Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Ľudia zabudli, ako chutí čistá voda

20.12.2011 | Dominik Orfánus | © 2011 News and Media Holding

Skutočne kvalitný život prebieha na okraji spoločnosti, hovorí kouč V. Synek

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 24

Kouč Vladimír Synek hovorí, že dnešná spoločnosť žije v utešiteľnej lži a nechce poznať pravdu. Slováci podľa neho prestali veriť, túžia po zmene a uprednostňujú poslušnosť. Keď nevedia, v čo veriť, utešujú sa peniazmi. Tých nechcú mať veľa, stačí, keď ich majú viac ako sused.

Tvrdíte, že hodnoty prestali mať hodnotu.

Výsledok výskumu, ktorý realizovala naša spoločnosť, ukázal, že ľudia prestali veriť. Keby som dal niekomu úlohu napísať päť vecí, v ktoré v živote verí, mala by s tým väčšina problém. Ak sa manažér v ktorejkoľvek firme spýta zamestnanca, v čo verí v ich spoločnosti, odpoveďou bude mlčanie a zvláštny pohľad spochybňujúci jeho duševné zdravie. Nádherná veta je napísaná na radnici v Lugáne –„Na čo nám je morálnosť bez viery“. Ak prestaneme v čokoľvek veriť, začne panovať nemorálnosť.

Ako sa prejavuje strata viery?

Keď neveríme, strácame orientačné body. V džungli s názvom život máme pocit, že sa strácame. Keďže sa nik nechce stratiť, podáva neznámej autorite ruku a kričí: Veď ma! A zrazu sa vedenie za ruku zmení na vedenie za nos. V tomto štádiu je dnes naša spoločnosť. Ale nevyčítajme to autorite, tá sa správa prirodzene. Môžeme za to my občania, pretože sme sa vzdali svojej moci. Existuje zákon zachovania moci: ak moc pribúda na strane občana, ubúda na strane politickej autority. A naopak. Ak dovolíme, aby politici hovorili to, čo chceme počuť, zajtra budú robiť to, čo nechceme ani vidieť. Občan narieka, v akom skorumpovanom štáte žije, ale neuvedomuje si, že to, čo najviac korumpuje, nie je moc, ale práve jeho bezmoc.

Nechá sa ľavicový volič viesť radšej ako pravicový?

Je to úplne jedno. Dnes nie je rozdiel ani medzi demokratickým a totalitným politikom. Jediný rozdiel je v tom, že od demokratického politika chce občan za moc, ktorú mu odovzdal, nejakú protihodnotu. Je to biznis. V momente, keď nechce žiadnu protislužbu, demokratický politik vykazuje všetky vonkajšie znaky politika totalitného. V demokracii je ešte ten rozdiel, že banda jedných politikov, ktorí sú v opozícii, stráži bandu tých vládnucich, aby im ešte niečo nechali na rozkradnutie. Ak máme iba jednu bandu, je to totalita.

Je možné, že sa ľudia nad tým, čo v živote chcú, nezamýšľajú aj preto, že nevidia žiadny okamžitý osoh?

Ak chceme byť vedení, potom sa nezamýšľame nad našimi hodnotami, ešte by sme nedajboh pochopili, že smer, ktorý nám dala autorita, nie je ten smer, ktorým chceme ísť. Na záložke knihy od Richarda Bacha Čajka je nádherná myšlienka: „Ak máte niečo v živote naozaj radi, tak za tým bežte. Jedinou odmenou, ktorá sa vám za to dostane, je, že vás spoločnosť vykáže na okraj. Ak to ustojíte, dostane sa vám odmeny ešte väčšej, a síce tej, že na tom okraji stretnete rovnakých, ako ste vy.“Úžasne pravdivé. Ale najťažšie je vydržať na okraji – spoločnosť vás bude do svojho lacného stredu plného pozlátky a lesklej biedy celebrít lákať všetkým možným. Skutočne kvalitný život však prebieha na okraji spoločnosti.

Človek je od malička vedený rodičmi či školou k poslušnosti.

Občan vníma Slovensko ako krajinu, ktorá túži po zmene a zároveň je poslušná. Ideálneho politika definuje ako hodnotovo flexibilného, teda bezcharakternú sviňu. Čo k tomu dodať. Byť poslušný a nechať sa viesť je veľmi pohodlné. Nemusím totiž prevziať zodpovednosť za vlastný život, ale keď neprevezmem zodpovednosť za vlastný život, nie som v skutočnosti slobodný. Naše štrnganie kľúčmi v roku 1989 nebolo vyvolané láskou k slobode, ale nenávisťou k režimu. My sme sa síce oslobodili, ale nie sme slobodní k. Túžime mať niečo ako demokratúru – kúsok toho aj toho. Naši politici to dobre vedia, a preto s obľubou používajú slovo sociálny.

