Pivo sa varilo skôr, ako sa piekol chlieb. A neraz zachránilo svet. Staroveké civilizácie vytvorili písmo, aby uchovali jeho receptúru a postupy výroby. Pivo bolo dar, liek i platidlo. Počas stavby pyramídy v Gíze sa napríklad vypilo viac ako dvesto miliónov galónov tohto nápoja. Pivo predstavuje kultúrne dedičstvo, ktoré na Slovensku takmer zaniklo. Udržať sa ho snaží niekoľko malých pivovarov.

Aj keď sa to zdá byť nemožné, podľa autorov dokumentárneho filmu Ako pivo zachránilo svet (How beer saved the world) pivo skutočne zohralo v dejinách ľudstva významnú úlohu. O tom, že dôvodom poľnohospodárskej revolúcie bol jačmeň, nie je pochýb. Ale že by to bolo kvôli pečeniu chleba? Omyl. Podstatnejšie bolo pre vtedajšie civilizácie varenie piva. Aj vynálezy ako koleso či pluh ľudia vyrobili iba preto, aby si uľahčili výrobu piva a mohli ho produkovať vo väčších množstvách. Niektorí odborníci dokonca tvrdia, že celý náš letopočet je zle nastavený. Žiadne pred Kristom a po Kristovi. Správne by to malo byť pred pivom a po pive. Keďže sa vznik piva datuje do siedmeho tisícročia pred naším letopočtom, v súčasnosti žijeme v deväťdesiatom prvom storočí.

Ibaže časy, keď mal každý mešťan právo variť doma pivo a v každom meste sa nachádzal minimálne jeden pivovar, sú nenávratne preč. Na Slovensku máme dve nadnárodné pivovarnícke spoločnosti a len čosi nad dvadsať malých pivovarov. Väčšinu z nich spája to, že sa snažia obnoviť kultúrne dedičstvo, ktoré v ostatných rokoch pridusene živorilo. Ťažko však hovoriť o výnosnom biznise. Prvotná investícia je privysoká a návratnosť pridlhá. Napriek tomu sa našli odvážlivci, ktorí sa rozhodli pivovary vybudovať či udržať.

Branislav Bomba: Kvôli dobrému jedlu a pivu vždy rád cestujem

Meštiansky pivovar

Keď bol Branislav Bomba malý chlapec, chodil starému otcovi do krčmy po pivo. Dnes si ľudia chodia čapovať pivo k nemu, do Bratislavského meštianskeho pivovaru. Namiesto džbánov im však ponúka dvojlitrovú fľašu z hnedého skla v tradičnom dizajne a krčmu nahradili prevádzky Pivovarnícka reštaurácia a Meštiansky pivovar, obidve v centre Bratislavy. Kým prvý Meštiansky pivovar otvoril spolu so švagrom Mariánom Madajom a Jozefom Jablonickým v roku 2010, druhá Pivovarnícka reštaurácia vznikla vo Vešeleniho záhrade na Satinského Dunajskej ulici len tento rok. Menšia budova vľavo sa využíva na varenie piva a ako piváreň so studenou kuchyňou. Hlavná budova s barom a kuchyňou, kde sa podávajú teplé jedlá podľa prešporských receptúr, je rozľahlá, roztiahnutá v troch miestnostiach. Drevený interiér s veľkými polkruhovými oknami na stenách zútulňujú čiernobiele fototapety pôvodného Meštianskeho pivovaru, na ktorého tradíciu a značku malý pivovar nadviazal.

Pôvodná značka Meštianskeho pivovaru vznikla v roku 1752 spolu s budovou, v ktorej sídlil a ktorá stála neďaleko nábrežia Dunaja. V roku 1968 ju zbúrali kvôli stavbe Mosta SNP. Dnes sa objavuje aj v logu Bratislavského meštianskeho pivovaru a znova ožíva v rukách troch spolumajiteľov.

Svetlá budúcnosť

Ekonóma B. Bombu inšpiroval k remeslu pivovarníka pobyt v Spojených štátoch. Zaujali ho rodinné firmy pivovarníkov, prisťahovalcov z Nemecka a Írska, ktorí si varili vlastné pivo pre svoje prevádzky a dopĺňali ho tradičným jedlom. Po vybudovaní značky Quicksilver na Slovensku a jej predaji sa rozhodol podnikať v gastrobiznise a pivovarníctve.

