Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Študovať financie je mrhanie talentom

23.01.2012 | Dominik Orfánus | © 2012 News and Media Holding

Ekonóm Milan Zelený o tom, kde sa zamestnajú nezamestnaní, že globalizácia musí cúvnuť a prečo krízu neukončí vojna

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 5

Ľudia si budú časť vecí pre svoju potrebu vyrábať sami, tvrdí Milan Zelený. U ekonóma, ktorý zvykne prinášať zo zámoria nekonvenčné pohľady na ekonomickú situáciu, to nie je prekvapivé konštatovanie. Tvrdí, že globalizácia narazila na svoje hranice a teraz pôjde smerom späť – do komunít. Práve samozamestnávanie bude podľa tohto profesora jedna z ciest z obrovskej nezamestnanosti, ktorá svet čaká v druhej vlne krízy.

Ukazuje sa, že prvá vlna krízy vo väčšine sektorov firemný trh nevyčistila. Prečo?

Ľudia vnímajú krízu ako nenormálny výkyv. Nepozerajú sa na ňu pozitívne. Prvá reakcia je – všetko zabetónovať. Nič sa nesmie zmeniť, nikto prepustiť. Preto nemala kríza očistnú funkciu.

Sme azda vo väčšom bahne ako v roku 2008?

Samozrejme. Lebo nielenže sa nekonala očista, navyše tu máme transformáciu ekonomiky. A my používame na oba tieto javy rovnaké nástroje. V USA kríza už prebehla, teraz bude nasledovať transformácia. Vidím to na takých desať až pätnásť rokov. Európu kríza ešte iba čaká. A príde to aj na Indiu, Čínu a nakoniec o pár desaťročí aj na Afriku.

Nie sú kríza a transformácia iba inými stranami tej istej mince?

Kríza je cyklická, pomerne častá, vracia javy do pôvodného stavu, teda k normálu. Transformácia je v histórii skôr občasná, jednosmerná a nezvratná, nastavuje novú kvalitu. Oba javy majú odlišné príčiny a sú tak od seba nezávislé, ale kríza môže slúžiť ako „spúšťač“. Odkryje a urýchli už prebiehajúcu transformáciu. Napríklad transformačný proces industrializácie sprevádzajú viaceré krízy. Kríza je vlastne následkom starého, neprispôsobivého správania za nových, ešte nepochopených zmien a podmienok transformácie.

m_zeleny_

A akú transformáciu tu máme dnes a aká kríza z toho vyplýva?

Kedysi takmer všetci ľudia pracovali v poľnohospodárstve, potom prišiel priemysel a čím viac sa poľnohospodárstvo zdokonaľovalo, tým väčšiu časť pracovnej sily „pustilo“ priemyslu. Keď sa zefektívňoval ten, prišiel po druhej svetovej vojne sektor služieb. Dnes v ňom vo vyspelých ekonomikách pracuje väčšina populácie. V poľnohospodárstve minimum a podiel priemyslu tiež rýchlo padá. Teraz, keď sa aj služby zdokonaľujú – najmä vďaka informačným technológiám – nevznikol ďalší sektor, ktorý by potreboval pracovné sily. A tak sa nafukuje sektor, ktorému hovorím zamestnanci štátu – z nich väčšina sú nezamestnaní. Táto skupina dnes tvorí v USA takmer 17 percent práceschopného obyvateľstva, ale už ďalej neporastie.

Čo hovoríte na štatistiky a ukazovatele, ktoré hovoria, že na tom ekonomika až tak zle nie je?

Makroekonomické ukazovatele vznikali v tridsiatych rokoch. Pri ukazovateli rastu HDP sú jeho nedostatky v časoch prosperity prakticky neviditeľné. On môže dokonca rásť, aj keď zamestnanosť klesá. Nehovoriac o tom, že vôbec neodráža životnú úroveň spoločnosti. Zo štatistík nezamestnanosti vypadli ľudia, ktorí sa už nekvalifikujú do registrov práce. Veď dnes je zamestnanosť v USA 58 percent, pred desiatimi rokmi to bolo 64 percent. Ale štatistika nezamestnanosti to neodráža.

Čo nás čaká v druhej vlne krízy?

V nezamestnanosti nemáme to najhoršie zďaleka za sebou. Ak nepríde k spoločenskej transformácii, nezamestnanosť bude rásť.

Nehrozí, že krízu ukončí vojna, ako to bolo v tridsiatych rokoch?

