Hazardné hry s internetom

Prečo blokovanie online gamblingu bez licencie nie je dobrý nápad

Slovensko bez Facebooku! Stačilo na to málo: ruleta o virtuálne produkty vypestované v hre FarmVille nemala povolenie slovenských úradov. A provideri museli celú sociálnu sieť odstrihnúť od slovenských surferov. V kalifornskej centrále Facebooku medzitým márne hľadajú e-mail so slovenskou adresou, kde na túto eventualitu boli upozornení – jeho itečkári sa pokúšajú obnoviť nedávno vysypaný spamový kôš.

Škandalózna správa je, samozrejme, konštrukcia. Zatiaľ, lebo nikto nevie. Najmä ak by slovenská vláda a po nej aj poslanci Národnej rady SR schválili návrh novely zákona o hazardných hrách, ako ho pripravilo ministerstvo financií vedené Ivanom Miklošom. Podľa neho Daňový úrad Bratislava dvakrát mesačne zverejní zoznam takzvaných zakázaných ponúk (hier bez licencie slovenských orgánov) a internetoví provideri sú povinní blokovať k nim prístup svojich zákazníkov.

Francúzska spojka

V spôsobe, ako riešiť problém, že prevádzkovatelia zahraničných gamblingových služieb neplatia tuzemské daňové odvody, nehovoriac o nerovnakých podmienkach pre domácich hráčov, nie sú slovenskí úradníci nijako originálni. Aj v Česku sa táto výzva mala riešiť blokovaním internetových stránok. Podľa poslaneckého návrhu (tamojší parlament ho napokon zmietol zo stola) mali dokonca to, ktoré online hazardné hry sú nezákonné, určovať samotní provideri – ak by ich blacklist nebol úplný, čakala by ich mastná pokuta. A napríklad vo Francúzsku už blokovanie v právnom poriadku ustanovené je. Ale tam platí aj kontroverzné pravidlo trikrát a dosť pre internetistov, ktorí si z webu sťahujú nelegálne šírenú hudbu a filmy.

Ťažko povedať, či Ministerstvo financií (MF) SR tušilo, že jeho návrh sa stretne s kritikou, ktorá na ňom nenechá suchú ani povestnú nitku. Oponentom v zásade nejde o to, aby zasahovali do politiky regulácie stávkových a hazardných hier. Rozčuľujú ich externality zamýšľaného riešenia. „Nevidíme dôvod, aby daňovú nerovnováhu a nekonkurencieschopnosť daňového zaťaženia na Slovensku znášali všetci jeho občania vo forme obmedzovania základných slobôd, ako je slobodný prístup k informáciám a internetovým službám,“ tvrdí Spoločnosť pre otvorené informačné technológie (SOIT). Tá v reakcii na ministerský návrh vytvorila webstránku Proticenzúre.sk a rozbehla protestnú online petíciu, ktorú do uzávierky TRENDU podporilo vyše dvetisíc ľudí.

Aktivisti evidentne neuverili vyhláseniu MF SR, že novela zákona bude mať pozitívne vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Naopak, uvažovaný procesný postup vyhodnotili ako rizikový: o blokovaní webstránok nemá rozhodovať súd, ale úrad, ktorý má na blokovaní záujem, pričom postihnutý subjekt sa o tom ani nemusí dozvedieť a možnosť obhajoby či protestu je výrazne limitovaná.

„Bratislavský daňový úrad s politicky nominovaným vedením nadobudne právomoc za občanov rozhodovať, ktoré informácie na internete sú pre nich a štátny rozpočet škodlivé a ktoré nie,“ komentuje SOIT. Okrem toho je riziko, že spolu s nelegálnym hazardom bude zablokovaný i „neškodný“ obsah.

