Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Štátny patent na rozum

16.09.2009 | Pavol Kubík | Pavel Sibyla | © 2009 News and Media Holding

Liberalizácia na vzdelávacom trhu sa na Slovensku nechystá. Ale zišla by sa

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0

Tagy

školstvo

Nedávne zamyslenie premiéra Roberta Fica o začiatku každého školského týždňa vztyčovaním štátnej vlajky a zborovým spievaním slovenskej hymny zatiaľ nedostalo podobu legislatívneho návrhu. Ale toto divadlo by vhodne symbolizovalo vývoj na trhu so vzdelaním za posledné roky. Štát ovládol územie a absolutistickej moci v školách sa vzdať nemieni.

Nejeden rodič školopovinného dieťaťa môže mať na prvý pohľad dojem, že je z čoho vyberať. Sieť štátnych škôl už dávnejšie dopĺňajú súkromné a cirkevné školy. Kto by si chcel skúsiť učiteľovanie u seba doma, zákon mu to od vlaňajška umožňuje. A pestrosť by mala vďaka minuloročnej reforme školstva existovať aj medzi štátnymi školami. No je to skutočne tak?

Akože alternatívy

Vzhľadom na to, že na reformný režim nabieha v tomto školskom roku len polovica tried základných a stredných škôl, je na hodnotenie priskoro. No rodičia určite očakávajú, že o pár rokov bude na Slovensku sieť rôznorodých škôl, ktoré sa od seba budú odlišovať metódami výučby i obsahovým zameraním.

V zmysle reformného zákona si môžu školy prostredníctvom vlastného vzdelávacieho programu samy určiť, čo budú vyučovať. No môžu tomu venovať len pätinu vyučovacích hodín a musia byť v súlade so štátnym vzdelávacím programom. Výsledkom v praxi je, že školy sa pri tvorbe vlastného programu často len inšpirujú ministerským vzorom. Voliteľné predmety sa potom využívajú na dobehnutie učiva, ktoré sa nestihlo prebrať na povinných hodinách.

Obsahová reforma v pomere 80 percent pre štátny program k dvadsiatim pre školský program platí aj pre súkromné a cirkevné školy. S dôrazom na slovo „platí“. Ak by súkromná škola bola kreatívna až príliš a inšpekcia by zistila nesúlad školského programu so štátnym, ministerstvo jej zníži normatívny príspevok o 15 percent.

Zákon pozná aj individuálne vzdelávanie, v rámci ktorého môžu rodičia učiť deti doma v obývačke. Ale aj to iba prvé štyri roky a len v prípade, že rodič má vysokoškolské vzdelanie so špecializáciou na prvý stupeň. Prípadne pre dieťa takéhoto pedagóga zaplatí. No ak aj nejaký slovenský rodič – učiteľ túto možnosť, takzvaný homeschooling, využije, vzdelávací program pre školáka musí byť stále v súlade so štátnym. Úroveň kvality domáceho vzdelávania kontroluje štátna školská inšpekcia, ktorá môže kedykoľvek navrhnúť zrušenie individuálneho vzdelávania. Bez toho, aby zákon bližšie menoval dôvody.

Otázka je, či štátom nadiktovaný a mierne okresaný vzdelávací obsah povedie k lepším výsledkom. Ostatné medzinárodné testovanie 15-ročných žiakov PISA (Programme for International Student Assessment) ukázalo, že úroveň čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti a schopnosť riešiť problémy bola u slovenských tínedžerov v roku 2006 pod priemerom krajín OECD. A najhoršia z okolitých štátov. „Keď sa porovnávala štruktúra vedomostí, zistilo sa, že slovenskí žiaci sú schopní na základe vedeckých poznatkov opísať logický problém, avšak už nie sú schopní vedecké myslenie preniesť do iných situácií a do riešenia iných sfér problémov,“ poznamenáva Ctibor Košťál z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.

Pozor, súkromka!

„Nemôžeme mať vlastnú tvár. Musíme ju mať ako štát,“ sťažuje sa na súčasný stav Ondrej Mokos z Asociácie súkromných škôl. Reforma podľa neho zabetónovala systém, v ktorom o obsahu – a vo veľkej miere aj o forme – nerozhodujú školy spolu s rodičmi, ale ministerstvo. „Malo by to byť naopak. Škola by mala ponúknuť: toto vyučujeme a ak chcete, dajte k nám vaše deti,“ myslí O. Mokos.