Je veľmi mylná predstava, že Veľkú hospodársku krízu ukončila druhá svetová vojna. Pravda je, že krízu vyriešil práve vznikajúci sektor služieb po vojne. Keby na vyriešenie krízy stačila vojna, čo nám bráni si každých päť rokov dať niekde v Pacifiku prestrelku bez vojakov – potopia sa lode, zničia lietadlá, na konci sa vytiahnu vlajky a zaznejú hymny. Veď to je nezmysel.

Čo teda zamestná ľudí, keď nevznikne ďalší sektor?

Globalizácia narazila na svoje limity. Globálne podnikateľské systémy sa stali príliš komplikované a drahé. Bude platiť heslo: Mysli globálne, konaj lokálne. Prichádza jav, ktorému hovorím relokácia, čo je opak globalizácie. Znamená, že výrobky aj služby budú čoraz viac lokálne, bude sa obchodovať v rámci autonómnych komunít. Ľudia budú samozamestnaní, čiastočne zamestnaní, budú podnikať, budú mať väčší podiel na výrobe vecí potrebných na uspokojovanie svojich potrieb. Viac si toho zaobstaráte sami a nebudete potrebovať také vysoké príjmy, ako keď tovar dovážate z celého sveta. Zosilnie dôraz na lokálnu výrobu a tiež na samoslužbu. Keď si robíte niečo sám, nemusíte to kupovať. A životná úroveň zostane, prípadne sa bude zvyšovať.

Nie je to krok späť pri deľbe práce?

Tak ako pri biologickej evolúcii, ani spoločenské systémy sa nevracajú späť, ale vyvíjajú sa prirodzene dopredu. Výnimkou sú revolučné pokusy ľudí nahradiť prirodzený beh vecí umelým poriadkom spoločenského inžinierstva – ako napríklad komunizmus. Deľba práce a špecializácia už niekoľko dekád upadá a je nahradzovaná reintegráciou práce, procesov a znalostí. Jeden pracovník zvláda – s pomocou technológie -, čo predtým desiatky či stovky robotníkov, procesy a výrobky majú klesajúci počet operácií a komponentov. Človek je celistvý, keď vie a ovláda toho viac, a nie menej. Špecializácia patrí hmyzu. S pomocou takzvanej samoslužby si vo vyspelých krajinách robíme čoraz viac vecí sami a deľba práce tu dosahuje svoje minimum. To sú potrebné predpoklady na úspešnú relokáciu.

Čo si v tejto súvislosti myslíte o alternatívnych menách, ktoré vznikajú najmä v lokálnych komunitách a tvoria doplnok k národným menám? V posledných rokoch zaznamenali takéto meny – napríklad ithacké doláre, švajčiarske WIR či časové peniaze – nárast popularity.

Tieto meny budú naberať na význame, pretože pri lokálnych službách a výrobách sa vám oplatí mať nejakú jednoduchú spoľahlivú lokálnu menu namiesto veľkej meny, ktorá má výkyvy a je inflačná. Nadnárodné aj národné meny budú čoraz viac iba pre globálny styk.

Ako sa pozeráte na snahy Európy nútene zozelenievať svoje fabriky, čo dočasne znevýhodňuje domácich výrobcov oproti napríklad ázijským?

Hovorím, že ekológia sa musí stať dobrým biznisom a potom nebude žiaden problém, aby podniky pracovali s ohľadom na životné prostredie. Ak je však konflikt medzi ekológiou a ziskami, tak sa zelené správanie začne firmám vnucovať. Toto zasa porušuje trhové signály. Namiesto nútenia k zelenosti by sa mali vytvoriť podmienky, aby firmy mohli zarobiť na zelenosti. To znamená napríklad nedotovať naftárske firmy a nekonzervovať energetický stav, aký je dnes. Tým sa poškodzujú alternatívne technológie.

Viaceré zelené nápady by bez podpory štátu neprežili.

Takéto technológie musí trh najprv chcieť. Lebo keď pominú štátne podpory a výhody, môže sa ukázať, že výrobok či podnik je vlastne na nič. Nikdy by ste nemali dotovať firmu, aby zmenila svoje správanie. Treba nájsť podnik, ktorý môže zmeniť svoje správanie na základe trhového stavu. A keď to spraví, vtedy mu môžete dať dotáciu na zrýchlenie tohto správania. Peniaze nefungujú ako rozbuška zmeny. Naopak. Často zlé správanie konzervujú.

