tvrdí, že týmto tvrdým spôsobom bojuje s nelegálnou migráciou a pašerákmi.

Problém však je, že v utečeneckých táboroch na Nauru sú mizerné podmienky na život a stovky utečencov sú vystavovaní psychickému nátlaku, neľudskému zaobchádzaniu a zanedbávaniu.

Austrália pritom za túto „službu“ platí Nauru nemalú sumu. Mesačne Austrálčania platia za jedného utečenca 3-tisíc eur a za čakateľa na azyl tisíc eur, tvrdí v najnovšej štúdii Amnesty International. Štúdia sa odvoláva na zmluvu medzi Austráliou a Nauru, ktorá ostrovu zabezpečuje ročný príjem vo výške najmenej 31,5 milióna austrálskych dolárov.

V tomto príjme je len zahrnutý súhlas Nauru, že bude prijímať imigrantov, ale nie sú v ňom zahrnuté náklady na fungovanie utečeneckých táborov. V posledných dvoch rokoch mala austrálska vláda minúť na fungovanie táborov na ostrove približne 600 miliónov dolárov. Inými slovami, keďže na ostrov bolo presídlených  1 200 imigrantov, jeden utečenec stál austrálsku kasu približne pol milióna dolárov.

Zmluva bola podpísaná na päť rokov. Podobný návrh zaznel pred letom aj v Európe. Vtedy sa hovorilo o princípe „zabiť dve muchy jednou ranou“: Grécku sa odpustia dlhy výmenou za to, že bude skladiskom utečencov.

Mnoho z týchto peňazí bolo minutých na odmeny firmám, ktoré sa zmluvne zaviazali pracovať na Nauru. Mnohé z nich svoje pôsobenie na ostrove ukončili. Ich zamestnanci sa stali oznamovateľmi zúfalej situácie azylantov, za čo im hrozí trestné stíhanie. 

„Austrálske úrady by mali dôjsť k rovnakému záveru a zavrieť zariadenia na ostrove, použiť peniaze daňovníkov lepším spôsobom a uznať, že všetci žiadatelia o azyl a utečenci majú právo prísť do Austrálie a požiadať tu o azyl.Títo ľudia už nemôžu dlhšie čakať na humánne riešenie,“ povedala riaditeľka výskumu Amnesty International Anna Neistatová.

Zúfalé prípady 

Ľudia presunutí na ostrov Nauru strávia v zásade rok v malých vinylových stanoch v detenčnom centre s názvom Regionálne centrum pre procesovanie (RCP). Teploty vo vnútri centra dosahujú 45 až 50 stupňov Celzia, bežné sú prívalové dažde a záplavy. Ľudia na úteku a žiadatelia o azyl opísali podmienky v týchto táboroch ako „väzenie“. Ich stany sú pravidelne prehliadané, „zakázané“ tovary ako jedlo či nástroje na šitie sú konfiškované, toalety sú špinavé.

Utečenci sú v táboroch podľa Amnesty zanedbávaní aj po psychickej stránke - po rokoch strácajú vieru a zmysel života. Rozhovory potvrdili, že sa u nich prejavuje úzkosť, neschopnosť spať, zmeny nálady, dlhotrvajúca depresia či strata krátkodobej pamäti. Deti zažívajú nočné mory a ich správanie je znepokojivé. Dospelí aj deti otvorene rozprávali o tom, že chcú ukončiť svoj život.

Prípad sebapoškodzovania mladého dievčaťaZdroj: Amnesty International

Za posledné obdobie neziskové organizácie evidujú až nezvyčajné množstvo samovrážd. V apríli tohto roku sa podpálil 23-ročný imigrant z Iraku Omid Masoumali. „Sme z toho unavení. Týmto vám ukážem, že toho máme už dosť,“ kričal. O pár dní neskôr zomrel v nemocnici. O niekoľko dní neskôr sa podpálil 21-ročný Hodan Yasin. Popálil sa na 70 percentách tela, lekári mu museli amputovať prsty a dodnes leží v nemocnici v Brisbane.

