Švajčiarski manželia Katarína Pipová a Reto Käser majú rodinnú farmu. Ranč Transylwahnja v zapadnutom kúte Slovenska, pri Nižnej Kaloši v okrese Rimavská Sobota. Založila ho ešte za slobodna K. Pipová, ktorá pochádza zo slovenskej emigrantskej rodiny. Jej otec Bratislavčan vzťah k pôde nikdy nemal. Ona pracovala vo Švajčiarsku ako sociálna pracovníčka a snívala o roľníčení na ekofarme.

Na štarte nadšenci

Doma pod Alpami by si poľnohospodársku usadlosť pri tamojších cenách pôdy mohla dovoliť len veľmi ťažko. „Musela by som sa zadlžiť do konca života. Na Slovensku som dokázala kúpiť statok z vlastných úspor,“ spomína K. Pipová.

Táto možnosť sa vyskytla až po páde komunizmu a otvorení hraníc. Dlho hľadala vhodnú lokalitu. Chcela poľnohospodársku pôdu na mieste, kde sa v okruhu osemdesiat kilometrov nenachádza žiaden priemyselný závod. Do projektu plánovala ísť s ďalšími známymi, no tí si to napokon rozmysleli. Na svojej pôde teda začínala hrdlačiť sama, neskôr spoznala terajšieho manžela, ktorý sa k nej pridal.

Ekologické farmy produkujúce bio potraviny sa vyhýbajú výdobytkom modernej vedy a vracajú sa k tradičným spôsobom obrábania pôdy a chovu zvierat. Na Slovensku ich v deväťdesiatych rokoch fungovalo len niekoľko desiatok. Išlo zväčša o nadšených prívržencov návratu k prírode, ktorí zásobovali vlastnú rodinu a občas predali nejaké prebytky. Po vstupe Slovenska do EÚ sa týmto ľuďom otvorili možnosti väčších dotácií. Bio potraviny sa začali objavovať v obchodných sieťach, rozbehol sa skutočný biznis. Dnes pôsobí na Slovensku okolo tristo ekofariem a pribúdajú ďalšie. Dariť sa začína starým nadšencom, ktorí vydržali ťažké začiatky, i novým podnikateľom. Ide zväčša o menšie usadlosti, obhospodarujú len päť percent pôdneho fondu.

Rozbeh biznisu

Situácia švajčiarskej rodiny farmárčiacej na Slovensku spočiatku nebola ružová. Na biznis ani nepomysleli, sotva dokázali vypestovať potraviny pre vlastnú potrebu. Začala sa meniť v roku 2005, keď sa im podarilo získať prvé dotácie, za ktoré kúpili poľnohospodársku techniku. Neznamená to, že by hneď zbohatli. Popri pestovaní obilia, zeleniny a zemiakov chovajú niekoľko druhov zvierat, čo je spojené s vysokými nákladmi. R. Käser tvrdí, že je to iné ako v prípade niektorých ekofarmárov na severe krajiny, ktorí majú len horské pasienky a ovce, čo im ich spásajú. „Dokážu vyžiť len z dotácií. Nemusia ani nič vyprodukovať,“ hovorí.

Pestrý výber chovaných zvierat (vrátane psov a koní) im priniesol ďalšiu príležitosť. Začali organizovať pobyty pre ľudí, ktorí chcú vidieť alebo si vyskúšať, ako sa vyrába syr či pečie chlieb. Agroturistiku začali ponúkať minulý rok a priznávajú, že ešte do nej potrebujú veľa investovať. Najmä do vybavenia pre návštevníkov. No úvery si brať nechcú a peniaze na investície sa zbierajú pomaly.

Manželom pomohlo, že si v roku 2004 vybavili eko certifikát na väčšinu svojich produktov. Kým ponúkali papierovo bežné potraviny, obchodníci ich boli ochotní odoberať len v takých veľkých množstvách, aké farma nedokázala dopestovať. Keď už ide o úradne potvrdené eko potraviny, ktoré sa šíria inou distribučnou sieťou, dajú sa predať aj menšie objemy. Pomohla im aj novela zákona o odpadoch, ktorá obciam ukladá povinnosť kompostovať biologický odpad. R. Käser vlastní kompostovaciu techniku, ktorú využíva na svojej farme a zároveň ponúka kompostovanie ako službu pre okolité dediny.

Finančná situácia rodiny sa postupne zlepšuje, napriek tomu o rozširovaní farmy neuvažujú. Na ekologickom hospodárstve sa mnohé práce musia robiť namáhavo ručne. A zohnať na ne brigádnikov je problém aj v tomto regióne s vysokou nezamestnanosťou. Za tie roky majú vybratých pár spoľahlivých pomocníkov, ktorých služby pravidelne využívajú. Hlavná časť práce aj tak ostáva na ich pleciach. Väčšie nádeje ako do rozšírenia plochy vkladajú do rozvoja agroturistiky. V Rakúsku či vo Švajčiarsku je už taká populárna, že každý sedliak má aspoň jednu izbu pre turistov. Je len otázka času, keď bude podobná situácia aj na Slovensku.

Chýba bitúnok

Pokiaľ ide o poľnohospodársku produkciu, Transylwahnja sa orientuje skôr na rastlinnú výrobu. Zo živočíšnych produktov má certifikát len mlieko. Syry či mäsové výrobky robia iba pre svoju potrebu či pre návštevníkov farmy. Zatiaľ nenašli investície na výrobňu syra, ktorá by spĺňala predpisy Európskej únie. A podmienka na predaj bio mäsa je špeciálny bitúnok, v ktorom by sa nemiešali zvieratá z ekologických chovov so zvieratami, „odchovanými“ na antibiotikách.

