Autor článku Bieda slovenskej ekonómie písal polemický príspevok so zrejmým zámerom vyvolať diskusiu o súčasnom stave ekonomickej vedy na Slovensku. No jeho vklad nepriniesol nič objavné: bieda slovenskej ekonómie je daná neexistenciou, respektíve nízkou kvalitou ekonomického vzdelávania a výskumu. Izolovanosť od svetového vývoja je obrovská. Verejnej diskusii o hospodárskej politike dominujú think tanky.

Tieto konštatovania len ťažko vyvolajú polemiku, pretože sa v nich objavujú síce smutné a pravdivé, ale dávno známe skutočnosti. Úspešne sa však dá polemizovať so spôsobom vedenia diskusie aj s mnohými tvrdeniami.

Sú natoľko pochybné, že autor nimi nechtiac potvrdzuje základnú diagnózu o biede slovenskej ekonómie. Príspevok aj intenzívna polemika, ktorá sa rozpútala na stránkach eTRENDU, demonštrovali nelichotivú skutočnosť, že keď ekonómovia – rovnako ako ostatní vedci – začnú diskutovať o vlastnej disciplíne, rýchlo strácajú nadhľad a odstup. Stávajú sa neobjektívnymi až hašterivými, ich latentná netolerancia prerastá do osobných útokov a nevídanej arogancie.

Čo je ekonómia

Jedným z hlavných problémov príspevku je, že za skutočnú ekonómiu sú označované len niektoré vývojové tendencie v teórii, ktoré sa vyznačujú používaním iba niektorých metód a nástrojov ekonomickej analýzy. Subjektívne vnímanie ovplyvnené osobnými preferenciami autora vyústilo do redukcionistickej definície toho, čo je a čo nie je ekonómia.

Od čias Adama Smitha a Davida Ricarda ekonomická teória skutočne prešla kus cesty. Jeden z hlavných trendov posledných desaťročí je rozširovanie predmetu jej záujmu, prienik ekonómie do iných oblastí. A tiež využívanie poznatkov z iných disciplín vrátane ich metód a nástrojov analýzy. Súvisí to s tým, čo si dávno všimol americký ekonóm Frank Knight: „Jasné vymedzenie hraníc toho, čo na ľudskom správaní má skúmať ekonómia, je nemožné.“

Nejde len o prienik medzi ekonómiou a psychológiou v podobe behaviorálnej ekonómie, ale o mnoho ďalších významných prienikov, ktoré boli ocenené Nobelovou cenou za ekonómiu. Napríklad Simon Kuznets za prekročenie hranice medzi ekonómiou a históriou, pričom za prepojenie týchto oblastí výskumu boli ocenení Douglas North spolu s Robertom Fogelom.

NEPREHLIADNITE:

• Bieda slovenskej ekonómie
• Fórum: Čo (nie) je ekonómia, kto (nie) sú ekonómovia

Friedrich August von Hayek a Gunnar Myrdal za analýzu vzájomných súvislostí medzi ekonomickými, sociálnymi a politickými procesmi, Herbert Simon za analýzu rozhodovacieho procesu v rámci ekonomickej organizácie, James Buchanan za jeho výskum na pomedzí ekonómie a politológie, Ronald Coase za výskum na pomedzí ekonómie a práva, Gary Becker za výskum na pomedzí ekonómie a sociológie, či Amartya Sen za výskum na pomedzí ekonómie a filozofie, respektíve etiky.

Interdisciplinárnosť ekonomického výskumu nie je predmetom sporu. Problém nastáva vtedy, keď sa na ekonomickú teóriu pozrieme z hľadiska metód a nástrojov, ktoré pri analýzach využíva. Je nesporné, že od druhej polovice 20. storočia rastie význam kvantitatívnych metód, systematického štatistického testovania hypotéz, ekonometrie. No to nikoho neoprávňuje, aby takmer stotožňoval ekonómiu s ekonometriou. A označoval ekonomické školy, ktoré sa nevyznačujú používaním formálnomatematických metód, ako napríklad rakúska škola, za prekonané názory či len za obyčajnú literárnu produkciu.

Zaradenie rakúskej školy ekonómie k čudne definovanej kategórii „menšinových žánrov“ spolu s feministkami či bio- a ekoekonómiou je zrejme prejav zle skrývanej averzie inak objektívne sa tváriaceho kritika. Pritom ekonómia hlavného prúdu vďačí práve predstaviteľom rakúskej školy za to, že venovali oveľa viac pozornosti obmedzeniam a metodologickým problémom súvisiacim s použitím matematických modelov, čím prispeli k odstraňovaniu aspoň časti ich nedostatkov.