Európske inovácie zaostávajú za tými americkými najmä v schopnosti presadiť sa. Kedy sa Európania naučia „predávať svoje nápady“?

Európa sa tradične pohybovala v nejakom polosocialistickom systéme. Zásahy do ekonomiky tu majú tradíciu už od čias Rakúsko-Uhorska. Vznikla tu kultúra, že netreba, aby o inováciách rozhodol trh, stačí, keď o nich rozhodne štát. Vznikli tu pomýlené názory na inovácie, kvalitu a podobne. Kvalitný v Európe znamená, či to vyhovuje normám ISO alebo nie. Američania na to nikdy nepristúpili, lebo vedia, že to zabrzdí ich inovačný proces. Kvalita nie je ISO, ale to, čo rozhodne zákazník. Američania sa teda na názor idú spýtať nie ISO experta, ale zákazníka. Preto je ich inovácia úspešnejšia.

Takže neschvaľujete reguláciu?

m_zeleny_fleischer_2

Reguláciou rozumiem určenie pravidiel hry. Ich účelom je vždy ochrana niekoho. Či podniku, spotrebiteľa, zdravia a podobne. Súvisí s princípom slobody. Ľudia najmä vo východnej Európe si myslia, že sloboda znamená robiť si, čo chceme. To nie je pravda. Sloboda znamená, že vás nikto svojvoľne nepoškodí. Nie som slobodný vtedy, keď budem môcť niekoho tresknúť palicou po hlave. Ale vtedy, keď budem vedieť, že ňou niekto netreskne mňa. Regulácia je ochrana a tá zaisťuje slobodu. Slobodný trh znamená, že obe strany po skončení transakcie budú mať výhodu. Schvaľujem reguláciu, ale som v opozícii voči akejkoľvek štátnej intervencii do ekonomiky. Lebo tá neznamená nastavenie pravidiel, ale ich porušenie. Dám dotáciu jednému podniku, ale nie druhému podniku. A to je celá Európa – granty, stimuly... To všetko je intervencia. A tá nahráva rozkrádaniu, korupcii a podobne. Ak intervenujem do ekonomického systému slobodného trhu, pomáham tým iba jeho destabilizácii.

No a ako sa pozeráte na intervencie do ekonomiky a podnikov za Obamovej administratívy?

Obamove intervencie sú dôkazom hlbokého nepochopenia akcelerujúcej transformácie – pletie si ju s krízou. Protikrízové nástroje sú bezmocné proti transformácii. Obama je majster intervencie, ale nedouk regulácie: namiesto posilňovania slobodných trhov tak prináša do USA triedny boj. Všetci už čakajú na novembrové voľby.

Nestali sa dnes štáty ako Slovensko rukojemníkmi veľkých investorov, ktorí žiadajú ďalšie stimuly na investície či udržanie pracovných miest?

Za normálnych trhových podmienok by sem tí investori nikdy nešli. Štát robí chybu, že dáva peniaze podnikom, aby šli niekam, kde to pre nich vlastne nie je výhodné. A oni tam, samozrejme, zostanú iba dovtedy, dokiaľ majú tú dočasnú výhodu. Nemyslite si, že automobilky budú na Slovensku večne. Hovorím tomu úkaz Cirkusu Humberto. Ten zostane v meste na určitý čas, a nie každý si uvedomuje, že raz odíde do ďalšieho mesta. A teda podnikatelia alebo aj samo mesto, ktoré sa rozširuje preto, že tam cirkus je, nakoniec skončia s otvorenými ústami. Je inak smiešne, že štát dotuje podniky z daní občanov. Najprv vám peniaze zoberie a potom chce, aby ste vytvárali dopyt.

Ste fanúšik baťovského systému riadenia. Nedávno českí historici odhalili, že jeho systém nebol až taký pozitívny, ako sa zvykne prezentovať. Napríklad sledoval zamestnancov, snažil sa ovplyvňovať ich voľný čas, dokonca partnerské vzťahy.