Čo je na slove sociálny zlé?

Ak sociálny znamená skupinový, tak keď hovoríme o sociálnej spravodlivosti, hovoríme o tom, že každá skupina má inú spravodlivosť, a stávame sa teda neprávnym štátom. Ja nemám rád slovo sociálny. V slovníku nájdete zhruba 50 slovných spojení so slovom sociálny ako sociálny boj, sociálna demokracia a podobne. Viem, čo znamená slovo boj, ale neviem, čo je sociálny boj. Viem, čo znamená demokracia, ale netuším, čo je sociálna demokracia, a pochybujem, že tí, čo to používajú, to vedia vysvetliť. Ak sa slovo sociálny spojí s iným slovom, vznikajú prázdne rétorické figúry.

To znie, akoby ste nemali ani sociálne cítenie.

V tomto prípade mám radšej slovo altruistický, humánny. Uznávam, že by sme mali budovať niečo ako „sociálny“– teda pomáhajúci štát. To sa dá na dvoch princípoch: buď na pocite práva slabších, že im silnejší musia pomôcť. Na konci takého štátu bude stáť závisť, nenávisť, nesloboda, nedemokracia – teda to, čo máme dnes. Alebo ho môžeme postaviť na princípe dobrovoľnej povinnosti silných, že slabším majú pomôcť. Na konci takto riadenej spoločnosti bude stáť šľachetnosť, pokora, ušľachtilosť, demokracia, sloboda. Prístup k inštitútu práva by mal mať len ten, kto si plní svoje povinnosti. Dnes nájdeme deklaráciu ľudských práv. Ale márne budeme hľadať deklaráciu ľudských povinností.

Ale veď na to sú zákony!

Zákon hovorí, čo nesmiete, je postavený vždy negatívne. Prvým zákonom bolo desatoro a nemyslím si, že je to súbor prikázaní, skôr je to súbor zakázaní. Neprikazuje mi, čo mám robiť, hovorí mi len, čo robiť nesmiem, a celú životnú aktivitu ponecháva na našej slobodnej voľbe. Ale je pravda, že biblickému desatoru vďačíme za veľa.

Čo si myslíte o význame náboženstva pre dnešnú spoločnosť?

Dnes prídete do kostola a už ste apriori vinný, ste hriešnik. Neexistuje prezumpcia neviny. Ak tisíce rokov budem niekomu hovoriť, že je zlý, tak aký bude? No zlý. Akceptujem náboženstvo, ale moja interpretácia biblie je radikálna. Pozrime sa napríklad na Adama a Evu. Bežne sa vraví, že boli vyhnaní z raja, lebo porušili zákaz a okúsili zo stromu poznania. Pri pozornom čítaní ten príbeh vyzerá inak. Had navedie Evu, Eva navedie Adama, všimne si to Boh a pýta sa Adama: Čo si to urobil? Adam na to: To nie ja, Eva ma naviedla. Eva: To nie ja, had ma naviedol. Vtedy sa Boh zamyslí a prichádza vyhnanie z raja. Myslím si, že neprišlo za porušenie zákazu okúsiť zo stromu poznania, ale za to, že práve po okúsení zo stromu poznania, keď sa Adam s Evou stali ľudskými, ich prvým činom bolo udavačstvo, vyhováranie sa a neochota prevziať zodpovednosť za svoje činy. A pozrime sa okolo nás. Je prvotným hriechom poznanie alebo zbabelosť?

Čo znamená civilizácia?

Pre mňa je civilizovaný človek ten, kto vedome neublíži druhému človeku. A civilizovanosť by sa nemala merať výškou budov a šírkou ciest, ale hĺbkou vzťahov. Ak klesá náš index dôvery, tak búrame vzťahy a ideme smerom k necivilizovanosti.

Sme teda necivilizovaní?

Sme nahé opice, ktoré robia biznis. Priemerného človeka od primáta odlišujú rádovo tri percentá genetickej výbavy. Človeka od človeka odlišuje 0,003 percenta genetickej výbavy. V prírode existujú tri základné biobehaviorálne imperatívy – teritoriálnosť, dominantnosť a sexualita. A buďme úprimní. Nefunguje náš život vo firmách presne podľa týchto imperatívov? Funguje. A to, že nereagujeme ako živočíchy, za to vďačíme časti mozgu, ktorá sa volá čelný lalok. Jeho úlohou je preklopiť našu prirodzenú reakciu do spoločensky akceptovateľnej a civilizovanej podoby.