Lavína blokovaní

Ministerstvo sa bráni, že jeho cieľom „v žiadnom prípade“ nie je zaviesť cenzúru. V stanovisku, ktoré poskytlo TRENDU, opakuje, že zmyslom novely je zamedziť prevádzku hazardných hier, ktoré nemajú slovenskú licenciu. Na otázku, či blokovanie webu nepovažuje za taký zásah do vlastníckych práv, že by o ňom mal rozhodovať súd, však neodpovedalo: „Momentálne vyhodnocujeme predložené pripomienky.“

S nastolenou predstavou regulácie online hazardu nesúhlasia ani viaceré štátne inštitúcie. Napríklad recenzenti z ministerstva spravodlivosti do medzirezortného pripomienkovania napísali, že blokovanie prístupu do internetu vnímajú „problematicky“. Aj podľa nich ide o „zavádzanie prvkov cenzúry v slobodnom priestore internetu na základe rozhodnutia štátneho orgánu s cieľom zvýšenia príjmov z odvodu z hazardných hier“.

SOIT dokonca hovorí o hrozbe lavíny ďalších blokovaní namierených proti prístupu k informáciám a slobodnému vyjadrovaniu. Šéf internetového providera Alternet a jeden z členov Asociácie lokálnych poskytovateľov internetu Michal Rybárik podotýka, že ak dôjde k povinnosti nakúpiť, zriadiť a prevádzkovať blokovaciu technológiu, k rozšíreniu cenzúry na iné témy môže prísť v priebehu nanajvýš pár hodín, kým dnes je to možné najskôr v horizonte mesiacov. „Keďže celá spoločnosť zjavne smeruje do veľmi problematických čias, môže sa otváranie dverí cenzúre jedného dňa veľmi škaredo vypomstiť na slobode celého národa,“ mieni. Takéto nápady by podľa neho mali byť obzvlášť dnes rázne zastavené už v zárodku.

Snahy o blokovanie internetového prístupu sa objavujú pravidelne. Najčastejšie v rámci boja proti detskej pornografii, medzinárodnému terorizmu či organizovanému zločinu. Pred pár rokmi Európska komisia dotlačila mobilných operátorov k opatreniam proti šíreniu nelegálneho obsahu (TREND 34/2009). Filtre, ktoré používateľom namiesto želanej webstránky zobrazia hlásenie o nevhodnosti jej náplne, medzičasom zaviedli i viaceré pevnosieťové telekomy. No v tomto prípade ide o doplnkovú službu na spôsob rodičovskej zámky, ktorú si zákazník môže kedykoľvek vypnúť.

Ide (aj) o peniaze

Prvky cenzúry nie sú jediným problémom aktuálneho návrhu novely zákona o hazarde, ku ktorej sa pred dvoma týždňami skončilo pripomienkové konanie. MF SR neriešilo ani to, koľko by zavedenie celého systému malo stáť. Do doložky vplyvov uviedlo len štandardnú formulku, že „nebude mať dosah na podnikateľské prostredie“. Zato veľmi konkrétnu predstavu má o tom, kto to celé zaplatí – telekomunikační operátori.

Ťažko povedať, aké by boli náklady celého sektora na prevádzku blokovacieho hardvéru a softvéru. V prípade veľkých telekomov možno kalkulovať s tým, že by šlo len o marginálne výdavky na rozšírenie existujúcich systémov. Väčšia záťaž by to mohla byť pre menších providerov, fungujúcich na hrane finančných i personálnych kapacít.

No výška nákladov je druhoradá. Podstatné je, že štát sa chce opätovne pokúšať o to, aby za služby, ktoré si vyžaduje, nemusel platiť ani cent. Aby účet vyrovnali podniky, ktoré tieto služby na uspokojovanie požiadaviek svojich zákazníkov nepotrebujú. Dlhoročnú tradíciu už nahryzol nález Ústavného súdu SR z júna minulého roka. Ten sa vyjadril, že jedna zo služieb telekomov pre štátne inštitúcie – odpočúvanie – nemá ísť na náklady operátorov, lebo to nie je v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa súdu by si štát mal odpočúvanie platiť sám, lebo „zabezpečenie bezpečnosti je klasickou úlohou štátu“. Je možné, že posmelené prvým úspechom sa teraz telekomy pustia do ďalších súbojov. Napríklad aby nemuseli financovať uchovávanie dát z telekomunikačnej a internetovej prevádzky, ku ktorému ich zaväzuje európska smernica pracovne nazývaná Veľký brat (TREND 38/2011).