„Cítil som, že sa potrebujem posunúť do ďalšej fázy života. Nebyť len takpovediac priekupníkom, ale niečo vytvárať a po sebe zanechať,“ vysvetľuje vnútornú motiváciu B. Bomba. Na varenie svetlého a tmavého piva plzenského typu si však netrúfol s partnermi sám, prizval si na pomoc skúsených sládkov Jozefa Braunera z Uherského Brodu a Petra Pramuka, ktorý pôsobil aj v pivovare Stein. Prvú dávku Bratislavského ležiaka 12° navarili presne v deň, keď sa B. Bombovi narodil syn Tomáš. Bolo to v roku 2010 a neskôr za toto pivo získali Zlatú korunku v kategórii svetlé pivá, ktorú im udelilo Slovenské združenie výrobcov piva a sladu.

„O budúcnosť pivovarníctva sa nebojím. Dcéra P. Pramuka ide študovať potravinársku školu do Brna, môj synovec sladovníctvo na pivovarníckej škole v Mníchove. A viem ešte o ďalších ľuďoch, ktorých pivovarníctvo chytilo, lebo si ho v súčasnosti majú možnosť znova ohmatať,“ usmieva sa B. Bomba a dodáva, že na exkurzie do pivovaru a reštaurácie chodí aj bratislavská Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU a hotelové školy z Piešťan a Zvolena.

Ján Tribulík: Ak človeka niečo baví, dokáže sa živiť všeličím

Richtár Jakub

Zatiaľ čo v Prahe fungovalo okolo desať malých pivovarov či minipivovarov, v Bratislave nebolo stopy ani po jednom. Písal sa rok 2009 a Ján Tribulík si začal v hlave prehadzovať myšlienku, že by otvoril vlastný minipivovar. Vnukla mu ju manželka a kamaráti pivári ju pomohli obrúsiť. Nebol amatér, domácemu vareniu piva (homebrewingu) sa venoval zhruba rok. Dalo by sa povedať, že mal aj svoju vlastnú klientelu. Jeho podomácky vyrobené pivo čapovali v reštaurácii, ktorá bola len na skok cez dvor. O zákazníkov sa teda báť nemusel, ale biznis plán nemal pripravený žiaden. „Bavilo ma to,“ odpovedá trefne J. Tribulík. S humorom dodáva, že už je predsa starý na to, aby robil niečo, čo ho nebaví. „Podnikateľ nie som, nezisťoval som ani, aká je situácia na trhu. Bol to risk, ale ak človeka niečo baví, dokáže sa živiť všeličím. A cieľ som mal tiež – aby pivo chutilo,“ dodáva na vysvetlenie J. Tribulík. Minipivovar Richtár Jakub, ktorý vybudoval, nesie meno významného rodu bratislavských richtárov. Počas ich panovania prekvitalo nielen vinohradníctvo, ale aj remeslá či obchod. Základom dnešnej starej radnice je dom so štvorpodlažnou vežou, ktorú dal postaviť druhý Jakub z tohto rodu. „Každý mešťan v tej dobe mal privilégium variť pivo, inak to nebolo ani v jeho dome,“ približuje J. Tribulík. Dokonca aj erb ich rodu je základom dnešnej značky bratislavského minipivovaru Richtár Jakub.

Dvanásť píp

Nejednému pivárovi sa rozsvietia oči, keď vojde do pivničnej miestnosti a za barom okrem výčapníčky uvidí dvanásť píp. „O konkurencii sa nedá hovoriť, rovnako ani o pomoci. Minipivovary zväčša ťahajú za jeden koniec, ale každý sám za seba,“ približuje situáciu J. Tribulík. Nadnesene by sa dalo povedať, že Richtár Jakub funguje ako pivotéka. Stálicami sú iba pivá z domácej výroby – Jakub a Anička. Ostatné pochádzajú od slovenských a českých, niekedy aj zo zahraničných minipivovarov.