V skutočnosti je svet súčasnej ekonomickej teórie pestrejší a pluralistickejší, ako sa nám snažia mnohí nahovoriť vrátane autora polemického príspevku. Našťastie, napríklad výbor pre udeľovanie Nobelových cien za ekonómiu si mnohotvárnosť a rôznorodosť ekonómie uvedomuje oveľa lepšie, o čom svedčí aj zoznam nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu. Napriek tomu, že k dielu niektorých jej nositeľov mám oveľa bližšie než k iným, zámerne eklektický prístup výboru dáva aj neekonómom pomerne plastický obraz, čo dôležité sa v ekonomickej teórii deje.

A skutočná pravda je, že ekonomická analýza dnes využíva tak dedukciu, ako aj indukciu, matematické metódy, empirické testovanie hypotéz. Ale aj menej formalizované overovanie rôznych hypotéz na empirických faktoch alebo – nech je to pre niektorých akokoľvek nepríjemné či neakceptovateľné – aj formulovanie problémov v jednoduchej verbálnej podobe.

Príkladom za všetky môže byť spomínaný Ronald Coase a jeho celoživotné dielo. Širšej verejnosti je zrejme najznámejší jeho krátky článok Maják v ekonómii, ktorý v roku 1974 publikoval v Journal of Law and Economics. Mal veľký význam pre ďalší rozvoj ekonomickej teórie v podobe poznatku, že mnohé statky a služby považované za verejné nemusia byť automaticky priamo zabezpečované štátom. R. Coase s využitím historických príkladov z Veľkej Británie demonštroval, že v 19. storočí boli majáky súkromné a ich služby boli lodiam spoplatnené po príchode do prístavu.

Mnohí ekonómovia vrátane Paula Samuelsona dovtedy uvádzali maják ako príklad verejného statku, ktorého poskytovanie môže zabezpečiť len vláda. P. Samuelson musel neskôr priznať, že sa mýlil a že R. Coase mal pravdu. Tento vplyv mal článok napriek tomu, že – rovnako ako aj iné Coaseho články – neobsahoval žiadne vzorce, rovnice, koeficienty. Pevnou súčasťou teórie tak naďalej zostane aj verbálne vyjadrovanie výsledkov pozorovaní, matematicky neformalizované, ale zato novátorské uvažovanie o ekonomických procesoch.

Slovenské vzdelávanie

Z nesprávneho redukovania ekonómie len na časť, ktorá využíva matematické metódy a empirické testovanie, vyplýva aj problematické zdôvodnenie inak správneho tvrdenia o nízkej kvalite ekonomického vzdelávania na Slovensku. V dôsledku zúženého ponímania sa za hlavný problém považuje to, že vysoké školy neučia analytické nástroje, matematiku, štatistiku, ekonometriu, pričom dôležité je vraj mať širšiu špičku vedcov schopných aplikovaného modelovania a empirického výskumu.

Nepochybne, ekonomické vzdelávanie na vysokých školách je problém a širšie využitie aplikovaného modelovania a empirického výskumu by bolo vítané. Lež zďaleka nie som presvedčený, že slovenskú ekonomickú teóriu vytrhne z biedy intenzívnejšia výučba matematiky, štatistiky a ekonometrie.

Problém je potrebné riešiť oveľa skôr než na vysokých školách. Kvalitné ekonomické vzdelávanie by sa malo stať súčasťou osnov už od základných škôl. Bohužiaľ, aj tam, kde sa ekonomické predmety vyučujú, sa neučí ekonómia, ale najmä rôzne podoby aplikovanej ekonómie, manažment, marketing a podobne.

Dokonca aj tam, kde sa ekonómia prednáša, študenti nie sú vedení najprv k pochopeniu základných princípov, ktoré v zásade odrážajú zdravé rozumné uvažovanie, ale sú zavalení vzorcami, grafmi, matematickými detailmi, ktoré mnohých z nich od ďalšieho štúdia odradia. Výsledkom je to, že pri príchode na vysoké školy študenti nemajú z predchádzajúcich vzdelávacích stupňov osvojené ani základné ekonomické princípy, takže posilnenie vyučovania matematických metód, štatistiky a ekonometrie môže byť jedine kontraproduktívne.

Poznám výborných amerických učiteľov ekonómie, ktorí ju v USA na rôznych stupňoch už desiatky rokov vyučujú. A treba povedať, že ich dlhoročné skúsenosti sú rovnaké: vo vyučovaní je priveľa matematiky, vzorcov, grafov a primálo vedenia študentov k ekonomickému uvažovaniu. Nedostatok základného ekonomického vzdelania je aj širší problém. V demokracii občania ako voliči bez ekonomického vzdelania, a teda bez chápania základov prosperity sú oveľa náchylnejší, aby sa dali nachytať politikmi a podporovali nesprávne opatrenia hospodárskej politiky.

