Osemnásť vyhladovaných a zoslabnutých chlapov kráča naboso, len v košeliach do Kostola Santa María de la Victoria. V rukách veľké sviece. Idú vzdať vďaku za to, že sa živí vrátili domov. Deň predtým, 8. septembra 1522, sa ich neveľká loď Victoria ako jediná z piatich vrátila do prístavu v Seville. Jej posádka bola prvá, ktorá oboplávala svet. A začala písať históriu západného imperializmu.

Ľudia sa plavili oceánmi i pred šestnástym storočím. No až návrat biedneho zvyšku výpravy, ktorú začal a nedokončil Portugalec Fernão de Magalhães, dal Európanom nádej na expanziu. Dovtedy bol totiž starý kontinent uzavretý v islamských kliešťach. Z juhu bránili rozširovaniu vplyvu či obchodovaniu Arabi, z východu zas Turci. Orientácia na Atlantik všetko zásadne zmenila. Západ, ktorý v tom čase rozhodne nebol najvyspelejšou kultúrou, začal dobývať svet. Do roku 1914 európske národy ovládli 84 percent svetovej pevniny. Fascinujúci príbeh západného imperializmu sa podujal spísať profesor histórie Daniel R. Headrick.

Svet pred GPS

Lode schopné diaľkových plavieb boli k dispozícii dávnejšie. No čo európskej expanzii účinne bránilo, bol nedostatok informácií o svete. Až do polovice 15. storočia sa za smerodajnú považovala Ptolemaiova Geografia, podľa ktorej bol Indický oceán uzavretým jazerom a Ázia ležala len toť za Atlantikom (Krištof Kolumbus by vedel rozprávať). Neexistovala reálna predstava o tom, aký je svet skutočne veľký, a neexistovala účinná forma navigácie. K dispozícii boli len rôzne pomôcky na zmeranie zemepisnej šírky. Relatívna výška poludňajšieho slnka nad obzorom vedela dať obraz o tom, ako ďaleko severne či južne loď zaplávala. So zemepisnou dĺžkou to bolo horšie. Východno-západnú polohu námorníci len odhadovali podľa smeru udaného kompasom a rýchlosti lode, ktorej meranie komplikoval vietor, morské prúdy či hmla. Chyba v odhade sa mohla poľahky skončiť loďou bez jedla, vody a pevniny na dohľad.

Našťastie rozširovanie impérií nebolo len o ambíciách vlád, národnej prestíži, obchodných cestách či o šírení tej správnej viery. Históriu imperializmu pomáhali písať i jednotlivci ťažiaci zo súťaživej atmosféry, ktorá priala podnikavému duchu. Takým bol napríklad John Harrison. Prostý remeselník, ktorý sa čisto z fascinácie meraním času rozhodol zostrojiť presné hodiny. V polovici 18. storočia sa mu to podarilo, čím zároveň vyriešil problém merania zemepisnej dĺžky. S presnými hodinami stačilo vedieť zmerať časový rozdiel medzi poludním na lodi a na inom, referenčnom mieste na Zemi. Do konca 18. storočia Európania zmapovali všetky svetové moria okrem polárnych oblastí.

Dobyvatelia

Medzi najusilovnejších patrili práve Portugalci. Malý národ na rohu Európy ešte v 16. storočí oboplával Afriku a otvoril sa mu Indický oceán, na ktorom to už čulo obchodovalo. Portugalci vtedy preukázali veľkú dávku obchodného pragmatizmu, ktorý nemal nič spoločné s etikou. V priebehu pár desaťročí ovládli celý oceán. Lode iných národov napádali, potápali či od nich vyberali výpalné. Pre kráľovstvo to bol ziskový biznis, stačilo raz za rok doviezť z Ázie náklad korenia, ktoré Európa v ére pred chladničkami potrebovala na prekrytie chuti kaziaceho sa mäsa.