Všetko sa na prvý pohľad zdá, že funguje tak, ako má. Zatiaľ áno. Ale ako J. Tribulík opatrne predpovedá, budúcnosť pivovarníctva na Slovensku možno taká ružová nebude. „Patrónom každého pivovaru musí byť podľa súčasnej legislatívy skúsený sládok, ktorý má na Slovensku trvalý pobyt,“ približuje J. Tribulík. Jeho učeň, tovariš Roman Kozák, ktorý prednedávnom otvoril prvý malý pivovar v Španielsku, vysvetľuje, aký dosah to môže mať: „Dnes majú skúsení sládkovia viac ako päťdesiat rokov. O desať rokov môže vzniknúť situácia, že sa nebude mať kto stať patrónom pivovarov, pretože legislatíva v tejto oblasti je v našej krajine skôr demotivujúca. Zanikli učilištia s touto problematikou a žiaden vysokoškolák, ako vyžaduje dnešná legislatíva, nepôjde variť pivo do minipivovaru, a teda de facto manuálne pracovať. Zatiaľ neexistuje iná alternatíva, ako sa vzdelávať v tejto oblasti. Pritom skúsení sládkovia sú nositeľmi pivovarského dedičstva, ktoré sa nedá naštudovať iba z kníh.“ Ako ďalej hovorí a zároveň cituje amerického hudobníka Franka Zappu, krajina sa môže nazývať krajinou iba vtedy, ak má vlastné letisko a vlastný pivovar.

Peter Klas: Minipivovar nie je biznis, je to nadšenie

Sessler

Keď sa Peter Klas, majiteľ trnavskej sladovne a minipivovaru Sessler, má postaviť pred fotoaparát s pivom v ruke, pousmeje sa a dodá, že po štrnástich rokoch je to jeho prvé pivo. Aj keď len symbolické. Budovu starej trnavskej sladovne nekupoval preto, aby v nej vybudoval minipivovar. Mala to byť sprvu obyčajná investícia, ktorá sa neskôr premenila na myšlienku vytvoriť skanzen. Objavil však, že sladovňa úplne uzatvorená nebola a stále sa v nej pohybovalo niekoľko skúsených sládkov a majstrov sladu. Zarozprával sa s nimi. Hovorili najmä o sladovni, ktorej činnosť sa obnovila po ich rozhovore. „Neveril som, že by to mohlo fungovať. Kupoval som kus histórie,“ priznáva P. Klas. Skromne dodáva, že v súčasnosti má jeho slad rovnakú kvalitu, ako tomu bolo v najlepších rokoch sladovne. Zo Sessleru slad odoberajú aj nadnárodné pivovarnícke spoločnosti. Množstvo, ktoré sladovňa vyrobí, im však nestačí. „Ročne vyprodukujeme štyritisíc ton,“ hovorí P. Klas.

Sessler je jedinou sladovňou na Slovensku, ktorá vyrába všetky slady špecifické pre naše územie – plzenský, bavorský, karamelový a farebný. Všetky informácie o nich a ich výrobe objavil u majstrov, ktorí sladovni ostali verní aj v čase úpadku. P. Klas prekvapuje aj informáciou, že za totality sa na Slovensku vyrábal slad na škótsku whiskey.

Odťaté ruky na zlato

Slady a pivo spolu úzko súvisia. Aj v tomto príbehu. „Rozmýšľal som, ako najlepšie propagovať náš slad, aby som poukázal na jeho kvalitu. Pivo bolo jednoznačná voľba,“ hovorí P. Klas. Zdevastované priestory zrekonštruoval a vybudoval pivovar. Na miestach, kde sa prekladal jačmeň, si dnes ľudia pri stoloch pochutnávajú na pive, ktoré vyrábajú tradičným spôsobom. V Sessleri varia spôsobom, pri ktorom je pivo plné živín, hustejšie a má špecifickú vôňu i chuť.

Varenie má na starosti aj sládok Karol Puschenreiter, ktorý šokuje rozprávaním o histórii zlatistého moku. Niekoľko zmienok o pive sa, dokonca, nachádza aj v Chammurapiho zákonníku.

„Spomínalo sa v ňom, že každý, kto bude pančovať pivo vodou, bude utopený v potoku,“ uškrnie sa. Pokračuje ďalej: „Za pivo sa platilo výhradne jačmeňom a v prípade, že niekto prijal úplatu v striebre alebo zlate, hostinskej boli odťaté ruky.“ Keďže zachytí nechápavé pohľady, dodáva: „Vtedy varili pivo ženy.“ K pančovaniu piva majú pivári stále negatívny postoj. Vyhýbajú sa mu, aj keď tak vyrobia menej.