Podľa ministra školstva Ján Mikolaja musí mať štát súkromné školy pod kontrolou. Pretože rovnako ako verejné školy dostávajú štátne dotácie, ale na rozdiel od nich smú ešte aj vyberať poplatky od rodičov. Fakt je, že aj štátne dotácie sú peniazmi od rodičov a tí by mali rozhodovať, ako bude ich škola fungovať. No štátna logika je iná: podľa najnovšej novely zákona môžu súkromné a cirkevné školy používať poplatky od rodičov iba na účely, na ktoré smú ísť normatívy od štátu: na mzdy, odvody a konkrétne vymenované kapitálové výdavky.

O. Mokoš si myslí, že štát nemá záujem podporovať súkromné alternatívy. Naopak, takéto školy v lepšom prípade trpí a v horšom im robí prieky. Spomína príhodu, ako na jednej zo súkromných stredných škôl inšpektorka vyzývala podriadených na väčšiu pozornosť pri hľadaní chýb.

Tento postoj môže mať korene v niektorých zabehnutých názoroch, ktoré v súvislosti so súkromným školstvom v spoločnosti prežívajú. Pre mnohých ľudí sú privátne školy len pre bohatých, pričom kvalitou nijak neprevyšujú štátne. A ak aj áno, tak iba vďaka tomu, že ich učitelia majú vyššie platy.

Príklad z geta

Výsledky výskumu profesora na univerzite v britskom Newcastli Jamesa Tooleyho tieto mýty vyvracajú. Spolu s kolegyňou Pauline Dioxonovou vyše dva roky skúmali vzdelávacie systémy v najchudobnejších kútoch sveta a zistili, že pomer súkromných škôl oproti verejným je v indických slumoch, subsaharskej Afrike a v juhovýchodnej Ázii v kontradikcii k nízkym príjmom obyvateľov. V chatrčiach okolo ghanského hlavného mesta Accra bola zo 779 škôl štátna len štvrtina, v slumoch indického Hajdarabádu tretina.

Prečo chudobní rodičia týchto miest radšej umiestnia svoje ratolesti do školy, za ktorú musia zaplatiť, namiesto toho, aby sa učili v bezplatných verejných školách? Dôvodov môže byť niekoľko. Po prvé, väčšinu týchto súkromných škôl štát nereguluje a ich počet odráža skutočný dopyt po ich službách. Druhý dôvod: skóre pri porovnaní vedomostí žiakov súkromných a verejných škôl hovorí v prospech privátneho vzdelávania.

Keď výskumníci prišli na neohlásenú návštevu, vo verejných školách vyučovalo 57 až 75 percent učiteľov. Zvyšní pedagógovia na hodine driemali, respektíve ani neboli v triede. Naopak, percento skutočne vyučujúcich učiteľov v súkromných školách sa pohybovalo od 75 do 97 percent. Napriek tomu, že v porovnaní s kolegami v štátnych školách mali privátni učitelia tri- až štyrikrát nižšie mzdy.

„V krajinách, v ktorých sme robili výskum, stúpali mzdy ruka v ruke s vyššou odborovou organizovanosťou. Čo však znižovalo motiváciu dobre učiť,“ vysvetlil TRENDU J. Tooley. Podľa neho je súkromné školstvo na prospech chudobných, no priznáva, že závery jeho výskumu nemusia platiť pre každú krajinu. „Ak v krajinách ako Slovensko, Maďarsko či Poľsko verejné školy nie sú až také zlé, nebudú sa v nich zakladať nízko nákladové súkromné školy,“ myslí si J. Tooley.

Z výsledkov celoslovenského testovania žiakov 9. ročníkov spred roka sa nedá povedať, že školy, ktoré spravujú samosprávy, sú zlé, nekvalitné. No ich žiaci nedosahujú také výsledky ako žiaci cirkevných a súkromných škôl. Pre štát, zdá sa, to však nie je dôvod, aby takéto inštitúcie aktívne podporoval alebo im aspoň nestrpčoval život.

Vlastná cesta zarúbaná

Prístup súčasného ministerstva školstva k privátnym školám sa môže javiť ešte ako ústretový, ak sa porovná so štátnou politikou v oblasti domáceho vzdelávania. A nemyslí sa tým len striktný legislatívny rámec, ktorý vzdelávanie doma umožňuje len pár rodičom s požadovaným pedagogickým vzdelaním a dostatočným príjmom partnera.