No európska dominancia sa vzťahovala len na oceán. Osmanská ríša, Čína, Japonsko, Arabský polostrov i indický subkontinent si držali kolonizátorov od tela. Nepodarilo sa im ovládnuť súš a ani zabezpečiť monopol na obchod s korením ovládnutím Červeného mora. Ukázalo sa totiž, že portugalské koráby sú výhodou len v hlbokých vodách. Neboli nič platné v úzkych moriach a pobrežných oblastiach, kde dominovali primitívnejšie turecké galéry či čínske džunky. V oblasti medzi Afrikou a Áziou tak nastal mocenský pat, ktorý trval tri storočia.

O niečo ľahšie to mali Španieli, ktorí medzitým skúšali šťastie za Atlantikom. Veľmi rýchlo sa im podarilo ovládnuť Strednú Ameriku a Peru. Nielen preto, lebo mali výhodu koní a kovových zbraní. Aztékov a Inkov prekvapili aj spôsobom boja. Ten bol pre pôvodných Američanov obradnou záležitosťou, kde vodca stál na viditeľnom mieste, na hlave perá, okolo vlajky, a dohliadal na boj. Španieli jednoducho zložili vodcu a bolo po boji. Čo im však pomohlo definitívne pokoriť tamojšie obyvateľstvo, bola nechcená zbraň, ktorú Amerika nepoznala: pravé kiahne. Európania a ich africkí otroci mali oveľa lepšiu imunitu ako kultúry, ktoré sa s touto chorobou nestretli.

Jej účinky boli devastujúce. Ako príklad postačí ostrov Hispaniola, ktorý Španieli objavili ako prví. Na území dnešného Haiti a Dominikánskej republiky žila vyše stotisícová populácia Arawakov. No na jednej z Kolumbových lodí pricestoval i vírus kiahní a v niekoľkých vlnách ničil obyvateľstvo. O zhruba päť desaťročí neskôr boli Arawakovia históriou.

Moderný imperializmus

Tak ako sa po prudkej expanzii nakoniec nastolil status quo v Indickom oceáne (ak nepočítame britskú prešibanosť a ovládnutie Indie v 18. storočí, kde si obyvateľstvo daňami fakticky platilo vlastných okupantov), tak i osídľovanie Nového sveta malo svoje medze. Kiahne nepomohli „odstrániť“ Indiánov zo stredu Južnej Ameriky, rovnako ako sa dlho nedarilo posunúť západnú hranicu Spojených štátov. Pôvodné obyvateľstvo tu totiž žilo oveľa rozptýlenejšie, a tak variola nemala veľa šancí prerásť do epidémie.

Okrem toho mali Európania prakticky „hneď za rohom“ obrovskú neosídlenú krajinu, ktorá odolávala imperialistickým chúťkam. Afrika lákala surovinami, no každý pokus o prienik do vnútrozemia sa končil katastrofou. Ľudia vo veľkom mreli na „horúčku“. Len jeden z desiatich Britov, ktorí sa prihlásili slúžiť korune v niektorom z afrických prístavov, sa aj vrátil domov. Ako kiahne pomáhali Európanom v Amerike, tak ich malária držala od Afriky.

A potom sa stalo naraz niekoľko udalostí, ktoré dali kolonializmu novú šťavu a naštartovali bezprecedentné rozširovanie teritórií pod kontrolou európskych národov. Tie doslova za pár desaťročí ovládli všetky dovtedy neobývané územia. Moderný imperializmus 19. storočia mal tri motory: parníky, chinín a lepšie zbrane.

Trojkombinácia

Každému z týchto faktorov venuje D. Headrick osobitnú kapitolu a evidentne ho to baví. Napokon, imperializmus 19. storočia bol aj nosnou témou jeho predchádzajúcej knihy The Tools of Empire (Nástroje impéria). V Moci nad národmi myšlienku rozvinul a argumentáciu podporil záplavou faktov a pútavých historiek:

Ako rozvoju parníkovej dopravy na Mississippi a ďalších amerických tokoch pomohlo priaznivé podnikateľské prostredie a ako to v Indii Britom až tak nešlo. Ako parníky pomohli prelomiť hranicu USA a obsadiť teritóriá Indiánov, ktorí doplatili na prílišnú závislosť od bizónov ako kľúčovej komodity. Ako lode na paru zlomili odpor čínskej vlády v ópiovej vojne. Ako parníky šinúce sa proti prúdu Nigeru začali ochutnávať africké vnútrozemie.