Nadnárodné spoločnosti pre nich konkurenciu nepredstavujú, pretože sa im nemôžu rovnať. Na druhej strane im život neuľahčujú. „Výskumný ústav, ktorý bol v Bratislave a ktorý rozmnožoval kvasnice potrebné na výrobu piva, zanikol. Veľké pivovary majú svoje vlastné rozmnožovne. Ale žiaden z nich nie je ochotný nám ani za peniaze kvasnice predať. Kupujeme ich teda od Výskumného ústavu v Prahe,“ približuje situáciu K. Puschenreiter. Na záver ešte P. Klas dodáva: „My sme regionálny pivovar. To, čo navaríme, nám vypijú naši zákazníci. To nie je biznis, to je nadšenie.“

Jozef Brontvai: Pivo je spoločenský nápoj, kultúrnosť pitia sa nesmie utopiť v alkohole

Brontvaiovský pivovar

V dedine Kvačany, zhruba desať kilometrov od Bešeňovej, oživuje tradíciu varenia piva rodina Brontvaiovcov. Autá slovenských a českých značiek a cudzokrajné jazyky svedčia o rozmanitej klientele malej reštaurácie a penziónu s kapacitou desiatich izieb a minipivovaru v srdci Liptova. Kilometer od priehrady Liptovská Mara sa zastavia najmä turisti putujúci za dreveným komplexom vodných mlynov a píly na Oblazoch, kde sa dá na vlastné oči pozrieť technológia mletia múky starodávnym spôsobom. „Mnohí, najmä českí turisti sa k nám radi vracajú, Liptáci sem zase berú návštevy,“ hovorí majiteľ Jozef Brontvai, ktorý spolu so sládkom a zároveň švagrom varí tmavé, červené, svetlé aj zelené žihľavové pivo plzenského typu. V hlave má aj víziu remeselných dvorov a starých kuchárskych postupov, ktoré by mohli návštevníkom prezentovať, aby malá dedinka prosperovala a bola zaujímavá dlhšie ako jeden deň. Zatiaľ sa však v oblasti cestovného ruchu nestretol s pochopením miestnych obyvateľov ani starostu.

A prečo práve Kvačany? Tu žili rodičia manželky Márie Brontvaiovej a na ich pozemkoch postavil ružomberský umelecký kováč a zámočník vedľa penziónu aj malý pivovar. Inšpirovala ho návšteva švagra v Spojených štátoch amerických, kde si človek telefonicky objedná ingrediencie a doma si v hrnci uvarí pivo.

Sezónna záležitosť

Z home brewingu – varenia piva doma – sa vďaka stretnutiu so sládkom Vojtechom Gjertlom, pracujúcim v minulosti v pivovaroch v Poprade a Topoľčanoch, prepracoval od varenia v hrnci k profesionálnejšej technike a založil si v roku 2006 malý manufaktúrny pivovar so 65-litrovou varňou. „O dva roky neskôr sme ho vzhľadom na vzrastajúci záujem prebudovali na objemovo dvojnásobne väčší a každý rok varíme o sto percent viac piva,“ informuje majiteľ. Na druhej strane upozorňuje, že pivo je pre liptovský Brontvaiovský pivovar sezónna záležitosť. „Vyrábať a predávať pivo sú dve rozdielne veci. Na odbyt je dobré nájsť si malú Prahu,“ priznáva J. Brontvai.

Brontvaiovský pivovar ako väčšina malých pivovarov nedistribuuje pivo do iných zariadení. Predáva ho len priamo zákazníkom –čapované, v hnedých plastových fľašiach či päť- až desaťlitrových minisudoch, kegoch. Dokonca ponúka rozvoz v rámci Slovenska zadarmo. Brontvaiovské pivo nie je filtrované ani pasterizované, vďaka čomu neprichádza o charakteristickú chuť a nezanedbateľný obsah vitamínov a kvasinkových kultúr s blahodarným účinkom na organizmus. „Kvasinkové pivo je ako čerstvé kravské mlieko, treba sa o neho starať, chladiť, pravidelne čistiť výčap. Keď predajú zlomené pivo s vaším menom, poškodí to značku, nie prevádzku,“ vysvetľuje úskalia priameho predaja J. Brontvai, ktorého pivovar ročne vyrobí 240 hektolitrov piva a patrí medzi najmenšie na Slovensku.

Milan Bílik: Konkurenciu veľkých pivovarov vidíme iba v cene. Ľudia nie vždy pozerajú na kvalitu

Sandorf

Hovorí sa, že najlepšie nápady prichádzajú vtedy, keď získate odstup. Manželia Bílikovci boli práve na dovolenke v Atlantickom oceáne, keď už po niekoľký raz uvažovali nad tým, ako by priložili ruku k dielu. Obec Prievaly, kde žijú, v minulosti nazývaná Šandorf, bola centrom známych jarmokov, miestom odpočinku pútnikov. V areáli, kde sídli ich stavebná firma, stál kedysi liehovar. Nič z toho viac nie je pravda. Keď sa všetky ich myšlienky zmiešali s vôňou piesku a oceánu, naskytla sa jasná odpoveď – vybudujú pivovar. A v obci sa znovu čosi deje. Prievalské pivo zo Šandorfského šenku chutí aj Čechom či Švajčiarom.