„Zdá sa nám, že už nemá zmysel s nimi komunikovať,“ hovorí Janka Pajgerová zo Spoločnosti priateľov domácej školy. Komunikáciou má na mysli ignorované žiadosti o stretnutie so zástupcami ministerstva školstva. Žiadne sa dosiaľ neuskutočnilo. „Mnohí bez toho, aby si k tomu naštudovali nejaké výskumy, hneď tvrdia, že dieťa bude sociálne hendikepované,“ sťažuje sa J. Pajgerová.

Šéf českej Asociácie pre domáce vzdelávanie Jiří Tůma s tvrdeniami o sociálnom vylúčení nesúhlasí. Rodiny domácich školákov sú v úzkom kontakte a deti môžu chodiť do krúžkov, na ktoré majú vďaka flexibilnému vyučovaniu viac času. „Pri testovaní našich detí sa tiež ukázalo, že sa správajú prirodzene k dospelým,“ tvrdí J. Tůma. Istá forma sociálneho vylúčenia podľa neho hrozí skôr deťom v školách, kde sú dospelí v menšine. No pripúšťa, že problém s učením doma majú aj niektorí členovia dotyčnej rodiny: „Napríklad staré mamy. Prekáža im, že sa nemôžu dieťaťa opýtať na známky.“


Jiří Tůma: Na pedagogickom vzdelaní nezáleží

V Česku sa od rodičov so záujmom o domáce vzdelávanie nepožaduje vysokoškolský diplom, štátu pri prvom stupni stačí maturita a súhlasné stanovisko pedagogicko-psychologickej poradne. Ak by chcel rodič učiť dieťa aj v druhom stupni, potrebuje titul bakalára. „No na výnimku nemusí byť splnená ani táto požiadavka. Môže napríklad stačiť, že rodič úspešne vzdelával prvé štyri roky,“ dodáva J. Tůma. Pravidelné preskúšavanie domáceho školáka zabezpečuje škola, kam dieťa podľa miesta bydliska patrí. Niektoré školy majú dokonca konzultanta pre domáce vzdelávanie, ak sa v danej lokalite vyskytuje viac rodičov so záujmom o túto formu výučby.

Ani v Česku však homeschooling nie je masovou záležitosťou, venujú sa mu rodičia približne štyroch stoviek detí. Prekážkou k masovosti je časová a finančná náročnosť. Rodič sa na dlhší čas musí vzdať vlastnej kariéry. Na druhej strane, deti vzdelávané v domácom prostredí neraz dosahujú lepšie výsledky pri preskúšavaní. Americký Národný výskumný inštitút domáceho vzdelávania začiatkom augusta zverejnil výsledky testovania takmer 12-tisíc domácich školákov. Úlohy, ktoré riešili, boli totožné s testmi na štátnych školách. Inštitútom skúšaná vzorka v nich dosiahla o 37 percentných bodov viac ako deti zo štátnych škôl.

J. Tůma namiesto výsledkov domáceho vzdelávania vyzdvihuje jeho individualizáciu: „Keď to dieťaťu v danej chvíli nejde, tak to môžete odložiť na inokedy. To v normálnej škole možné nie je.“ Legislatívnu úpravu platnú na Slovensku považuje za šialenú: „Ak existuje skupina ľudí, ktorí chcú ísť vlastnou cestou a neškodia, prečo im to nedovoliť?“


Jiří Tůma o domácom vzdelávaní v zahraničí

Triviálnejšie problémy

Cesta k reálnym alternatívam sa začína v iných krajinách – vo Veľkej Británii a Austrálii – pri paragrafoch. Zákon v nich nenariaďuje povinnú školskú dochádzku, ale povinné školské vzdelávanie. Rodič musí zabezpečiť dieťaťu vzdelanie, s ktorým sa v živote uplatní. Štát predpokladá, že rodičovi na vlastných deťoch naozaj záleží, preto ich vzdelanie nezanedbá.

Takýto prístup si zatiaľ neosvojila žiadna slovenská vláda a nezdá sa, že sa to v blízkom čase zmení. Najsilnejšia opozičná strana SDKÚ-DS vo svojom programe Slovensko má na viac dokonca hovorí o povinnom poslednom ročníku materskej škôlky a predĺžení povinnej školskej dochádzky do 18 rokov.

