Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Prichádza superkríza, veselé Vianoce

19.12.2011 | Pavol Suďa | © 2011 News and Media Holding

Britský ekonóm Detlev Schlichter vraví, že Nemci majú s eurom pravdu, ale neuspejú

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 9

Tagy

kríza

Makroekonómia došla do slepej uličky. Vlády strácajú kontrolu nad menami a tým aj nad svojimi ekonomikami. A to sa dobre neskončí, obáva sa britský finančník a fanúšik rakúskej ekonómie Detlev Schlichter, ktorý nedôveruje štátom ani papierovým peniazom. Predpovedá ich kolaps a obnovenie zlatého štandardu.

Ako ste sa dostali k ekonómii?

Venoval som sa nielen tradingu, ale od mladi ma zaujímala aj ekonomická teória, osobitne rakúska škola ekonómie. Bolo mi preto čoraz jasnejšie, že finančný systém je prakticky nestabilný. Čítajúc Rakúšanov som sa veľmi rýchlo zorientoval, že to bol dôsledok neustálej expanzie papierových peňazí a umelého znižovania úrokov, ktoré musia viesť k podnikateľským cyklom, k ekonomickým disalokáciám a nerovnováham. A kedykoľvek sa trh pokúsil zlikvidovať tieto nerovnováhy, do ekonomiky sa napumpovali nové peniaze a opäť znížili úrokové sadzby. Mali sme tu niekoľko kríz, a ja som sa naivne domnieval, že si to politici uvedomia a prestanú tlačiť na pílu. Ale hlavný zdroj frustrácie bola intelektuálna debata na finančných trhoch. Šokovalo ma, že nikto nemal ani šajnu, že je niečo zlé v systéme, že nikto nespochybnil prax neustáleho stláčania úrokov. Elastické peniaze sa považovali za veľkú výhodu systému, pritom tie sú hlavnou príčinou, prečo je finančný systém taký nestabilný. Všetci ekonómovia a analytici mali taký "moderný" typ mainstreamového uvažovania. Ja som za 20 rokov nenarazil medzi nimi ani na jedného ekonóma s uvažovaním v štýle rakúskej ekonómie. Ja som chcel z tohto kolotoča vystúpiť, pozrieť sa na veci s odstupom, napísať niečo a argumentovať proti mainstreamu a nájsť spôsob, ako to vysvetliť.

Myslíte si, že rakúska ekonómia má nad mainstreamom navrch?

Myslím si, že rakúska ekonómia prevyšuje ktorúkoľvek inú teóriu minimálne o hlavu. Má viac ako navrch. Ja som ju nevymyslel, neuzurpujem si v tomto smere žiadnu slávu. Možno som k nej niečo marginálne pridal, ale veľké diela, ktoré ju utvárajú, napísali iní. Ja som sa iba inšpiroval prácami Ludviga von Misesa a aplikoval som ich na súčasnú situáciu, keďže on napísal svoju knihu o peniazoch niekedy v 20. rokoch minulého storočia. Keď viete, ako veci fungujú, zistíte, že moderná mainstreamová ekonómia, ktorá sa vyučuje na univerzitách a s ktorou som prakticky pracoval 20 rokov na finančnom trhu, je inferiórna. Mises to veľmi dobre vystihol, keď povedal, že väčšina ekonomických teórií sú teórie rovnovážneho stavu. Ekvilibrium je pritom bod neaktivity a rakúska ekonómia je o aktivite, ľudskom konaní.

Prečo je potom rakúska ekonómia taká okrajová, marginálna?