„Som pivár a pivo z veľkovýroby mi prestalo chutiť,“ odpovedá Milan Bílik pohotovo na otázku, prečo sa rozhodol vybudovať práve pivovar. „Už predtým sme študovali čo-to o výrobe piva, mali sme krčmu,“ dopĺňa Dana Bíliková. Začali teda skúšať variť vlastné pivo. Najskôr v malých množstvách. Pomáhal im pritom bývalý dlhoročný sládok z pivovaru v Plzni Josef Krýsl, ktorý vybudoval celú technológiu pivovaru. „Prvé várky sme varili pod jeho dohľadom a pod dohľadom ďalšieho skúseného sládka Josefa Korbela. Teraz každý druh nového piva skúšame variť a testujeme už sami,“ hovorí M. Bílik. Prekvapuje tiež tým, že projekt vlastného pivovaru rozbehol, aj keď do poslednej chvíle netušil, že bude potrebovať sládka – patróna pivovaru. „Situácia sa nakoniec akoby zázrakom vyriešila. Zistil som, že mám sládka doma,“ hovorí M. Bílik a pozerá pritom na svoju manželku.

Ovocie a turizmus

Minipivovar Sandorf varí najmä špeciálne druhy piva. Často záleží na ročnom období a chuti, ktorá prevláda. Minulé Vianoce sa napríklad do poslednej kvapky vypilo nadymované pivo vyrobené zo špeciálneho sladu zaúdeného drevom. Na odbyt ide čučoriedkové či višňové pivo, jazyky pivárov si pochutili aj na príchutiach ako cappuccino, limetka, cannabis či mandarínka. „Konkurenciu veľkých pivovarov vidíme iba v cene. Ľudia skôr pozerajú na cenu ako na kvalitu,“ hovorí M. Bílik. Sám bol však prekvapený, aký veľký záujem ľudia o pivá z domácich pivovarov majú.

Nejeden raz do Šandorfského šenku zavítajú aj pivári z Bratislavy. Sem-tam sa objaví ktosi z Košíc či Česka. Navštívil ich aj autobus plný Švajčiarov, ktorí mali záujem degustovať slovenské domáce pivo. „Prichádzajú najmä kvôli špeciálom,“ priznáva D. Bíliková. Jej manžel sa nedá zneistiť ani poznámkou o tom, čo si o ochutených pivách mnoho pivárov nelichotivo myslí. „Pijú ich najmä ženy a mladí ľudia, ktorí radi skúšajú,“ hovorí M. Bílik. Dodáva, že dôležité je používať čisto prírodné látky. Sandorf varí špeciály pridaním prírodných macerátov do polotmavého a dvanásťstupňového ležiaka. M. Bílik odhaľuje aj čosi z najnovších plánov. Prievaly by mal onedlho obohatiť penzión, pivné kúpele i reštaurácia.

Najdrahšie slovenské pivo

Malý lev medzi veľkými tigrami. Aj tak by sa dal nazvať pivovar ERB v Banskej Štiavnici, ktorý vraj pláva proti prúdu europív aj malých pivovarov. „Pivovarnícku techniku máme ako veľký pivovar a zároveň sme jediný malý produkčný pivovar na Slovensku,“ vysvetľuje majiteľ Eduard Rada. Dôvodov na vysokú cenu prémiových pív ERB je však viac.

Banská Štiavnica, zasadená medzi Štiavnickými vrchmi, láka v lete turistov históriou a zachovanou architektúrou. Aj UNESCO ocenilo jej originalitu zaradením mesta do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. A práve na tristoročnú históriu varenia piva a kultúrne dedičstvo banského mesta nadviazal reštauračný rodinný pivovar Eduarda Radu. Manželka Mária je finančná riaditeľka. Staršia dcéra Lucia má na starosti stratégiu rozvoja projektu. Jej manžel Andrej spolu so sládkom Jánom Komom dozerajú na výrobu piva. Kým J. Koma je dlhoročný skúsený sládek z pivovaru Šariš, Andrej študujúci potravinárstvo so špecializáciou na sladovníctvo a pivovarníctvo v Nitre predstavuje budúcu generáciu. Výkonnou riaditeľkou je mladšia dcéra Mária a jej manžel Jozef je obchodný riaditeľ.