Oba prípady nie sú ojedinelé. Keď prišli pracovníci Amnesty na ostrov zistili, že samovražedné pokusy sú celkom bežné. Pakistanský chlapec Wishal priznal v rozhovoroch, že sa pokúsil zabiť dvakrát za posledné dva mesiace. Prvýkrát v máji 2016, keď si kúpil benzín a vylial ho na seba, a druhýkrát v júli, keď vypil chemikáliu a musel byť hospitalizovaný. Tvrdí, že „radšej by som zomrel, než ďalej žiť tu“.

Smrť O. Masoumaliho ho poznamenala. Poznal ho veľmi dobre. Vždy sa usmieval a bol láskavý ku každému. Napriek tomu prechádzal vnútorným peklom menejcennosti a zbytočnosti. Iračan Payam sa pokúšal obesiť. Jeho tehotná manželka ho našla v kúpeľni s lanom okolo krku. „Som bezdomovec, nemôžem priniesť inú osobu do tohto sveta,“ povedal manželke. 

O nič lepšie sa nemá ani ďalší Iračan Edris, ktorý v rozhovoroch povedal, že cez deň nesmie prejaviť svoje pochybnosti a slabosť - kvôli deťom. V noci však plače a túžil sa zabiť, ale kvôli deťom nemôže. „Doma by ma trafila jedna guľka alebo bomba a bol by koniec. Tu zomieram pomaly a bolestivo,“ povedal.

Psychické problémy sa nevyhýbajú ani deťom. 13-ročný afgánsky chlapec sa pokúsil zabiť niekoľkokrát - nožom, dokonca zbraňou a zo zúfalstva sa chcel utopiť v oceáne. Chlapec povedal, že je unavený zo života. Jeho otec pre jeho sklony pred nim skryl nože a lieky. 

Zistenia ľudskoprávnej organizácie potvrdzujú zistenia denníka The Guardian, ktorý v auguste vydal rozsiahlu správu o fyzickom, psychickom a sexuálnom zneužívaní utečencov zamestnancami tábora - na základe výpovedí detí, utečencov, učiteľov, dozorcov, lekárskeho personálu a bývalých zamestnancov.

Denník vtedy zverejnil rozsiahly únik vyše dvoch tisíc hlásení od mája 2013 do októbra 2015, ktoré opisovali samovražedné pokusy, týranie, sexuálne zneužívanie, bitie či slovné vyhrážanie sa. Až polovica prípadov pritom súvisela s deťmi - v tábore je pritom len 18 percent maloletých.

Zdokumentovaný je prípad mladého dievčaťa, ktoré si zo zúfalstva zašilo pery, ale dozorca tábora sa jej len vysmial. Ďalší z pracovníkov tábora schmatol ruku malému chlapcovi za chrbát a vyhrážal sa mu, že ho zabije. Bežné boli facky, ktoré dostávali deti od dozorcov.  

Niektoré prípady naháňajú až hrôzu a pripomínajú experiment amerického psychológa Philipa Zimbarda, ktorý náhodne rozdelil skupinu študentov Stanfordskej univerzity na väzňov a dozorcov a umiestnil ich do simulovanej väznice. Jeho experiment bol aj sfilmovaný v roku 2001 vo filme Das Experiment. 

Psychológ sa snažil pochopiť, akým spôsobom nás ovplyvňuje externé prostredie, strata individuality, poslušnosť voči autoritám, príležitosť ponižovať iných ľudí bez nutnosti za to prevziať zodpovednosť. Počas šiestich dní sa bežní študenti premenili na násilníkov. Rýchlosť, akou sa vzdali svojej ľudskosti, svet šokuje dodnes.

Niečo podobné sa udialo aj na Nauru. Dozorcovia zneužívali deti utečencov, šikanovali ich a chodievali sa na nich pozerať do spŕch. Za rok došlo aspoň oficiálne k siedmim sexuálnym napadnutiam detí - jedno dievča malo len desať rokov. Nejde len o pracovníkov tábora, ale aj o fyzické napadnutia od miestnych obyvateľov, ktorí si ich na svojom ostrove neprajú. Ani jeden prípad sa však nevyšetruje políciou. 