Nie je to nič výnimočné vo vede, že sa pravdivé teórie dlho zaznávajú. Zároveň je tu predstava, že veda sa vyvíja vždy k lepšiemu, takže keynesiánstvo alebo monetarizmus musia byť nutne lepšie ako teórie predchodcov. Takto to nemusí byť v žiadnej vede, a určite to tak nie je v ekonómii alebo v spoločenských vedách. Len preto, že je niečo novšie, nemusí to byť lepšie. Niekedy sa teória dostane do slepej uličky a z nej sa musí vrátiť. A ja si myslím, že ekonómia jednoducho vybočila nesprávnym smerom. A to prečo je rakúska ekonómia okrajová, má do činenia s kultúrnymi a politickými zmenami i zmenami vo filozofii vied. Čo sa stalo v 20. storočí, je, že nové ekonomické školy prišli s teóriami, kladúcimi väčší dôraz na metódy, ktoré vyzerali vedeckejšie, pretože imitovali prístup prírodných vied. Mainstreamová ekonómia stojí na štatistickej analýze, na veľkých štatistických agregátoch, čo ľahšie vytvára dojem, že je to vedeckejšie, keďže sa to podobá na prírodné vedy. V tých musíte začať s pozorovaním a hľadať nejaké vzory, pretože nepoznáte hybnú silu pozorovaného javu. Takže musíte pozorovať a hľadať pravidelnosť. Preto sú matematické a štatistické metódy v prírodných vedách aplikovateľné. Ale v sociálnych vedách, hlavne v ekonómii, skúmame niečo, čo poznáme, čo je účelom ľudského konania. My sami sme ľudské bytosti. My vieme, prečo ľudia spolupracujú, prečo sporia, prečo používajú peniaze. Rakúšania preto začínajú tým, čo je účelom ľudského konania a od neho odvíjajú logickú analýzu vzorov, ktoré sú výsledkom sledovania tohto účelu. Využívanie metód prírodných vied je v tomto zmysle klamlivé. Nemôžete ich využívať vo vedách, ktoré skúmajú ľudské správanie. Ale môžu za to aj politické zmeny v 20. storočí, dominancia filozofií veľkého štátu, socializmus a fašizmus, respektíve rozrastanie štátu blahobytu. Platí to aj o peniazoch, čo je moja sféra pôsobnosti. Veď taký zlatý štandard nebol zrušený preto, že prišiel nejaký ekonóm, ktorý by ukázal, že iný systém je lepší. Bol zrušený preto, že bolo politicky výhodné, aby štát vydával peniaze a kontroloval ekonomiku. Komunisti zakázali zlato, fašisti zakázali zlato, sociálni demokrati a intervencionisti zakázali zlato. Bolo politickým nepriateľom, pretože bolo nepriateľom veľkého štátu. Táto politická zmena zmenila ekonomickú realitu. Zmena v ekonomických vedách nasledovala vzápätí. A ekonómovia študovali, ako zabezpečiť, aby systém papierových peňazí lepšie fungoval, ale nik z nich nespochybňoval  existenciu takého systému.

Prečo ste si zo všetkých teoretických subdisciplín vybrali práve peniaze?

Práve som hovoril o intelektuálnej bubline, ako ľudia nesprávne vnímajú ekonomické fenomény, pretože majú určité teoretické inštrumentárium. A najfascinujúcejšie je to v oblasti peňazí, kde si mnohí myslia, že vládne kapitalizmus. Čo je úplný nezmysel. My totiž využívame peniaze s núteným obehom, ktoré vyrábajú domáce, teritoriálne vymedzené štátne monopoly, na ktoré sa vzťahuje určitá politická jurisdikcia, a nie medzinárodné peniaze, akými bývalo kedysi zlato. Sú to peniaze, ktoré majú silný národný status, ktoré korešpondujú s ideou silného národného štátu, ktorý reguluje národnú ekonomiku, čo je mimochodom tiež úplná fikcia. Takže súčasný menový systém je produkt kľúčovej idey 20. storočia týkajúcej sa silného štátu, nie je to produkt ekonomickej logiky. Napriek tomu sa všetko, čo súvisí s peniazmi a bankami, považuje za prototyp kapitalizmu, čo samozrejme nie je vôbec tak. Ja som presvedčený, že model moderného štátu blahobytu skolabuje v dôsledku jemu vlastných rozporov a mnohé z týchto rozporov sú práve v oblasti peňazí. Náš menový systém je nekompatibilný s kapitalizmom, čo ho dovedie do krízy, ktorá sa práve začala.

Je vôbec možné robiť dobrú menovú politiku v systéme papierových peňazí, napríklad vo forme zafixovania objemu peňazí alebo kľúčovej úrokovej sadzby tak, aby centrálna banka zabezpečovala apolitické a neflexibilné peniaze bez nutnosti zavedenia zlatého štandardu?

Teoreticky áno. V čisto teoretickej rovine máte pravdu. Ale v čom má zlato navrch, je to, že jeho ponuka je úplne mimo politickej kontroly, že je fyzicky neelastická. A moja kniha sa sústreďuje práve na túto elasticitu ponuky a to, že menej elastické monetárne aktívum je lepšie ako elastické papierové peniaze. No a vy naznačujete, že aj papierové peniaze môžu byť neelastické. To by bolo fajn, keby to bolo politicky uskutočniteľné. Zafixovanie úrokov by nebola správna cesta, o úrokoch by mal rozhodovať trh. Ale zafixovanie objemu papierových peňazí s tým, že by sa mu ekonomika prispôsobila, to by mohlo fungovať. S dôvetkom, že by to museli byť medzinárodné peniaze, pretože národné peniaze sú suboptimálne riešenie. Treba sa však opýtať: dôverovali by ste štátu, že by udržal stabilnú ponuku peňazí, že by ho nelákalo vyrábať nové peniaze? A ak už raz urobíte krok k neelastickým peniazom, nestálo by potom zato nadviazať peniaze na komoditu, ktorej ponuka je úplne mimo kontrolu štátu?