Záleží na tom, čo si zo systému zoberiete. Každý má plusy a mínusy. V tridsiatych rokoch bol nárast rôznych radikálnych skupín – fašistov, komunistov a podobne. Nie je prekvapenie, že sa tomu podnik nejako bránil, napríklad aj sledovaním niektorých zamestnancov. Nechcem to obhajovať, nedokážem to ani posudzovať. Pamätám sa, že sa mi nejaký bývalý zamestnanec baťovskej fabriky ozval na prednáške s tým, že ako môžem vôbec takýto systém riadenia prezentovať, keď na vlastné oči videl, ako Baťa nakopol svojho manažéra do zadku. Pýtam sa – a čo to má spoločné so systémom riadenia? Baťa mal nejakú povahu, emócie, správanie. Keď niekoho kopol do zadku, neznamená to, že je to súčasť systému riadenia.

Čo by si mohli dnes manažéri zobrať od Baťu ako inšpiráciu pre svoju prácu?

Je to celý rad morálnych princípov. Baťovci netolerovali korupciu. Mali rešpekt k vzdelaniu, k znalostiam. Technológia bola pomocník na uľahčovanie práce.

Napríklad slovenské závody Samsungu idú stratégiou väčšej zamestnanosti a obmedzovania technológií, pretože pracovná sila je flexibilnejšia v prípade výkyvov na trhu.

Aj Číňania idú týmto smerom, ale to je iba dočasné. Keď sa cena ľudskej práce zvýši, nemôžete touto cestou ísť dlhodobo.

Netajíte sa názorom, že polovzdelanosť je horšia ako nevzdelanosť. Prečo?

Keď máte nevzdelaného človeka, viete to jasne rozpoznať. Polovzdelanca rozpoznáte pomalšie. Niektoré veci vie a dokáže sa predať. A to je nebezpečnejšie pre manažérov firiem. Musia sa naučiť ich rozoznávať. Napríklad: nevzdelanec kladie hlúpe otázky, polovzdelanec nedostatočné.

Mnohí mladí ľudia netušia, prečo sa majú vzdelávať, pretože nevidia, že by vzdelanejší človek bol v praktickom živote úspešnejší.

Úspešní ľudia ako Steve Jobs či Bill Gates mali alebo majú nad sebou mrak, že nedokončili univerzitu. A to ich psychologicky brzdilo. Bill Gates sa vrátil na Harvard a chcel dokončiť školu. Vzdelanie je stále v určitých významných kruhoch základnou požiadavkou. Na druhej strane treba nahlas povedať, že vzdelávacie inštitúcie zlyhali, keď neumožnili Jobsovi a Gatesovi doštudovať a tí boli nútení opustiť školu, aby prispeli spoločnosti svojimi projektmi, o ktorých prínose dnes nikto nepochybuje. Keby boli podmienky nastavené správne, tak by nemuseli takíto biznisgéniovia odchádzať, ale mohli by podnikať a popri tom si dokončiť školu.

Podmienky pre podnikavých študentov na Slovensku sú určite ešte biednejšie.

Vzdelávací systém v Česku a na Slovensku sa vzdialil podnikovej praxi na míle. Vôbec nereflektuje svojou skladbou a tým, čo učí, požiadavky zákazníka. Nie študenta, ale toho, kto kupuje tú hodnotu, ktorú študent nesie. Teda firiem. O chvíľu ten zákazník nebude ochotný za takú „hodnotu“ platiť.

Vyvedie nás z krízy vyššia podnikavosť?

Podnikavosť nie je podnikanie. Dnes sa spoliehame na úzku vrstvu inovátorov ako Jobs či Gates a tí držia svet nad vodou. Musíme učiť nové generácie diferenciácii. Aby v sebe objavili niečo, čo vedia robiť najlepšie a v čom sa odlišujú od ostatných. My tu od 1989 pestujeme vzdelávaciu monokultúru, deti sa učia približne to isté. Keď budú všetci študovať ekonómiu kvôli peniazom, nebudeme produktívna spoločnosť. Na univerzitách, ako je Harvard či Princeton, už odmeňujú študentov za to, že nejdú študovať financie – dostanú štipendiá napríklad na štúdium biochémie a podobne. Študovať financie je dnes mrhanie talentom.

Milan Zelený (61) je český ekonóm, ktorý vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Prahe. V roku 1967 emigroval do USA, kde študoval na University of Rochester a stal sa profesorom na Fordham University v New Yorku. Prednáša na čínskej Xidian University, taipeiskej univerzite Fu Jen, indickom Indian Institute of Technology, na zlínskej Univerzite Tomáša Baťu. Žije v New Jersey, ale mnoho času trávi aj vo svojom dome v južných Čechách.

Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 2/2012.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.

Foto - Ivan Fleischer

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 5