Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Philip Booth: Vlády by nemali ľuďom platiť, aby mali deti

01.10.2015 | Michal Lehuta | © 2015 News and Media Holding

Európa nezadržateľne starne: detí sa rodí málo a vek dožitia sa len zvyšuje. Pomer pracujúcich k dôchodcom, ktorý zásadným spôsobom definuje verejné príjmy a výdavky, sa preto dlhodobo zhoršuje. V postkomunistických krajinách dokonca ešte rýchlejšie, ako inde. Dôjde kvôli tomu ku kolapsu sociálnych štátov, dôchodkových systémov, či ďalším bankrotom celých štátov?

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0

Indikátor slovenskej (ne)udržateľnosti verejných financií sa podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť za od krízy významne znížil. Dlhodobá rozpočtová sekera dosahuje „len“ 2,4 percenta každoročného HDP. Výpočet tohto čísla však nezahŕňa obdobie po roku 2064, kedy sa naplno prejavia dôsledky oslabenia druhého piliera z roku 2012.

Philip Booth z londýnskeho Inštitútu pre ekonomické záležitosti preto tvrdí, že dopady starnutia obyvateľstva budú tvrdé. Na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika prišiel do Bratislavy v rámci série prednášok CEQLS (Conservative Economic Quarterly Lecture Series). Pre TREND.sk vysvetlil aj to, prečo sa Londýn stal šiestym najväčším francúzskym mestom.

Vo svojej prednáške ste krajiny strednej a východnej Európy prirovnali k „mini Japonskám“. Prečo?

Nielen tieto krajiny, ale väčšinu členov Európskej únie. Japonsko už zaznamenáva obdobie strmého poklesu počtu obyvateľov, najmä znižovanie pomeru pracujúceho obyvateľstva k starším ľuďom. Mnoho európskych krajín má podobne nízke miery pôrodnosti ako Japonsko, čo znamená, že ich populácia sa nedokáže obnovovať. Rastie očakávaná dĺžka života. Preto v najbližších tridsiatich až šesťdesiatich rokoch tiež zaznamenajú rýchly pokles obyvateľstva v produktívnom veku.

Aké to bude mať následky?

To je dosť zložité predvídať, pretože tento trend vyzerá byť taký extrémny, že vstupujeme do oblasti, s ktorou ani vyspelé krajiny nemajú veľa skúseností. Starnutie významne zníži verejné príjmy, čím musia klesnúť aj výdavky, alebo narásť sadzby daní. Ale vo veľa krajinách sú už dane a odvody na vysokej úrovni a ich ďalšie zvýšenie by neprinieslo do rozpočtu viac príjmov. Preto zrejme dôjde skôr ku kráteniu sociálnych výdavkov, ako sú dôchodky či výdavky na zdravotníctvo. Je možné, že veľa krajín pôjde gréckou cestou. Teda, že sa ich situácia stane úplne nezvládnuteľnou kvôli vysokému zadlženiu.

Pochádzate z Británie. Aká je v tomto ohľade situácia v Spojenom kráľovstve?

Situácia u nás je takmer taká zlá ako hocikde inde. Je o niečo lepšia, lebo máme trochu vyššiu pôrodnosť, spolu s Francúzskom. Máme taktiež vyšší príliv prisťahovalcov, ktorí zvyknú mať viac detí. Populácia sa preto obnovuje. Môžeme mať preto o niečo menší problém ako kontinentálna Európa. Prinajhoršom rovnaký, len o dve-tri dekády neskôr. Nemecko to však pocíti už čoskoro.

Hovoríte o pozitívnom vplyve imigrácie. Dá sa tak nazerať aj na súčasný prílev utečencov?

To je dilema. Zákony vzťahujúce sa na utečencov by nemali byť primárne motivované demografiou. Imigračná politika všeobecne možno áno. Svet ako celok nemôže mať čistý prílev prisťahovalcov. Aj veľké krajiny ako Čína budú zažívať pokles populácie v pracovnom veku. Imigrácia tiež prináša výzvy v kultúrnej oblasti, keď prisťahovalci prichádzajú z odlišných krajín. Myslím si, že Európa by mala utečencov prijímať preto, že sú utečenci. Pod podmienkou, že ich prostredníctvom vhodných politík dokážu integrovať do trhu práce. Ale naše demografické problémy nevyriešia.