Povedali ste, že medzinárodné peniaze sú lepšie ako národné. Znamená to, že euro je podľa vás lepší koncept, než by bolo 17 národných mien súčasných členov eurozóny?

Presne to si myslím. Peniaze sú jedinečné. Sú všeobecný výmenný ekvivalent. Uľahčujú obchod, spájajú trhy. A čím viac trhov spájajú, tým lepšie. Čím viac ľudí také peniaze používa, tým lepšie peniaze to z definície sú. Je to historicky doložený dôvod, prečo všetky spoločnosti či kultúry po celom svete inklinovali k zlatu alebo striebru. Najlepšie peniaze by boli globálne peniaze. Ak by sme mali zlatý štandard, firmy v Londýne alebo Šanghaji by používali rovnakú účtovnú jednotku. Ja by som si mohol z Ameriky priniesť svoje peniaze a míňať ich tu v Bratislave. Peniaze by obiehali rovnako jednoducho ako dnes v eurozóne. Ideál by boli univerzálne, svetové peniaze. Síce nie najlepší mysliteľný, ale najlepší systém, aký sme kedy mali, bol klasický zlatý štandard medzi rokmi 1881 a 1914, keď celý priemyselný svet využíval jednu menu. Dnešný problém členov eurozóny nie je, že používajú spoločnú menu, ale že používajú papierovú menu, ktorú vyrába štátna centrálna banka, ktorá stanovuje úrokové sadzby podľa politickej objednávky. Žiadne papierové peniaze nie sú apolitické. Aj keď sa to môže zdať prehnané, keďže centrálna banka má sledovať cenovú stabilitu, udržiavať nízku nezamestnanosť alebo targetovať určité tempo rastu HDP, to všetko sú politické ciele. A problém v eurozóne je, že tu máte politické subjekty, ktoré si myslia, že menová politika by sa mala realizovať v ich prospech. Peniaze s núteným obehom idú vždy ruka v ruke so zabudovaným očakávaním, že sa môžu využiť na bailout štátu a bánk.

Papierové peniaze nie sú jediný problém. Ďalším je frakčné bankovníctvo...

Máte pravdu. Kvôli frakčnému bankovníctvu sme mali menové cykly a menové krízy aj v dobách zlatého štandardu. Dnes ľudia poukazujú na to, ako zlatý štandard zlyhal, ale to nebol problém zlata, ale dôsledok existencie bankovníctva, ktoré vyrábalo viac peňazí, ako boli jeho zlaté rezervy.

Preto zrejme nestačí zaviesť zlatý štandard, ale je nutné v prvom rade skoncovať s nekrytou výrobou bankových peňazí...

Toto je postoj, ktorý zaujalo mnoho rakúskych ekonómov. Je to zároveň názor, ktorý celý život zastával L. von Mises. Ja by som tak ďaleko ale nešiel. Nie preto, že by som si myslel, že frakčné bankovníctvo je dobré. Nie je potrebné pre fungovanie ekonomiky, nie je to žiadna výhoda mať frakčné bankovníctvo. Dokonca si myslím, že ekonomiku destabilizuje. Ale z praktického pohľadu si myslím, že je nemožné zakázať všetky formy frakčného bankovníctva. Z pohľadu budúcnosti je pre mňa dôležitejšie, aby štát stál mimo menových záležitostí, aby nereguloval ani komerčné banky. Ak budeme mať pravý zlatý štandard respektíve menový systém bez centrálnej banky, ktorá funguje ako veriteľ poslednej inštancie, bez politickej podpory bánk, budú banky využívať frakčné bankovníctvo vo veľmi obmedzenom rozsahu. Viem, že v minulosti išli do väčších extrémov, ale verím, že ľudia nie sú takí hlúpi, aby toto zažívali stále dokola. Pri silnej konkurencii na trhu by existovali veľmi úzke hranice, v ktorých by sa frakčné bankovníctvo dalo praktizovať. A ak by aj viedlo k menším podnikateľským cyklom, s tým by sme zrejme vedeli žiť. Náš súčasný systém je ale postavený na tom, že permanentne podporuje frakčné bankovníctvo, socializuje náklady.

Rakúšania sú liberáli. Niektorí liberáli hovoria, že konkurencia vo výrobe peňazí je lepšia ako jedny univerzálne peniaze. Že znovuzavedenie 17 mien v eurozóne je správne riešenie dlhovej krízy. Bola by to skutočná, dobrá súťaž?