„Aby sa presadili zásadnejšie zmeny, musí prísť silný minister, ktorý bude mať odvahu pomaly rozpúšťať moc nad školami,“ myslí si analytička Konzervatívneho inštitútu Zuzana Humajová. Hoci sa pri školstve často spomína nedostatok peňazí, aj v tejto sfére existuje lukratívny biznis, ktorý je často prekážkou k pozitívnym zmenám. Monopol ministerstva na schvaľovanie učebníc a firmy zainteresované na ich tlači sú toho dobrým príkladom.

Tlak na liberalizáciu trhu so vzdelávaním oslabujú i problémy, ktoré ľudia v školstve musia riešiť v prvom rade. Aj riaditeľ Diecézneho školského úradu v Nitre Augustín Hriadel by privítal väčší priestor pre školy pri stanovení vzdelávacieho obsahu. No podľa neho cirkev nemá kapacitu na lobovanie za zmeny: „Radi by sme. Ale máme starosti, čím budeme v školách kúriť a za čo vymeníme okná.“

Tri otázky

Dišputy o systéme vzdelávania, ktorý neprodukuje chodiace encyklopédie, ale ľudí, ktorí dokážu encyklopédie efektívne využívať, tak v súčasnosti prebiehajú len za kaviarenskými stolmi či v štúdiách neziskových organizácií. Spolupracovník Nadácie F. A. Hayeka Lukáš Krivošík si myslí, že tri základné otázky ekonómie – čo vyrábať, ako a pre koho – treba uplatňovať aj v školstve. No odpovede by podľa neho nemal dávať iba štát: „Aby sme sa v školstve vyhli situácii z čias socialistického centrálneho plánovania, keď ľudia stáli v radoch na toaletný papier, regály obchodov však boli plné pascí na medvede.“

Podobne uvažuje J. Tooley. Pripúšťa, že existuje určité penzum vedomostí, ktoré má každé dieťa ovládať. No podľa neho to neznamená, že ho musí definovať štát: „Zoberme si stravu. Všetky supermarkety majú na pultoch približne ten istý tovar, pretože u ľudí s »bežným« stravovaním je po takom tovare dopyt. Podobne by to malo fungovať pri tvorbe školských osnov.“

V ideálnom prípade by ministerstvo školstva zabezpečovalo najmä testovanie žiakov, ktoré by sa zameralo na všeobecnú gramotnosť a kľúčové zručnosti. Vzdelávací obsah a metodiku by mali vyberať školy a rodičia. „Len čo sa začneme [na centrálnej úrovni] baviť, ktorá forma výučby je lepšia alebo či je lepšie dieťa vzdelávať doma, začne to škrípať,“ poznamenáva Z. Humajová.

L. Krivošík tvrdí, že štát by sa mal vzdať aj ambície deti testovať a unifikovať tým ich vedomosti. Kvalitné testovanie môže podľa neho vzísť z trhovej súťaže podľa vzoru prestížnych testov na cudzie jazyky ako napríklad TOEFL. Ktoré rešpektujú zahraničné školy i biznis. „Chápem, že toto sa nedá uskutočniť zo dňa na deň. No mal by to byť dlhodobý cieľ, ku ktorému sa budeme približovať,“ myslí si L. Krivošík.

Liberalizácia? Felvidék!

Proti úplnej liberalizácii stoja argumenty, že niektoré školy či rodičia môžu naozaj deti vyučovať nezmysly. No takéto obavy vylučuje Trestný zákon, zakazujúci šírenie národnostnej nenávisti či popieranie holokaustu.

Kritici súčasného systému majú zasa dobrý argument v nových učebniciach dejepisu, ktoré zostavoval autor prejavov slovenského premiéra Drahoslav Machala. V rozpore s konsenzom historikov sa podľa nich budú deti učiť aj o „starých Slovákoch“. A netreba tiež zabudnúť, ako sa štátom regulovaná škola dlhý čas nedokázala zbaviť extrémistu Mariana Kotlebu.

Zistiť, či sú ľudia okolo ministra J. Mikolaja za alebo proti liberalizácii na trhu so vzdelaním, sa aj pre mediálnu politiku rezortu nepodarilo. Majú iné starosti. Napríklad chrániť školákov pred nebezpečnými slovami ako felvidék či tóth. Otázky TRENDU ostali tlačovým odborom nepovšimnuté viac ako týždeň. Až v čase uzávierky hovorkyňa Dana Španková ponúkla možnosť sprostredkovať rozhovor s niektorým z ministerských úradníkov.

Foto na titulke - Flickr.com

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 0

Tagy školstvo

Diskusia (0 reakcií)