Tomu pomohol ďalší objav – antimalarické účinky chinínu, konkrétne jeho preventívneho užívania. Hoci lekári to tušili, kapitáni lodí neboli ochotní podávať drahý výťažok z kôry chinínovníka mužstvu len tak bez príčiny. No stačila náhoda: Pri nigerskej expedícii v roku 1851 zomrel jej vodca John Beecroft už po ceste do Afriky. Velenie prebral doktor William Balfour Baikie, ktorý chlapom dával chinín podľa odporúčania: začal ešte pred vplávaním do ústia Nigeru a pokračoval dva týždne po návrate. Na výprave nikto nezomrel.

No kým sa Afrika stala ako-tak bezpečným miestom, bolo treba zabezpečiť dostatok chinínu. Chinínovník rástol len na úpätí Ánd a miestni vládcovia si monopol žiarlivo strážili. No napokon sa Holanďanom podarilo prepašovať pár sadeníc, založiť plantáže na Jáve a v Indii a o pár rokov dominovať svetovému obchodu s týmto antimalarikom. Ponuka stúpala a s ňou padala cena. Boj o Afriku sa mohol začať.

Stačilo sa už len vybaviť treťou nevyhnutnosťou – modernými zbraňami. Žliabkovanie hlavní, náboje s presnou dávkou pušného prachu, nabíjanie od pažby namiesto sypania prachu a guliek do ústia hlavne, ale i šikovný vynález Američana Samuela Colta rýchlo poslali do minulosti situácie, keď vojak s mušketou vystrieľal vlastnú váhu v olove, kým sa mu podarilo vôbec niekoho zabiť. No občianska vojna v USA a ďalšie konflikty zásobovali trh čoraz modernejšími zbraňami, a tak sa prebytky staršej generácie predávali národom, ktorých sa priemyselná revolúcia ešte nedotkla. Čím sa postupne strácala konkurenčná výhoda Západu.

Rýchly spád

Záver knihy Headrick venuje ďalšiemu stimulu po tom, ako predchádzajúce nástroje kolonizácie narazili na zákon klesajúcich výnosov. Novú technologickú výhodu nad menej vyspelými kultúrami ponúklo ovládnutie vzduchu lietadlami. Najskôr najmä na prieskum, neskôr i na bojové operácie. No tu výhoda trvala len pár rokov. Najmocnejšie národy sveta napriek technologickej výhode nedokázali udržať mocenskú dominanciu nad slabšími oponentmi. Konvenčná vojna sa totiž nedá viesť proti nepriateľovi, ktorý bojuje nekonvenčne: používa partizánsku taktiku (alebo terorizmus), skrýva sa v podzemí či medzi civilistami. Západ tu naráža na otázku cti či na tlak verejnej mienky (krutosť Francúzov v Alžírsku dokonca spôsobila pád vlády).

Stredoeurópanovi by sa možno žiadalo prečítať si i niečo viac o ruskom a sovietskom imperializme, ktorý pokračuje dnešnou doktrínou blízkeho zahraničia. Človek, ktorý to nemal na hodinách dejepisu, sa tiež môže trochu strácať v časti o Vietnamskej vojne. No i tak je to podnetné čítanie, ktoré môže netradičným koncipovaním zaujať i človeka, ktorý inak historické knihy veľmi nemusí. Poteší tiež, že spomedzi riadkov netrčí žiadne politické podfarbenie alebo ideológia, ktorú by chcel autor čitateľovi podsunúť. Dojem po prečítaní ostáva čistý: Power over Peoples je zbierka fascinujúcich príbehov dobývania sveta.©

Daniel R. Headrick je emeritný profesor sociológie a histórie na Roosevelt University v Chicagu. Okrem aktuálneho titulu je známy i knihami The Tools of Empire a The Earth and Its Peoples.

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.