Pivo a divadlo

V centre historickej časti Banskej Štiavnice vlastní rodinná spoločnosť Eduard Rada Breweries, ktorá v skratke vytvára aj názov prémiového piva ERB, tri historické budovy. Rodina ich postupne rekonštruuje so snahou vytvoriť komplex služieb spätých s pivovarníctvom. V jednej vznikla v prízemí miestnosť na dozrievanie a skladovanie piva, kde sa dá nahliadnuť cez sklené dvere pri vchádzaní do reštaurácie alebo v rámci skupinovej exkurzie spojenej s prednáškou o varení zlatého moku. Oproti sa nachádza Banícka cimra, miestnosť pre uzavretú spoločnosť s možnosťou čapovania piva priamo zákazníkmi. Na poschodí návštevníka privíta útulná reštaurácia a pivovarnícke varne. Okrem tradičnej kuchyne s pivnými špecialitami tu rozvoniava pivo variace sa v dvoch medených pivných tankoch bavorskej značky. Vytvárajú tak zaujímavú kulisu pri ochutnávke piatich druhov miestneho piva. V podkroví si prídu na svoje milovníci umenia. Do divadla s kapacitou 111 miest prichádzajú za kultúrou diváci nielen zo stredoslovenského regiónu.

Investície

„Investícia do reštauračného pivovaru ERB stála celkove dva milióny, takmer 30 percent sa podarilo pokryť z nórskeho finančného mechanizmu,“ informuje bývalý dlhoročný viceprezident Slovenského združenia výrobcov piva a sladu E. Rada. Odhaduje tiež, že ďalšie dva milióny eur bude stáť štvorhviezdičkový boutique hotel vo vedľajšej budove, kde by mali prespávať cezpoľní návštevníci umenia, vášniví ochutnávači piva či klienti a zamestnanci v rámci firemných akcií. S investíciou by mohol pomôcť grant na rozvoj cestovného ruchu. V tretej fáze by mala prísť na rad židovská synagóga, kde je zatiaľ idea zriadiť galériu a divadlo s kapacitou 250 ľudí. Plány rodiny tiež poodhaľujú, že s hlavnou budovou bude v budúcnosti spojená pivovodom a v jej podzemí bude stáť plne automatická fľaškovacia linka. „Zatiaľ do pivovaru nosíme peniaze z iných firiem. Ak totiž chcete postaviť malý profesionálny pivovar, potrebujete minimálne dva milióny eur vrátane budovy pivovaru,“ priznáva banský inžinier E. Rada. Na otázku, aká je návratnosť takejto investície, uvádza E. Rada príklad: „Keď predáte tritisíc hektolitrov piva, pri našich cenách urobíte zisk štyristotisíc eur ročne. Ak predáte desatinu, dosiahnete dvestotisícovú stratu.“

Po pätnástich rokoch ako riaditeľ a zároveň jediný majiteľ pivovaru Vyhne má bohaté skúsenosti a pozná konkurenčný trh. Starý vyhniansky pivovar sprivatizoval v roku 1993. Po personálnych zmenách, viacerých investíciách do nových technológií a finančne nákladnom marketingu premenil neznámu značku Steiger na slovenskú pivnú trojku. Udržať sa hneď za slovenskými dcérami nadnárodných gigantov však bolo finančne vyčerpávajúce.

Odvážne plány

V novom pivnom projekte je nastavená iná cenová politika. „Na veľkoobchodnú cenu 1,10 eura ma prehovorili dcéry. Boli vo víziách do budúcnosti odvážnejšie. Zamerali sme sa na náročného cieľového zákazníka a spoluprácu so štvor- a päťhviezdičkovými hotelmi a gurmánskymi reštauráciami, čo sa nám darí. Po pôvodne darčekovom balení vo fľaškách je už dnes taký veľký dopyt, aký sme nepredpokladali,“ priznáva E. Rada. Zároveň upozorňuje, že hlavný odbyt stále tvorí sudové pivo. Do boja s nadnárodnou konkurenciou sa ERB pustil exkluzívnym produktom. Pivo varia na pivovarníckej technike pochádzajúcej z bavorskej rodinnej firmy Kaspar Schulz s 333-ročnou tradíciou. „A sme jediný malý pivovar, ktorý filtruje pivo,“ dodáva E. Rada.

Foto - Maňo Štrauch

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.