Geopolitické a geostrategické postavenie Slovenska v kontexte energetickej bezpečnosti ovplyvňuje niekoľko kľúčových faktorov.

Tým prvým, ktorý je trvalý a nedá sa zmeniť, je geografická vnútrozemská poloha krajiny. Podobne ako niektorí naši susedia sme štátom bez priameho prístupu k moru, čo dosť obmedzuje možnosti dopravy energetických surovín. V prípade ropy a zemného plynu ostáva pre veľkokapacitnú prepravu k dispozícii prakticky len potrubná doprava, čo zase limituje možnosti diverzifikácie ich nákupu. Druhý faktor, ktorý je tiež daný prírodnými podmienkami, je výrazný nedostatok domácich ložísk energetických surovín. To spôsobuje závislosť krajiny a jej hospodárstva od ich dovozu. Vzhľadom na pomerne detailné preskúmanie územia nie je možné ani v budúcnosti očakávať prevratné objavy. Aj keď pri technologickom pokroku nie je úplne vylúčené otvorenie nových ložísk uhľovodíkov. Lepšie vyzerá perspektíva v ťažbe uránu, avšak tu je zásadným obmedzením pri ťažbe a úprave suroviny ekológia.

Rozloženie dovozu

Slovenské hospodárstvo a obyvateľstvo tak ostane aj v dohľadnej budúcnosti odkázané na dovoz strategických energetických surovín. To si vzhľadom na turbulentné udalosti na svetových trhoch a hlavne v medzinárodnej geopolitike bude vyžadovať intenzívnu a stálu koordináciu viacerých rezortov a spoluprácu štátu s energetickými firmami.

Práve pri zabezpečení plynulého toku surovín za primerané ceny sa na scénu dostáva ďalší kľúčový faktor, ktorým je diverzifikácia ich dovozu. Tá je obmedzená nielen vnútrozemskou polohou štátu, ale aj tým, že historicky bolo slovenské hospodárstvo napojené výlučne na energetické suroviny dodávané z územia bývalého Sovietskeho zväzu. Tomu bola a doteraz je uspôsobená aj potrubná infraštruktúra. Od vzniku samostatného Slovenska ani jedna vláda neurobila žiaden konkrétny krok na zabezpečenie dovozu fosílnych palív z iných zdrojov a inými prepojeniami. Tým sa Bratislava zásadne líšila od Česka, kde boli v 90. rokoch urobené dve strategické rozhodnutia. České rafinérie boli napojené na západoeurópsky ropovodný systém TAL prostredníctvom prepojenia Ingolstadt – Kralupy nad Vltavou. A bol podpísaný dlhodobý kontrakt na dovoz plynu z Nórska cez Nemecko, ktorý pokrýva pre bezpečnosť zásobovania veľmi dôležitých zhruba 20 až 25 percent celoročnej spotreby.

Čo ukázala kríza

Aké ohrozenie pre stabilitu a bezpečnosť celej krajiny predstavuje jednostranná závislosť od dovozu strategických energetických surovín z jedného zdroja a navyše len jednou tranzitnou prepravnou trasou, ukázala naplno plynová kríza v januári minulého roku. Situácia na Slovensku bola oveľa dramatickejšia než v susedných krajinách V4 alebo Rakúsku, čo bol jednoznačný dôsledok toho, že jediným vstupom pre plyn boli Veľké Kapušany na hranici s Ukrajinou. Vyriešenie krízy ani nebola primárne rusko-ukrajinská dohoda a otvorenie ventilov na plynovode z Ruska, ale sprevádzkovanie reverzného chodu plynovodu z Česka na Slovensko. Po prvý raz v histórii tak prúdil do krajiny plyn zo západnej časti Európy, kde ho mali v tom čase paradoxne prebytok.