Ale dnes ľudia aj tak konajú nemorálne, takže to desatoro ani čelný lalok nepomáhajú.

V každom z nás je dobro a zlo. Či budeme mať sklon konať dobro alebo zlo, záleží len na tom, čo sa zdá pre nás evolučne výhodnejšie. A preto tvrdím, že nemorálna spoločnosť nie je taká, kde vládne nemoralita, ale taká, kde je nemorálnosť v akejkoľvek podobe akceptovaná. Čo je iná definícia nemorálnosti a myslím, že zodpovedá dnešnému stavu.

Tak kde sa berie to zlo?

Existujú tri príčiny vzniku zla. Prvému hovorím „nevhodné premiestnenie“– keď sa na ľubovoľnú pozíciu dostane niekto, kto tam nepatrí. Môžeš byť do smrti v politickej pozícii, ale to neznamená, že si politik. Väčšinou sa to deje, keď sa niekam dostanú ľudia, ktorí majú veľkú túžbu, ale nemajú talent. Preto druhá príčina vzniku zla je strata rovnováhy – napríklad rovnováhy medzi túžbou a talentom, medzi sebavedomím a pokorou, medzi súcitom a súdom. Príklon na akúkoľvek stranu vyvoláva vždy zlo. Keď sa ako manažér prikloním na stranu súdu, vytváram diktatúru, keď sa prikloním na stranu súcitu, vytváram anarchiu. A treťou príčinou je strata rozličnosti –čím viac budeme chcieť byť uniformní, tým horšie na tom spoločnosť bude. Firma, kde všetci manažéri chodia v sivých oblekoch, majú v priemere 35 rokov a hrajú golf, bude nudnou firmou, ktorej chýba iskra nádeje.

A prečo toto zlo akceptujeme?

K víťazstvu zla stačí, aby dobro bolo pasívne. Vetu „múdrejší ustúpi“ vymyslel ambasádor zla. Celé to je o našom postoji k hriechu, teda k chybe. Ak v aktívnom živote kráčame dopredu, tak vždy vstupujeme do neznáma a vtedy musíme urobiť chybu. To je úplne normálne. Ale v našej spoločnosti máme vzťah k chybe podobný ako k hriechu, teda k niečomu, čo sa nesmie stať. Slovo hriech pochádza z hebrejčiny a znamená minúť cieľ v lukostreľbe. Hriech teda nie je aktívne zlo, len akási nešikovnosť. Ak chceš zasiahnuť, musíš denne strieľať, teda minúť cieľ, teda zhrešiť, inak nezasiahneš. Akceptovanie vlastnej nešikovnosti je potláčaním dobra a vytvára priestor pre vznik zla. Vo firmách počúvam, že sa radšej manažéri nebudú o nič pokúšať, len aby neurobili chybu. Ale prežiť môže len to, čo je schopné zmeny.

synek_strauch1

Ako byť úspešný v dnešnej turbulentnej dobe?

Ak chcú byť firma alebo človek úspešní, tak nesmú súťažiť s konkurenciou. Musia byť natoľko iní, že na súťažnej dráhe budú celkom sami. Je to o neustálom vytváraní dočasného monopolu. Je to o neustálej inovatívnosti a kreativite.

Prečo ľudia merajú úspech najmä peniazmi?

Som presvedčený, že človek je viac homo sociologus než homo economicus. Uprednostňujeme veci vzťahové a emocionálne pred racionálnymi. Chceme zažívať množstvo emócií a vzťahov, ktoré nám dnešná spoločnosť alebo firma neposkytuje. A na to reaguje občan alebo zamestnanec prirodzenou vetou – tak aspoň nech mám peniaze. Typickým príkladom je „lekárske povstanie“. Naše výskumy ukázali, že spúšťačom nespokojnosti lekárov je strata statusu ich povolania, čo je emočná záležitosť, ktorú si chcú kompenzovať peniazmi. To je nezmysel. Status si za peniaze nekúpite. Preto dnešná situácia v zdravotníctve problém nevyriešila, ale len vytisla a všetko vytisnuté sa nám po roku vráti s väčšou intenzitou.

Ale váš prieskum ukázal, že Slovákom nejde o to, aby mali veľa peňazí.

Áno, naozaj nechcú mať veľa. Veď nikto nikdy nepovedal, čo to znamená mať dosť. Chcú iba viac, ako má ten druhý. A to je dôkaz, že to nie je o peniazoch, ale o závisti a spoločenskom statuse s tým spojeným.