Je pravda, že priemerný prisťahovalec na Britských ostrovoch je čistým prínosom pre verejné financie?

Áno, aj keď štúdie sa rôznia. Od tých, ktoré nenachádzajú takmer žiaden vplyv, až po malý pozitívny vplyv pre ekonomiku. K tomuto pozitívnemu efektu však musíme pridať aj veľký prínos, ktorý plynie pre samotných imigrantov. Teda, že sa majú lepšie ako v krajine, kde žili predtým. Takže ak máme malý pozitívny vplyv pre krajinu destinácie a veľký vplyv pre samotných prisťahovalcov, je to dohromady celkom veľké zlepšenie.

OECD však hovorí, že veľa záleží na socio-ekonomickom pôvode migrantov.

Neviem, do akej miery je to pravda. V Európskej únii sa, samozrejme, každý môže presťahovať, kam chce. Veľkou neznámou nie je to, či sú migranti talentovaní, alebo nie. Oni sami už sú len určitá vzorka populácie, z ktorej odchádzajú. Zvyknú byť viac podnikaví. Skutočná otázka je tá, ako ich vieme integrovať do zamestnania. Nie je trh práce príliš regulovaný? Nemáme príliš vysokú minimálnu mzdu? Ak máme tieto veci ošetrené, migranti sa začlenia skôr. Vo Švédsku to tak nie je: miera nezamestnanosti medzi prisťahovalcami je vyššia ako celkový priemer. V Spojenom kráľovstve a iných krajinách je to naopak. Potrebujete flexibilný, deregulovaný trh práce a nízku minimálnu mzdu. Potom migranti skôr pracujú ako poberajú sociálne dávky.

Británia bude mať referendum o zotrvaní v únii. Ako budete hlasovať a prečo?

Ešte som si pevný názor nevytvoril. Výhody odchodu by boli, že Spojené kráľovstvo by mohlo sledovať vlastnú politiku, mohlo by byť viac otvorené obchodu ako dnes. Aj keď je EÚ zónou voľného obchodu, jej bariéry s tretími krajinami sú celkom významné. Británia veľa obchoduje so zvyškom sveta a tam by mohli byť výhody vystúpenia. Krajina by tiež mohla znížiť objem regulácií podnikania. Avšak neverím veľmi, že toto by bol najpravdepodobnejší scenár po odchode, že budeme mať menej regulácií. Mojou obavou je, že ak vystúpime, zavedieme prísnejšiu migračnú politiku a aj tak budeme mať všetky tie regulácie, ktoré produkuje únia.

Pretože ak chcete s úniou obchodovať, exportéri stále musia dodržiavať jej pravidlá?

To je pravda, avšak ak ste členom v EFTA (Európske združenie voľného obchodu, v ktorom sú Švajčiarsko, Nórsko, Island a Lichtenštajnsko, pozn. TREND.sk), nemusíte dodržiavať regulácie jednotného trhu – s výnimkou vývozov do EÚ. A obchod so zvyškom sveta rastie rýchlejšie ako s úniou. To ale nie je úplne presvedčivé. Skôr si myslím, že budeme mať vládu, ktorá bude tvrdiť, že chce dereguláciu, ale v skutočnosti byrokraciu rušiť nebude.

Takže skeptický realizmus?

Áno, nazývam to niekedy omylom nirvány (angl. nirvana fallacy) na strane tých, ktorí chcú z EÚ vystúpiť. Na úniu sa pozerajú realisticky, ale na Britániu sa pozerajú idealisticky, teda ako by mohla vyzerať. Realita je však iná – na obe možnosti sa treba pozerať triezvymi očami.

Zdroj: Miroslava Spodniaková


Vráťme sa ale k starnutiu. Aké reformy by ste vládam odporučili?

Veľmi málo sa v kontexte starnutia hovorí o zdravotníctve. Pritom tam je to veľmi podobné ako s dôchodkami: takmer všetku zdravotnú starostlivosť poberáme vo vyššom veku. A zároveň je to oblasť, na ktorú sa dá počas života šetriť. Potrebné opatrenia by sme mohli rozdeliť do dvoch kategórií: tých menej a viac radikálnych. V tej prvej by sme mali reformy trhu práce, ktoré by zaistili vyššiu mieru zamestnanosti, ale aj dôchodkovú politiku, ktorá nedemotivuje od zamestnania, napríklad súbeh poberania dôchodku a práce.