Nedostatok základného ekonomického vzdelania je problém aj z hľadiska rozvoja teórie, pretože zásadne obmedzuje počet študentov ekonómie, ktorí by boli pripravení absorbovať sofistikované matematické postupy a neskôr ich uplatniť v oblasti výskumu. Tým sa znižujú vyhliadky na vytvorenie širšej špičky vedcov schopných aplikovaného modelovania a empirického výskumu.

Úloha think-tankov

Jeden z mechanizmov prenosu výsledkov ekonomickej teórie do oblasti tvorby a realizácie hospodárskej politiky sú aj think tanky. V polemickom príspevku o biede slovenskej ekonómie boli najviac mimo reality práve tie časti, ktoré sa zaoberali hodnotením úlohy think tankov na Slovensku.

Pokúsim sa tvrdenia v nich obsiahnuté uviesť na pravú mieru aj preto, lebo som jeden z nich – Nadáciu F. A. Hayeka – začiatkom 90. rokov založil. Mimochodom, nadácia sa svojím malým dielom pokúša prispieť k odstráneniu „obrovskej“ izolovanosti slovenskej ekonomickej vedy od svetového vývoja. Na jej pozvanie bolo na Slovensku mnoho významných svetových ekonómov a tvorcov hospodárskej politiky vrátane Garyho Beckera, jediného nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, ktorý, pokiaľ viem, navštívil Slovensko, a v roku 1991 nadácia usporiadala jeho prednášku pre slovenskú verejnosť.

Hoci think tanky robia svoj vlastný výskum, limitovaný skromnými finančnými prostriedkami, a Nadácia F. A. Hayeka dokonca ako jediná už viac ako desať rokov organizuje v podobe Letnej školy ekonómie pre študentov a učiteľov ekonómie stredných škôl aj vzdelávanie, ich výskumné a vzdelávacie aktivity nemôžu v žiadnom prípade nahradiť kapacity, ktoré sú potrebné na výkon ekonomického vzdelávania a ekonomického výskumu na najvyššej, dokonca svetovej úrovni. To nikdy nebolo naším cieľom, a pokiaľ viem, ani ostatné think tanky nikdy takú ambíciu nemali.

Napriek tomu považujem tvrdenie autora, že think tanky súčasnej ekonómii väčšinou nerozumejú, za výsledok ekonometrických prístupov, ktoré jednostranne uprednostňuje. A súčasne, špeciálne v postojoch k hayekovcom, jeho averzie k rakúskej škole ekonómie. Hlavnou úlohou think tankov počas transformácie nebolo pretláčať do praxe výsledky nejakého vlastného základného výskumu. Ale skôr do verejnej diskusie o hospodárskej politike prinášať inovatívne myšlienky, ktoré boli výsledkom výskumu vo svete, prípadne sa osvedčili v praxi, a bolo ich možné aplikovať v slovenských podmienkach.

Za najkomickejšie považujem ponosy na mediálnu všadeprítomnosť ľudí z think tankov. Autora kritických riadkov upozorňujem, že think tanky na Slovensku v diskusiách o ekonómii a hospodárskej politike nedominujú preto, že by nejakou prefíkanou mediálnou stratégiou ostatných umlčali, respektíve účinne im bránili v prístupe do médií. Dominujú jednoducho preto, lebo k uvedeným otázkam sa nikto iný relevantne doteraz nevyjadroval. To nie je problém think tankov, ale problém tých ostatných.

Kto má za ušami

Prejavená frustrácia z biedy slovenskej ekonómie je oprávnená, hoci ničím objavná. Oveľa menej oprávnené je posúvanie čierneho Petra do rúk ľudí z think tankov, údajne nerozumejúcich súčasnej ekonómii, či novinárov, ktorí vraj zasa vyhľadávajú jednoduché a jasné vyjadrenia.

Namiesto záveru sa mi preto tlačí do pera otázka, či náhodou za ušami nemajú aj predstavitelia tej skutočne Veľkej Ekonomickej Vedy, ktorí keď neprekonajú pasivitu, neprerušia bobríka mlčania, nezostúpia z výšin ekonomického Olympu a nezačnú sa aktívne vyjadrovať, budú stále odsúdení na písanie polemických príspevkov o biede slovenskej ekonómie.

Osobne sa poteším, ak budeme čoskoro svedkami nástupu mladých a vzdelaných ekonómov, ktorí budú nielen vyzbrojení najnovším poznaním a ekonomickým inštrumentáriom, ale budú schopní hovoriť aj o zložitých problémoch jednoducho a jasne. A že spoločným úsilím posunieme slovenskú ekonómiu aspoň malý kúsok smerom k svetovému štandardu. Na to bude potrebné odložiť inkvizičný zápal a pridať viac pokory a tolerancie.

Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska a zakladateľ Nadácie F. A. Hayeka.

Foto - Profimedia.cz