Kresba 16-ročného dievčaťa v táboreZdroj: Amnesty International

Vláda: Média preháňajú

Nauru files (dokumenty z Nauru) sú písané suchým úradníckym jazykom, ale opisujú zúfalstvo a bezútešnosť utečencov, ktorí v tábore trčia už tri roky, a na strane druhej zneužívanie situácie ľuďmi, ktorí im mali podať pomocnú ruku.  

Utečenci tak musia prežívať zo dňa na deň. Na svetlú budúcnosť už dávno zabudli. Zázrak v podobe udelenia azylu sú len ich zbožným želaním. Väčšinu čaká päť rokov čakania, čo je doba garantovaných víz na Nauru. Päť rokov ničnerobenia vyvrcholí návratom do ich vlasti, odkiaľ utiekli za lepším životom, ktorý sa nekonal.

Austrálska vláda čelí drvivej kritike za podmienky v táboroch. Prisľúbila, že ich vyšetrí. No ostalo skôr pri sľuboch. Cez víkend úradníci z oddelenia pre imigráciu vydali správu, v ktorej odmietli tvrdenia opisované v Nauru files, ktoré získal denník The Guardian.

Podľa ministerstva je väčšina prípadov bagatelizovaná a úradníci o nich hovoria ako o „drobných“ alebo „triviálnych“ prečinoch. Z 2 123 ohlásených prípadov vyšetrovanie preukázalo kritické pochybenia len v 23 prípadoch. Tie sa bezodkladne budú riešiť v spolupráci s políciou na ostrove. Ostatné sú vraj také závažné, ako keby sa „pokazila mikrovlnka“. 

Michael Pezzullo z ministerstva pre imigráciu médiá obvinil, že prípad zveličujú a namiesto spolupráce s úradníkmi bažia po publicite a senzácii. Minister Peter Dutton sa vyjadril, že niektoré obvinenia sú zveličené, pretože „niektorí ľudia majú motiváciu to zveličiť“. Podľa neho sú niektoré obvinenia zo sexuálneho napadnutia vykonštruované. Utečenci podľa ministra urobia všetko pre to, aby sa dostali do Austrálie. „Musia totiž zaplatiť dlh prevádzačov, a preto potrebujú prísť do našej krajiny,“ povedal P. Dutton pre 2GB Radio. 

Austrálsky predseda vlády Malcolm Turnbull len v septembri prezentoval austrálsky model na utečeneckom summite OSN ako model, ktorý by mali napodobniť aj ďalšie štáty. „Politika austrálskej vlády je presným opakom toho, ako by štáty mali postupovať. Je to model, ktorý minimalizuje ochranu a maximalizuje utrpenie,“povedala A. Neistatová z Amnesty.

Pred šiestimi dekádami pomohol austrálsky podpis vstúpiť Ženevskej konvencii do platnosti. Teraz je Austrália krajinou, ktorá podľa organizácie Amnesty International porušuje medzinárodné právo a prehliada porušovanie ľudských práv. 

Podľa premiéra len tvrdé pravidlá a tvrdá ochrana hraníc pomôžu ochrániť záujmy domácej krajiny a vyrovnať sa s chaosom 63 miliónov utečencov, ktorí sa dali do pohybu po celom svete. V roku 2014 ešte ako minister povedal pamätné slová: „Máme drsné spôsoby a niektorí by povedali kruté spôsoby, ale faktom je, že ak chcete zastaviť prevádzačstvo, musíte byť veľmi tvrdý.“

Vlani reagoval na podmienky na ostrove Nauru tým, že Austrália má tvrdú politiku ochrany hraníc, ale môže sebavedomo povedať - „krutá politika, ale funguje“.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 11

Tagy Austrália, imigranti, Nauru, utečenci