Národné meny by vyrábali lokálne monopoly. To nie je žiadna súťaž. Tento argument je nesprávny. Viem, že názory na menovú konkurenciu vychádzajú z prác Augusta von Hayeka, ale ja s touto teóriou nesúhlasím. Je to nepochopenie peňazí, ktoré majú úplne iný status ako akýkoľvek iný statok. Keďže peniaze umožňujú výmenu, platí, že lepšia je taká ich forma, ktorú dokáže využívať viac ľudí. Eurobankovky, čo mám vo vrecku, to je len kus papiera, ktorý nemá sám o sebe žiadnu hodnotu. Jediný dôvod, prečo si ho cením, je to, že viem, že ich ostatní akceptujú ako prostriedok výmeny. Peniaze majú iba výmennú hodnotu, žiadnu úžitkovú hodnotu. Táto šálka kávy má pre mňa nejaký úžitok. Keby som bol jediný v tomto meste, čo pije kávu, stále by mala pre mňa rovnakú úžitkovú hodnotu. Ak ale každý prestane zrazu používať eurá ako peniaze, moje eurobankovky vo vrecku budú úplne bezcenné. Myšlienka konkurencie výroby peňazí...

...je liberálny blud, však?

Áno. Myšlienka, že konkurencia vo výrobe niečoho je lepšia, vychádza z predpokladu, že vďaka nej môžete vyprodukovať viac outputu, tovaru s rovnakými vstupmi, rovnakými nákladmi. To ale nie je potrebné v prípade výroby peňazí, pretože peniaze môžu byť neelastické. My nepotrebujeme peniaze vyrábať, nepotrebujeme ich viac. Dopyt po peniazoch sa vždy dokáže prispôsobiť ponuke automaticky prostredníctvom výmennej hodnoty peňazí. A po druhé, my nepotrebujeme peniaze customizovať, čiže prispôsobovať individuálnym potrebám spotrebiteľov, tak ako je to pri všetkých ostatných statkoch. Každý preferuje iné auto, inú značku, inú farbu. Ale customizovať peniaze je nezmysel. Gréci nepotrebujú slabšiu, inflačnejšiu menu než Fíni alebo Nemci. Za takým uvažovaním je nezmyselná koncepcia národného hospodárstva, ktoré treba manažovať cez peniaze, a preto vraj potrebujeme inú menovú politiku pre Grécko než pre Fínsko. Ľudia veria, že štát má manipulovať s peniazmi tak, aby to vyhovovalo národnej ekonomike. A to sa dá lepšie vtedy, keď každý národ kontroluje vlastnú menu. To je ale mylné uvažovanie súčasnej makroekonómie. Áno, keď oslabíme grécku menu, zvýšime grécku infláciu, pomôžeme gréckemu štátu, ale potrestáme gréckych sporiteľov. Každý, kto v Grécku šetrí, veľa stratí. Takto akurát podkopete ekonomiku. Každá ekonomika potrebuje úspory, potrebuje akumuláciu kapitálu, aby mohla rásť. Nemôžete riadiť ekonomiku tlačením nových peňazí, je to tá najškodlivejšia stratégia. Nie je to všeobecne prospešná politika pre žiadnu spoločnosť.

Ako vidíte budúcnosť eura a eurozóny?

Moja krátka odpoveď je, že naozaj netuším. Môžem akurát povedať, že celá tá predstava o rozpade eurozóny je prehnaná. Možno sa to z politických dôvodov stane, ale vôbec to nie je nutné. Myslím si, že Európska centrálna banka (ECB) by nemala tlačiť nové peniaze, žiadna centrálna banka by nemala tlačiť nové peniaze. To znamená, že niektoré štáty a komerčné banky zbankrotujú, pretože je to nevyhnutné. Ja za to neargumentujem preto, že by som si to želal, ale všetky ostatné alternatívy sú horšie. Ak ECB začne tlačiť peniaze, tak skôr či neskôr sa roztočí inflačná špirála, ktorú v určitom momente už nebude schopná zvládnuť. A vôbec nechápem, komu by rozpad eurozóny reálne pomohol. Ak by aj niekto vystúpil z eurozóny, škoda, ktorú by tým spôsobil ostatným, napríklad nemeckým či francúzskym bankám by nebola nižšia. To by im vôbec nepomohlo. Keby Gréci zaviedli drachmu, v ničom by im to nepomohlo lepšie splácať eurové záväzky, a keby tie záväzky konvertovali na drachmy, tak to je de facto bankrot.

Aký by mal byť teda grécky haircut?