bez zodpovednosti

Povinnosť zaviesť filtrovacie mechanizmy nemusí mať negatívny vplyv len na financie providerov. „Každý umelý zásah do fungovania internetu predstavuje riziko znefunkčnenia niektorých jeho služieb alebo spomalenia komunikácie,“ tvrdí Slovenská informatická spoločnosť. Pripomína, že takýto zásah sa navrhuje v čase, keď si štát stanovuje úlohy ako dostupnosť broadbandu pre všetkých obyvateľov a od providerov sa očakávajú náročné technické zmeny, napríklad prechod na IPv6 (TREND 33/2011).

IT Asociácia Slovenska zasa upozorňuje, že návrh zákona nerieši, ako štát odškodní subjekty, ktoré blokovanie postihne kolaterálne – teda stránky, ktorých obsah nie je nelegálnou hazardnou hrou. Návrh akurát spomína, že telekomunikačný podnik „nezodpovedá za škody spôsobené blokovaním účastníka k zakázanej ponuke“.

121-krát

Výpočet slabých miest novely zákona o hazarde korunuje jeho nevykonateľnosť. Zdá sa, že MF SR – hoci ide o rezort, ktorý zastrešuje informatizáciu spoločnosti a vedomostnú ekonomiku – má rezervy v technologických znalostiach.

Aj (geograficky) susedné ministerstvo dopravy podotýka, že blokovanie nie je dostatočne účinné, aby splnilo očakávaný efekt: „V IP sieťach a na internete sa používajú špeciálne protokoly, ktoré umožňujú takéto »blokovanie« obísť. Žiaden poskytovateľ internetu nemá stopercentnú možnosť zabrániť prístupu [používateľov] k zakázanej ponuke.“

MF SR tvrdí, že o technických podrobnostiam blokovania sa momentálne diskutuje na úrovni špecialistov v oblasti informačných technológií. Otázka je, k čomu dospejú, keď napríklad ľudia zo Slovenskej informatickej spoločnosti už do medzirezortného pripomienkovania napísali, že používateľ online hazardných hier si vie rýchlo a účinne nájsť spôsob, ako obísť zabezpečenia a zákazy, trebárs použitím proxy servera: „Toto riešenie je dokonca lacnejšie než zavedenie filtrovania na aplikačnej úrovni do prevádzky.“

Ďalšou zaužívanou obranou voči blokovaniu internetového servera je pravidelné preventívne premiestňovanie inkriminovaných webstránok na nové domény alebo používanie zahraničných IP adries.

Paradoxne, vyhnúť sa znefunkčneniu môže prevádzkovateľovi nelegálnej hry pomôcť samotná novela zákona. Ak ho daňový úrad desať dní vopred upozorní, že ho chce zaradiť na blacklist (plus ďalšie tri dni majú provideri na zapnutie blokovania), dáva mu dosť času na presun na nový server. Podľa kanadskej služby Child Abuse Hotline je technicky možné, aby sa webová stránka (nielen) s nelegálnym obsahom v priebehu 48 hodín premiestnila 121-krát.

Aj zverejňovanie zoznamu zakázaných ponúk dvakrát mesačne môže byť kontraproduktívne. Podľa SOIT to bude atraktivitu nelegálnych služieb len zvyšovať: „V kombinácii s jednoduchým spôsobom obídenia filtra môže mať toto opatrenie presne opačný efekt, ako ministerstvo zamýšľa.“ A to určite nechce ani MF SR: Slovensko bez Facebooku je zlá predstava aj pre Ivana Mikloša a jeho päťtisíc priateľov.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.