Januárová kríza vyvrátila dovtedajšiu tézu, že naša stopercentná závislosť od ruského plynu je vyvážená ruskou závislosťou od jeho tranzitu cez Slovensko, čo garantuje jeho plynulé dodávky. Spustenie plynovodu Nord Stream z Ruska priamo do Nemecka cez Baltické more v priebehu nasledujúcich troch rokov definitívne túto tézu pošle do minulosti. A takmer určite citeľne zníži aj objemy tranzitu ruského plynu cez Slovensko. Ten by mohol byť ešte viac postihnutý prípadným vybudovaním druhého ruského plynovodu South Stream cez Čierne more a Balkán až do rakúskeho uzla Baumgarten. Vzhľadom na podpísané kontrakty, očakávaný vývoj dopytu po plyne v EÚ a ťažobno-exportné možnosti Ruska oba plynovody – ak budú naozaj dokončené v plánovaných termínoch a s plánovanými kapacitami – neprinesú minimálne do roku 2020 výrazné zvýšenie dodávok ruského plynu do Európy. Určite však zásadne presmerujú jeho trasovanie. Obídenie Ukrajiny bude znamenať aj obídenie Slovenska. Rozhodujúci vplyv na ich konečnú realizáciu i na slovenský tranzit bude mať práve ďalší vývoj v rusko-ukrajinských vzťahoch.

Osud ropovodu

Podobne komplikovaná budúcnosť sa črtá aj v prípade dodávok ropy cez ropovod Družba, kde tiež nakoniec bude rozhodujúci vývoj vzťahov Moskvy s Kyjevom aj Minskom. Ropovod bol postavený ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V Bielorusku sa rozdeľuje na dve vetvy. Severná smeruje cez Poľsko do Nemecka a tá južná cez Ukrajinu buď do Maďarska, alebo cez Slovensko až do českého Litvínova. Ropovod okrem toho, že mal zásobovať „bratské socialistické krajiny“, slúžil aj ako strategická tepna na zásobovanie palivom pre sovietske armádne a hlavne tankové zbory umiestnené vo vtedajšom východnom Nemecku a v ďalších satelitoch Moskvy. V súčasnosti ruské štátne orgány spolu s ropnými koncernmi prehodnocujú, čo bude s ropovodom ďalej. Jeho technický stav na území Ruska, Bieloruska a Ukrajiny sa zhoršuje.

Už v roku 2003 bola publikovaná ruská vládna stratégia exportu ropy, ktorá určila tri hlavné smery: ruské morské ropné terminály na Balte (Primorsk) a Čiernom mori (Novorossijsk, Tuapse) a vybudovanie nového exportného ropovodu z východnej Sibíri do Číny a k pobrežiu Tichého oceánu. Po nedávnych sporoch s Minskom ruská vláda definitívne odklepla výstavbu prepojenia z ropovodu Družba na rusko-bieloruskej hranici (Uneči) do terminálu Primorsk, ktoré má byť hotové v nasledujúcich dvoch rokoch.

Významný Transpetrol

Rusko tiež podpísalo dohodu o výstavbe ropovodu z bulharského Burgasu krížom na grécke pobrežie Stredozemného mora, avšak tento projekt po nástupe novej pravicovej vlády v Sofii zamrzol. Naopak, Moskva oživuje s Tureckom projekt ropovodného prepojenia tureckého pobrežia Čierneho a Stredozemného mora. Oba spomínané projekty nadväzujú na rozširovanie exportu tankermi z Novorossijska a ich cieľom je obísť kapacitne veľmi obmedzené turecké úžiny Bospor a Dardanely.

V liste šéfa ruskej štátnej ropovodnej spoločnosti Transnefť Nikolaja Tokareva ruskému vicepremiérovi pre energetiku Igorovi Sečinovi, ktorý bol nedávno zverejnený na internete, sa otvorene konštatuje, že tieto ropovodné projekty majú pre Rusko hlavne geopolitický význam, pričom ich ekonomická opodstatnenosť je veľmi sporná. V každom prípade už aj dokončenie ruského ropovodu Uneči – Primorsk, ktorý je už vo výstavbe, môže reálne spôsobiť výrazné obmedzenie exportu cez Družbu.