Taký, na akom sa dohodnú s veriteľmi. Ale prečo by Grécko nemalo rezignovať na splácanie celého dlhu? Prečo by nemohli povedať, že nič nesplatíme? Nechápem, prečo má grécka populácia znášať premrštené dane po dve nasledujúce generácie len preto, že mali stupídnu politickú reprezentáciu a nenažraté banky, ktoré tým politikom neustále požičiavali za nízke úroky?

Ich problém ale nie je len veľký verejný dlh, ale aj vysoký fiškálny schodok. Gréci nielenže nevedia vyriešiť staré dlhy, ale nedokážu ani zastaviť ich narastanie.

Jediný spôsob, ako to zastaviť, je bankrot vlády. Potom by jej už asi ťažko niekto niečo požičal. Ale to by bola dobrá správa. To je predsa zvrátené, čo sa objavuje v komentároch médií, že je dobré pre gréckych či dokonca európskych občanov, že si grécky štát môže ďalej požičiavať. Áno, ľudia, ktorí sú závislí od transferov zo štátneho rozpočtu, by bankrotom štátu stratili. Ale grécki sporitelia, podnikatelia, produktívna časť populácie, ľudia, ktorí viac tvoria ako spotrebúvajú, by zo štátneho bankrotu benefitovali. To sa týka všetkých krajín s vysokými úrokmi a neudržateľnou výškou verejného dlhu. Veď keď nedokážem získať cudzie zdroje za úrok, ktorý si môžem dovoliť, musím si prestať požičiavať. Ale je úplne zvrátené, že vlády desaťročia míňajú viac, ako získajú (násilím) na daniach, neustále si na ten rozdiel požičiavajú a ešte očakávajú, že to bude stále za úroky, ktoré im vyhovujú. A ak sa im úroky nepáčia, tak potom žiadajú od ECB, aby ich zachraňovala. A to je niečo, čo vôbec nie je v záujme bežného, priemerného občana eurozóny. Toto devastuje trh, devastuje bohatstvo, úspory, a to je pôvod všetkých súčasných problémov. Preto sa nebojme toho, že sa štát bude musieť uskromniť. Je jednoducho priveľký. Nemôžeme si ho dovoliť. Také rozpočtové deficity pripomínajú skôr vojnové časy. Napríklad britský štát minie viac ako občania a firmy dohromady. Niečo také sa naposledy vyskytlo počas druhej svetovej vojny. Ale teraz máme mierové časy. Je to jednoducho neudržateľné. A jediná cesta, ako z tohto von, je bankrot vlád.

Vo svojich blogoch vidíte budúcnosť v dvoch scenároch. Prvý sa začína bankrotmi štátov a pokračuje defláciou, druhý sa začína infláciou a pokračuje bankrotmi štátov. Ktorý scenár je pravdepodobnejší?

Ten inflačný. Nanešťastie, je to ten deštruktívnejší scenár. Sme vo veľmi zlej situácii. Za posledných 30 rokov sa naakumulovali obrovské nerovnováhy, a preto tu máme tie dve alternatívy, pričom ani jedna nie je bezbolestná. Máme ale na výber. Buď prestaneme tlačiť nové peniaze, umožníme trhu zlikvidovať nerovnováhy, v dôsledku čoho zbankrotuje talianska a grécka vláda, možno i ďalšie, k tomu desatina, možno i viac bánk v Európe, neviem, nikto to presne nevie. Bola by to však lepšia cesta, veci by sa vyčistili veľmi rýchlo a ekonomiky by získali pevnú pôdu pod nohami.

Mnohí sa ale boja deflácie. Aký je rozdiel medzi takouto "likvidačnou" defláciou a "sekulárnou" defláciou, ktorá je sprievodným javom neelastických peňazí?

V tom je zásadný rozdiel. Defláciu, ktorá vznikne po ráznom ukončení tlačenia peňazí, by sprevádzala drastická korekcia trhových očakávaní, obrovská likvidácia neefektívnych investícií a cenový šok. Kdežto sekulárna deflácia je dôsledkom zafixovanej ponuky peňazí, pričom nárast produktivity práce tlačí na postupný pokles cien v ekonomike, čo znamená, že peniaze vo vašom vrecku budú schopné kupovať čoraz viac tovarov a služieb. Toto ale vôbec nie je deštruktívne. Tak ako sme sa naučili žiť s plazivou infláciou, poľahky by sme si zvykli na miernu defláciu. Sekulárna deflácia nie je škodlivá. Deflácia, ktorej sa ekonómovia tak boja, je šoková deflácia. Ale aj tak by to bola menej škodlivá cesta ako tá inflačná, hoci politicky asi ťažko akceptovateľná. Asi žiadny politik sa rád nepodpíše pod to, že by takú defláciu umožnil.

Čiže očakávate monetizáciu verejných dlhov...