Takýto bitúnok zatiaľ na Slovensku nie je, ale niekoľko spoločností sa zaoberá myšlienkou na jeho výstavbu. Váhajú, lebo nie je isté, či by sa im investícia vyplatila. Ekologických chovov zvierat je zatiaľ na Slovensku primálo. Na druhej strane, ak by bol bitúnok, zrejme by pribúdali rýchlejšie.

Na takéto riešenia čaká aj Ján Bella, majiteľ spoločnosti Agroma z Chvojnice v Prievidzskom okrese. V tejto oblasti s členitým terénom sa ťažko pestujú plodiny, jednoduchšie je vlastniť lúky a pasienky a na nich pásť zvieratá. J. Bella spočiatku choval ovce, to sa mu nevyplatilo, aj kvôli častým útokom hladných medveďov. Napokon sa rozhodol pre hovädzí dobytok. No bez bitúnku môže ponúkať len mlieko alebo predávať živé teľatá. Tie sa navyše podľa slovenských predpisov nesmú vyvážať, takže Agroma je obmedzená na malý slovenský trh. Vďaka dotáciám na ekologické hospodárenie dokáže prežiť, ale to je všetko. Hospodársky výsledok sa pohybuje okolo nuly.

J. Bella verí, že po postavení bitúnku sa biznis rozbehne. „Eko hovädzina určite nebude lacná, no aj na Slovensku je čoraz viac ľudí ochotných zaplatiť za kvalitné potraviny,“ tvrdí. Pri mäse z prirodzeného chovu je minimálna pravdepodobnosť BSE či iných zdravotných rizík. Dobytok sa pasie na tráve, kostná múčka sa v jeho strave objaviť nesmie. Rovnako ako farbivá, syntetické dochucovadlá, stimulátory rastu, antibiotiká či konzervačné látky neprírodného pôvodu.

Dobytie hypermarketov

V slovenských podmienkach je bežnejšia rastlinná ako živočíšna eko výroba. Týka sa to aj najväčšieho hráča v tejto brandži, spoločnosti Ekotrend Myjava, ktorá pestuje niekoľko druhov obilia, pohánku, ovocie a bylinky. Jej konateľ a zakladateľ Dušan Janovíček ako prvý slovenský ekofarmár vstúpil do sveta biznisu. Ekotrend začal pred šiestimi rokmi ponúkať obchodníkom s potravinami vlastné výrobky, múku, cestoviny, bylinkové a ovocné čaje. Zároveň distribuoval produkty iných farmárov, najskôr do predajní zdravej výživy. Pomohol tak všetkým v brandži, aby sa ich výrobky dostali aj ďalej ako k pár nadšeným zákazníkom, ochotným za bio potravinami cestovať až na farmu.

Pred dvomi rokmi prejavili o spoluprácu s Ekotrendom záujem prvýkrát aj obchodné reťazce, ktoré zachytili rastúci dopyt po prírodných potravinách. Vďaka kombinácii pestovania potravín, ich spracovania a obchodu dokázal Ekotrend zarobiť viac ako väčšina ekofariem. D. Janovíček je presvedčený, že v najbližších rokoch sa bude vďaka zákazníckemu záujmu dariť všetkým.

Na biznis treba certifikát

Ekologické poľnohospodárstvo chce menej zaťažovať životné prostredie a produkovať zdravšie potraviny s prirodzenou chuťou. Neprípustné sú geneticky modifikované plodiny, umelé hnojivá a postreky, všeobecne akékoľvek chemické produkty. Pôda sa musí každý tretí rok regenerovať. Zvieratá sa kŕmia len prirodzenou stravou, nesmú sa liečiť antibiotikami. Zároveň musia mať vytvorené podmienky, v ktorých sa cítia dobre. Dobytok je každý deň na paši, ošípané majú bahnisko.

Pri takomto tradičnom roľníčení sa nedosahujú také výnosy ako pri využití chemických prostriedkov, zároveň je náročnejšie na manuálnu prácu. Na druhej strane majú ekofarmári nárok na vyššie dotácie zo štátneho rozpočtu a ľahšie sa dostanú k prostriedkom z Európskej únie. Svoje produkty môžu ponúkať do obchodných sietí ako bio potraviny za vyššie ceny. Ale najprv musia investovať do ich certifikácie.

Farmár, ktorý chce pestovať ekologicky čisté potraviny, si ich nemusí nechať certifikovať, pokiaľ ich pestuje pre vlastnú potrebu alebo ich predáva doma na dvore. No pre predaj v obchodných sieťach je certifikácia povinná. Na Slovensku má od Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho oprávnenie udeľovať certifikáty len jedna inštitúcia. Bratislavská spoločnosť Naturalis. Certifikovaná musí byť každá položka a za každý certifikát sa platí. Ak farmár chce predávať pšenicu jej spracovateľom, zaplatí za jeden certifikát. Ak ju sám spracováva a robí z nej tri druhy múky, na každý druh potrebuje osobitný certifikát a ešte aj certifikát na pšenicu ako vstupnú surovinu. Okrem toto platí dvakrát ročne za návštevu inšpektora, ktorý kontroluje, či certifikované produkty skutočne spĺňajú podmienky ekologického hospodárenia.

Overené potraviny sa potom v obchodoch označujú názvom Eko alebo Bio (obe označenia sú rovnocenné). Navyše sa označujú slovami „Vyprodukované v ekologickom poľnohospodárstve“. Certifikáty potrebuje aj dovozca bio potravín zo zahraničia alebo ich producent. Ten musí pri výrobe potravín použiť výhradne certifikované produkty z ekofariem.

Foto – Pavel Danko