Zamestnanosť vo vyššom veku prospieva aj zdraviu. Viac radikálne opatrenia by zahŕňali zvýšenie objemu šetrenia na dôchodok a oveľa viac šetrenia na zdravotnícku starostlivosť. Napríklad oslabením prvého priebežného penzijného piliera a posilnením povinného druhého piliera. Podobne by sa dalo šetriť na zdravotníctvo. Alebo aj spoločne: že povinné úspory by sa dali použiť na viacero účelov. Na nezamestnanosť, invaliditu, zdravotnú starostlivosť či penzie. Podobne to majú napríklad v Singapure.

Nevyžadovalo by to redukciu štátneho systému zdravotníctva?

Môj návrh nevyhnutne nemení stránku verejných financií. Súkromné poskytovanie starostlivosti existuje aj z verejných financií. Napríklad v Holandsku alebo Nemecku, kde tvorí väčšinu zdravotníctva. Ten posun je správny. Ale aby sme to doplnili, bolo by dobré tam mať aj súkromné zdroje, súkromné pripoistenie.

Zadlžovanie sa dá obmedziť aj vyrovnaním rozpočtu. Znižovaním výdavkov alebo zvyšovaním daní?

Ak zvýšite dane, dopady budú závisieť na daňovom systéme. Vo všeobecnosti tým však škodíte podnikaniu a tým aj zamestnávaniu. Zároveň to motivuje schovávať príjmy do šedej ekonomiky. Od určitého momentu už zvyšovanie daňových sadzieb ani nepomáha, pretože sa hospodárska aktivita neoplatí.

Niečo ako francúzska 75-percentná daň na bohatých?

Áno, milionári sa potom sťahovali do Londýna. Londýn je už oficiálne šiestym najväčším francúzskym mestom.

V dlhovej kríze mnohé krajiny vytvorili nezávislé rady, ktoré majú vláde a občanom v rozpočtových otázkach nastavovať zrkadlo. Sú prínosom?

V Európe boli fiškálne rady vytvorené na to, aby ochránili Európsku centrálnu banku (ECB) pred nižšou dôveryhodnosťou dlhopisov niektorých členov menovej únie. Inde, ako napríklad v Spojenom kráľovstve, išlo skôr o vyššiu transparentnosť verejných financií. Naša skúsenosť je rozporuplná. V Spojených štátoch obdobná inštitúcia (Congressional Budget Office, pozn. TREND.sk) vládu v zadlžovaní nezastavila. U nás ten vplyv tiež nie je veľký.

A pravidlá rozpočtovej zodpovednosti, ako napríklad dlhová brzda?

Toto je azda ešte dôležitejšia otázka, či mať proti príliš veľkým deficitom prísne rozpočtové pravidlá. Aj tu je však rozdiel medzi eurozónou a inými krajinami. V eurozóne majú pravidlá chrániť ECB pred zlými politikami členských štátov. Ale tiež nemajú jasný vplyv. Za Gordona Browna (bývalého premiéra, pozn. TREND.sk) sa v Británii pravidlá skôr ignorovali alebo obchádzali. Vo Švajčiarsku naopak fungujú celkom dobre.

Dlhová brzda alebo strop na štrukturálny deficit môžu pomôcť, ak zároveň obsahujú korekčný mechanizmus na zníženie rastúcej sekery. V Maďarsku, Poľsku a Argentíne však kvôli zníženiu dlhu znárodnili dôchodkové úspory v druhom pilieri. Teda fakticky vymenili zníženie súčasného dlhu za budúce prísľuby dôchodkov. Celkový objem dlhu do budúcnosti sa tým však nijako nezmenil.

Naznačujete tiež potrebu zvýšiť pôrodnosť. To však asi môže byť len čiastkové riešenie...

Nemyslím tým, že vlády by ľuďom mali platiť, aby mali deti. Politici by ale mali zvážiť, či neexistujú nejaké nerozumné prekážky zakladaniu rodín a plodeniu detí. Rôzne sociálne štáty majú rôzne problémy. V Británii je systém veľmi priateľský k zamestnaniu, ale veľmi málo k rodine a manželstvu. Zhruba polovica detí sa rodí mimo manželstva. Ale nepodporujem dotácie na plodenie detí, pretože to zároveň podporuje ich inštitucionálnu, štátnu výchovu a ďalšie verejné služby.