Presne. Ben Bernanke alebo Mario Draghi sú teraz vo veľmi ťažkej situácii. Museli by predstúpiť pred politikov a povedať, peniaze už tlačiť nebudeme. A to je v tejto politickej klíme neuveriteľne náročné.

Ukrižovali by ich?

Okamžite.

Tak ako Webera?

Áno. Boli by pod obrovským tlakom. Na druhej strane, ja som sa nikdy nestretol s B. Bernankem, ale podľa mňa verí, že tlačenie peňazí je správny recept. Podľa mňa je takých centrálnych bankárov väčšina. A je len málo takých, ktorí by boli frustrovaní, že vlastne nemajú na výber.

Ale ľudia z Bundesbanky sa snažia bojovať...

Ale áno, nemecký postoj je správny. Mám veľký rešpekt k ich pozícii. Nie preto, že som pôvodom Nemec, ale preto, že majú jednoducho pravdu. Ale je otázne, ako dlho ju udržia, ako ďaleko sa s ňou Angela Merkelová dostane.

Koho pohľad na menovú politiku bude mať navrch? Zjednodušene – nemecký alebo francúzsky?

Z krátkodobého pohľadu neviem, z dlhodobého pohľadu som presvedčený, že nemecký postoj nemá šancu. Myslím si, že nemecký postoj je správny, na chvíľu možno i uspeje, ale dlhodobo budú bolesti priveľké, aj v samotnom Nemecku. Ak sa kríza zintenzívni, možno aj ľudia v Nemecku budú žiadať ECB, aby tlačila viac peňazí.

Keby ste boli M. Draghi a nemali možnosť rezignovať, ako by ste dnes konali?

Práve ste mi zrušili možnosť, ktorú by som si vybral. To je ako v tom írskom vtipe. Keď sa Íra opýtate, ako sa dostanete tam a tam, on vám odpovie, ja by som ale nezačal na tomto mieste. Ale čím viac sa M. Draghi dokáže priblížiť k netlačeniu peňazí, tým lepšie. Hoci v nasledujúcich dvoch troch rokoch si nemyslím, že by európska politická elita umožnila jednorazové vyčistenie, deflačný šok a zatváranie bánk.

Je stávka proti štátnym dlhopisom múdra investičná stratégia?

Je to stávka storočia. Ak si myslíte, že inflačný scenár je pravdepodobnejší, nemôžete držať cenné papiere s fixným výnosom. Ale predstavme si, že A. Merkelová nevyhrá iba bitku, ale celú vojnu. ECB prestane tlačiť peniaze. To nakoniec skončí defaultami štátov, ktoré dlhopisy emitovali.

Čiže v oboch scenároch dochádza k defaultom, rozdiel je iba v poradí, či budú predchádzať veľkej deflácii alebo nasledovať po veľkej inflácii...

Presne tak. Po 40 rokoch systému s núteným obehom peňazí tu máme jednoducho priveľa dlhov. Načo ho teda kupovať? A keď emitenti skrachujú, dlhopisy nebudú splatené ničím, čo má reálnu hodnotu. Za svoje bondy nič nedostanete.

Stále sa tu bavíme o eurozóne. Ale je nejaký principiálny rozdiel v menovej politike ECB, Fedu, Bank of England či Bank of Japan (BoJ)?

Žiadny. Možno s výnimkou Japoncov, ktorí boli v uplynulom desaťročí obozretnejší. Bilančná suma BoJ sa za ostatnú dekádu veľmi nezmenila. Ale u ostatných centrálnych bánk, ak sa pozriete na ich bilančné sumy, vidíte značný nárast. Švajčiari nechali bilanciu národnej banky doslova explodovať. A všetky tieto centrálne banky, azda najmenej ECB, sú pod tlakom, aby urobili ešte viac. Mne sa nepáči tá diskusia okolo dlhovej krízy v eurozóne, akoby iba Európania urobili niečo zlé. Oni sú súčasť globálneho problému. Po celom svete vidíme centrálne banky, ktoré nafukujú svoje bilancie, tlačia nové peniaze, nakupujú aktíva, po ktorých neexistuje súkromný dopyt. Preto nemôžete zarobiť na tom, že kupujete štátne dlhopisy, pretože je tu jednoducho priveľa dlhu. Štáty nútia centrálne banky, aby ho čoraz viac financovali. A možno by ho kupovali aj súkromní investori, ale nie pri týchto výnosoch. Ale ak budú výnosy vyššie, dlh sa bude nabaľovať ešte rýchlejšie.