Slovensko síce disponuje potrubným napojením cez ropovod Adria na chorvátsky ropný terminál Omišajľ na jadranskom ostrove Krk, lenže túto trasu skupina MOL pravidelne nevyužíva. Naopak, o tento ropovod prejavujú čoraz väčší záujem ruské ropné spoločnosti, ktoré kúpili rafinérie v Bosne a Srbsku. Prípadné kapacitné zablokovanie Adrie ruskými ropnými spoločnosťami spolu s obmedzením exportu ruskej ropy cez Družbu by mohlo už v blízkej budúcnosti výrazne ohroziť pozíciu skupiny MOL vrátane Slovnaftu. Preto aj v týchto súvislostiach je potrebné vidieť rokovania o podiele ruského ropného koncernu Surgutneftegaz, ktorý získal vyše 20 percent MOL od rakúskej OMV, či o výstavbe ropovodného prepojenia medzi Bratislavou a rakúskou rafinériou OMV. To, že slovenský štát získal naspäť akcionársku a manažérsku kontrolu nad ropovodnou spoločnosťou Transpetrol, je preto veľmi dôležité, lebo môže do týchto rokovaní aktívne vstúpiť.

Predzvesť zmien

Slovensko ako jediná krajina V4 naďalej pokrýva rozhodujúcu časť svojej spotreby energetických surovín dovozom len z Ruska a len jedným tranzitným koridorom cez Ukrajinu. Platí to o rope, plyne aj jadrovom palive, ako aj o pomerne značnej časti čierneho energetického uhlia. Napriek tomu, že už šesť rokov je Slovensko a jeho energetika súčasťou jednotného trhu EÚ, aj udalosti v januári 2009 ukázali, ako je v dôsledku toho zraniteľné. Odvtedy došlo k posunu práve v plynárenstve.

Dominantný hráč na trhu SPP podpísal dohody na dovoz plynu so svojimi akcionármi a nemeckým VNG, čo spolu s posilnením reverzného chodu cez Česko vytvára bezpečnejšie podmienky na zásobovanie plynom. Po dobudovaní reverzného prepojenia na rakúsky Baumgarten a plynovodného prepojenia s Maďarskom, aj s podporou zdrojov z Bruselu, získa slovenský plynovodný systém dostatočné kapacitné prepojenia na sieť v únii a k plánovaným južným plynovodom (South Stream a Nabucco). Zásadný význam pre slovenský plynárenský trh bude mať vybudovanie terminálov na LNG (skvapalnený plyn) v Poľsku a spomínanom chorvátskom Omišajli, prípadne aj v Rumunsku. Budapeštianska energetická deklarácia štátov V4, ku ktorej sa pridali aj zmienené balkánske krajiny, považuje práve s terminálmi súvisiace plynovodné prepojenie sever – juh za strategickú prioritu celej tejto skupiny.

Podobný zásadný posun pravdepodobne čaká aj ropovodný systém V4, ak naozaj Rusko o dva roky obmedzí export cez Družbu. Toľko diskutované prepojenie so Schwechatom situáciu nerieši, keďže voľná prepravná kapacita z ropovodu TAL na rakúsku rafinériu je zanedbateľná. Perspektívna však môže byť spolupráca s Čechmi, ak sa im podarí zvýšiť svoju prepravnú kvótu na TAL od talianskeho terminálu Terst po Ingolstadt. A, samozrejme, najvýhodnejšie by bolo udržať dostatočnú voľnú kapacitu na Adrii, prípadne ju aj smerom na Slovensko ešte rozšíriť.

Veľmi dôležité geopolitické súvislosti s priamym dosahom aj na Slovensko bude mať prebiehajúci tender českého ČEZ na výstavbu dvoch nových blokov v jadrovej elektrárni Temelín s následnou opciou aj na pripravovaný reaktor v Jaslovských Bohuniciach. A aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, pre energetickú bezpečnosť krajiny sa čoraz dôležitejším faktorom stáva aj energetická efektívnosť a rozumné využívanie domácich obnoviteľných zdrojov energie. Spolu s rozvojom energetického mixu tak, aby bolo diverzifikovane zabezpečené jeho surovinové krytie, to vytvára najlepšie podmienky na dlhodobú energetickú bezpečnosť krajiny.

Autor je sekčný riaditeľ v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.