Čo má ale pomôcť, ak nie dostatok jaslí a škôlok?

Znovu, veľmi dôležité je mať flexibilný trh práce. V Spojenom kráľovstve je veľmi typické zamestnanie na čiastočný úväzok. Moja žena má dva takéto úväzky a zvyšok času sa venuje deťom. Počet pracovných hodín do týždňa môže byť veľmi rôzny. Rovnako je to so staršími ľuďmi: tí by tiež veľmi radi pracovali skôr menej ako na plný úväzok. Toto musí trh práce podporovať.

Ako aj samozamestnávanie, dočasné zamestnávanie a podobne. Nemusia to byť najlepšie voľby pre niekoho, kto je mladý a zakladá si rodinu, ale pre iných ľudí je to ideál. V Británii máme takzvané zmluvy na nula pracovných hodín. Spokojnosť v týchto zamestnaniach je rovnako vysoká ako v bežných plných úväzkoch.

V menovej únii ide aj o to, ako budú starnúť či zadlžovať sa ostatní členovia. Budeme musieť niekoho znova finančne zachraňovať?

Môj pohľad je odlišný. Ak chcú mať členovia okrem menovej aj rozpočtovú úniu, nech ju majú. Mojou preferenciou riešenia dlhovej krízy by ale bol ústavný zákaz finančnej záchrany krajín (angl. no bailout). Fiškálna únia by totiž naštartovala ďalšiu centralizáciu a nie je jasné, kde by tá skončila. Viem si predstaviť jasné pravidlá zasahovania ECB v prípade problémov, ktoré by zaručili, že by sa centrálna banka nevystavila príliš veľkému riziku.

Napríklad ak by riziková prirážka nejakej krajiny vystúpila nad nejakú definovanú úroveň, tá krajina by stratila hlasovacie práva v rade ECB. Ešte predtým by ECB odmietla ich dlhopisy akceptovať ako kolaterál. Nakoniec by boli z eurosystému úplne vylúčení, niečo na spôsob Čiernej hory, ktorá euro používa, ale nie je členom menovej únie. Kredibilné sankcie sú dôležité. Ale dnes sú tie postihy úplne nedôveryhodné, ako vidíme na príklade maastrichstských kritérií.

Niektorí ale hovoria, že príliš tvrdé úsporné opatrenia znamenajú, že Grécko nikdy svoj vysoký dlh nesplatí.

Nie nevyhnutne. Úsporné opatrenia boli zavedené aj v iných krajinách a nič vážne sa nestalo. Avšak ak je situácia naozaj kritická, konsolidácia môže byť veľmi náročná. Vtedy treba zvážiť vyhlásenie bankrotu a odpísanie časti dlhu. To ale veritelia samozrejme nechcú pripustiť.

Pracovali ste aj pre Bank of England. Ako sa vyhnúť ďalšiemu nafukovaniu finančných bublín?

Nafukovať sa môžu tak či tak. Svet je neistý a nie je ideálny. Snahy o jeho vylepšovanie často vedú k horšej situácii, ako sme mali predtým. Morálny hazard vo finančnom systéme sa ale dá obmedzovať. Mnohé z opatrení na záchranu systému v USA mali práve takýto charakter, vrátane poistenia vkladov.

Mali by sme sa opýtať, či tieto záchranné kroky celú situáciu do budúcnosti skôr nezhoršujú. Konkrétne v minulosti centrálne banky zachraňovali len tie finančné inštitúcie, ktoré boli nelikvidné, ale solventné. Nesolventné sa nechali skrachovať. Ale dnes zachraňujeme aj tie. Snažíme sa to riešiť povinnými kapitálovými rezervami. Podľa mňa je to katastrofické – ničí to súťaž, vedie to k čoraz väčším bankám, ktoré na seba preberajú viac a viac rizika. Potláča to inováciu a zároveň podporuje obchádzanie týchto pravidiel.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0

Tagy imigranti, starnutie, Veľká Británia, zdravotníctvo

Diskusia (0 reakcií)