Mnohí ekonómovia upozorňujú, že sme sa dostali do bludného kruhu – pokles ekonomiky vynesie štátom menej daní a prehĺbi deficit, ktorý si žiada ďalšie škrtanie v rozpočtoch, ktoré vedie k ďalšiemu úpadku. A navrhujú ekonomiku stimulovať práve väčšími výdavkami a menším dôrazom na úspory...

Nechcem byť neslušný voči ostatným ekonómom, ale toto je šialenstvo. To je vrchol stupidity. Oni totiž nevidia problém v tom, ako sa tu desaťročia tlačili peniaze, umelo znižovali úroky, kopili dlhy. Oni dookola bľabocú, že je to problém chýbajúceho agregátneho dopytu, nedostatočnej spotreby. Oni nevidia žiadne obmedzenie v tom, aký dlh je ešte udržateľný. A to ma privádza k prvej otázke a dôvodom, prečo som napísal svoju knihu. Pamätám si debaty v roku 1998, keď Fed zachraňoval bankový systém bailoutom LTCM, potom v roku 2001, keď sme mali menšiu krízu po prasknutí dotkomovej bubliny, a teraz, keď máme ešte väčšiu krízu. A keď sú problémy väčšie, reakcia politikov je o to agresívnejšia. Ale keď to nefunguje, ekonómovia povedia, že treba urobiť ešte viac. Vytlačiť viac peňazí. To ale povedie k obrovskej kataklizme, super kríze. Sme blízko nej. A oni ďalej argumentujú za tlačenie ďalších peňazí.

Tak ako má obyčajný človek ochrániť svoje úspory?

Nerád dávam investičné rady. Ale poviem vám, čo robím ja. Hoci som 20 rokov riadil dlhopisové portfóliá, nevlastním žiadne cenné papiere s fixným výnosom. Na svete je priveľa dlhov, a toto sa neskončí dobre, buď kvôli inflácii alebo bankrotom vlád.

A čo akcie?

Akcie sú oveľa lepšie ako dlhopisy. Ale aj na tie by som dával pozor. Je to predsa len papierové bohatstvo, sú ľahko obchodovateľné, sú súčasťou papierovej ekonomiky, ktorá ľahko podľahne inflácii.

Ak ale nastane inflácia, ktorá sa v určitom okamihu môže prejaviť razantným vzostupom cien na burze, nie je dnes dobrý čas nakupovať lacné účastiny?

Niektoré áno, ale bol by som veľmi opatrný. Ja sa ale prikláňam k držbe reálnych aktív. A aktívom číslom jeden je pre mňa zlato, pretože očakávam kolaps papierových peňazí. Zlato bolo tisícročia kľúčovým menovým aktívom, rešpektovaným uchovávateľom hodnoty. Dokonca Alan Greenspan raz povedal, že "v extrémnej situácii nebude nikto akceptovať papierové peniaze. Ale zlato bude akceptované vždy." Do úvahy prichádzajú aj ďalšie reálne aktíva, ako orná pôda, lesy, domy. Ale problém v tomto prípade je, že keď štát zbankrotuje, bude potrebovať domáce zdroje, a dobrý spôsob, ako od občanov dostať viac peňazí, je zdaniť ich nehnuteľnosti. Vidíte to v Grécku, kde sa snažia zdaniť byty, domy i bazény.

Ale aj zlato je možné skonfiškovať. V minulosti sa to už stalo. Dokonca v USA.

Svätá pravda. Preto tí, čo nakupujú zlato, zvažujú aj to, kde si ho uložiť. V ktorých krajinách je taká konfiškácia najmenej pravdepodobná. Respektíve od ktorej krajiny máte pas, pretože taký Američan musí priznať a zdaniť všetko bez ohľadu na to, kde to má schované. Niektorí moji priatelia preto uvažujú, že si zmenia občianstvo. Ale nie je možné sa poistiť proti každej udalosti. Podľa mňa sa blížime k veľkej kríze, ktorá bude nepríjemná, štát bude nepríjemný, pretože stráca kontrolu nad peniazmi, čo znamená, že stráca kontrolu nad ekonomikou. Niektoré štáty zakázali krátke obchody, uvažuje sa o dani z finančných transakcií. Myslím si, že to všetko smeruje ku kontrole kapitálových tokov. Myslím si, že štát donúti ľudí kupovať vládne bondy, čo sa už deje napríklad v penzijných fondoch alebo pri novej regulácii bánk. Centrálne banky sa stali veriteľom poslednej inštancie, ale štáty sa stali dlžníkmi poslednej inštancie, pretože súkromní investori sa obávajú a sú konzervatívni. Na to sa treba pripraviť, držať zlato, zmenšiť expozíciu voči bankám a štátnym dlhopisom. Ale neexistuje jedna super stratégia, treba byť pružný.