Prieskumy ukázali, že ľudia najviac v živote chcú byť šťastní.

Zdá sa mi, že ľudia nevedia, čo si pod pojmom „byť šťastný“ majú predstaviť. Hudba vzniká tak, že do ticha rozprestriem tóny. Chvíle ticha sú nutnou súčasťou akejkoľvek melódie. Podobne je to s naším životom. Do životného ticha a ak chcete smútku rozprestierame noty radosti. Súčasť kvalitného a šťastného života nie je len radosť, ale aj chvíle smutného ticha. A tie pomenujeme ako chvíle nešťastia, ktoré sa snažíme vytisnúť a neuvedomujeme si, že tým ničíme životnú melódiu a vytvárame len akúsi kakofóniu radostných zvukov. Pre mňa byť šťastný znamená robiť všetko pre to, aby som šťastný bol. Je to teda cesta a nie konečný stav. Ak vám niekto povie, že úspech je vecou šťastia, tak to neznamená nič iné len to, že on sám je neúspešný.

Spoločnosť sa dnes delí na bohatých a chudobných, nie na šťastných a nešťastných.

Nemáte pravdu. To je členenie na základe akejsi pochybnej celebritnej aritmetiky. No vypovedá o ich vnútornom šťastí? Naopak, myslím si, že mnohé celebrity vnútorne pociťujú neprítomnosť čajky v nich a vnútorne sa hanbia za priestor, v ktorom sa pohybujú. Ak akceptujeme, že žijeme v nemorálnom priestore, tak sa pýtam, či v takom priestore je vôbec možná morálne čistá kariéra. Pýtam sa, či ekonomický úspech nie je náhodou priamoúmerný počtu morálnych kompromisov. Žijeme vo svete, kde klameme sami seba. Žijeme vo svete utešiteľnej lži, ktorú vyhlasujeme za pravdu. Ako dlho to ešte dokážeme, netuším.

Ľudia veria, že existuje priama úmera medzi peniazmi a šťastím.

Neexistuje zákon, ktorý by šťastie povoľoval alebo zakazoval. Je to naše slobodné rozhodnutie. Vyberáme si skutočne slobodne, ale vieme, čo to znamená a čo nám ho skutočne spôsobí? Stratili sme schopnosť radovať sa z maličkostí. Zabudli sme, ako chutí čistá voda, ale máme opicu z drahého alkoholu.

Ale také vzory ľudia v spoločnosti majú.

Ja som dlho našim politikom vyčítal, že nás klamú. Keď som sa nad tým zamýšľal, uvedomil som si, že naozaj klamať môže len ten, kto pozná pravdu. Naši politici pravdu nepoznajú, a preto nás ani neklamú. Trpia chorobou HIP – hlúposť iniciovaná pozíciou, ktorá sa prejavuje tým, že začnú žiť v úplne inom štáte ako zvyšok občanov a vytvárajú si vlastné pravdy. Samozrejme, česť výnimkám – sú aj takí, ktorí nás klamú aj napriek tomu, že pravdu poznajú.

Ako občana ovplyvňuje politika?

Kedysi tu bola cenzúra postavená na tom, že občan dostával málo informácií. Dnes je moderná cenzúra postavená na tom, že občan dostáva veľmi veľa informácií. Výsledok je ten istý – občan sa nedokáže orientovať. Stáva sa bezmocný, začína sa strácať a o tom už sme hovorili.

Aké má Slovensko vyhliadky?

Pri exode Izraelitov z Egypta musel kouč Mojžiš realizovať 40-ročný outdoorový tréning, pretože nebol problém dostať Izraelitov z Egypta, ale dostať Egypt z Izraelitov. A to isté platí pre nás – nebol taký problém dostať Slovensko z totality, ale dostať totalitu zo Slovenska. A bude to o generačnej výmene až do momentu, keď príde občan, ktorý opäť chytí moc do svojich rúk a vráti pojmu demokracia jej pôvodný zmysel.

Vladimír Synek (55) - rodák z Bratislavy, ktorý žije na českej Vysočine. Vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (1980). Doktorát si spravil v roku 1987 na Vysokej škole ekonomickej v oblasti matematického modelovania. V roku 1990 založil jednu z prvých poradenských firiem v bývalom Československu. V súčasnosti sa venuje najmä problematike identity firiem, miest a štátov.

Článok vyšiel vo vianočnom dvojčísle TRENDU č. 50-51.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.

Foto - Maňo Štrauch

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 24