Najviac zlata držia centrálne banky. Pripravujú sa na zavedenie zlatého štandardu?

No to by som rád vedel aj ja. Ale pravdepodobnosť zavedenia zlatého štandardu v tejto kríze výrazne stúpla.

Ako by taký zlatý štandard vyzeral v praxi? Kto a ako by ho zaviedol?

Ak budú ľudia nakupovať zlato, nebudú ho obratom míňať na nákupy. To znamená, že nevznikne paralelný menový systém postavený na zlate. Prečo by som platil čoraz drahším zlatom, keď môžem míňať papierové peniaze.

To je Grashamov zákon: Zlé peniaze vytláčajú z obehu tie dobré.

Presne. Zástancovia konkurencie peňazí by povedali, nech ľudia platia oboma spôsobmi a lepší vyhrá. Ale ľudia by si zlato nevybrali, oni by ho držali, nemíňali, čiže by neobiehalo. Ak ľudia využívajú nejaké platidlo vo veľkom rozsahu, je veľmi nákladné ho nahradiť niečím iným, preto si ľudia zvyknú aj na 20- či 30-percentnú infláciu a budú také peniaze používať ďalej. Ale ak inflácia dosiahne určitú kritickú hranicu, mena skolabuje a ľudia ju budú chcieť nahradiť. A po takomto kolapse je možné uvažovať o novom systéme. Zlatý štandard môže zaviesť štát. Američania aj Európania sedia na tisíckach ton zlata, ktoré majú hodnotu v stovkách miliárd dolárov. A môžu predstaviť novú zlatú menu, povedzme Euro 2.0 alebo Bancor. Ale ja dúfam, že to bude proces, ktorý nebude manažovať štát. Čo keby Fed presunul všetko svoje zlato na banky, čím by mohla vzniknúť báza pre súkromný menový systém? V praxi by ste platili bankovkami, kreditkami, prevodom cez internet. Toto sú len platobné nástroje, je to len nástroj, ktorý uľahčuje presun vlastníctva zlata. Mnohí tvrdia, že aj v takomto prípade by štát musel deklarovať, ako sú povedzme bankovky kryté zlatom, ale ja by som to nechal na súkromný sektor.

Ale takýto systém fungoval predtým, ako vznikol Fed, a výsledkom bolo aj tak, že peniaze sa postupne odpájali od zlata, vznikol Fed a nakoniec aj čistá papierová mena.

Nie je to celkom tak. Vôbec nebolo ľahké Fed zlegalizovať. Išlo o obrovskú politickú operáciu, ktorú sprevádzali tajné a zákulisné vyjednávania. Nevznikol v štandardnom legislatívnom procese. Existujú dokonca hypotézy, že americká centrálna banka nevznikla legálne. Takže to nebola žiadna prirodzená evolúcia od zlatého štandardu k papierovým peniazom. Bol to politicky riadený proces. Aj Nemci odišli od zlatého štandardu, aby mohli financovať vojnu. Ale aj keď budeme mať zlatý štandard, vždy bude existovať pokušenie vrátiť sa k peniazom s núteným obehom. Súčasný systém je však suboptimálny, nestabilný a neudržateľný. Som si istý, že skolabuje. Náhradou by mal byť úplne súkromný systém, bez účasti štátu, bez centrálnej banky, bez štátnej regulácie komerčných bánk s tým, že trh rozhodne, čo sa bude používať ako peniaze. A bolo by to zrejme zlato, pretože má veľa predností. No tak, ako neviem, ako by mali vyzerať autá budúcnosti, neviem ani to, ako by mali vyzerať peniaze budúcnosti. Čo ale viem, je, že by mali byť neelastické, apolitické a medzinárodné.

Alebo budeme mať komunizmus a ten nepotrebuje žiadne peniaze.

Ale to už vieme, že komunizmus nefunguje.

Detlev S. Schlichter (47) - britský finančník nemeckého pôvodu, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad v Merrill Lynch alebo J.P. Morgan. V septembri 2011 publikoval knihu Paper Money Collapse, The Folly of Elastic Money and The Coming Monetary Breakdown.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 9

Tagy kríza

Top články

Žena, ktorá mení pornobiznis zvnútra

Žena, ktorá mení pornobiznis zvnútra

30-ročná pornoherečka Stoya priznala, že porno, v ktorom pracovala, je odpad. Chce poukázať na násilie, ktoré sa v tejto brandži stáva bežným 11

Aké veľké je porno. Ovláda ho Česko

Halu na Vajnorskej nahradí Kmotrík stovkami bytov a apartmánov

Ako „podniká“ Ladislav Bašternák

Micelárne vody z lekárne v teste nevynikli. L'Oréal pohorel