Keď som pred piatimi rokmi s veľkými očakávaniami po prvýkrát pristál na bruselskom letisku Zaventem, mnohí priatelia ma varovali. Väčšina novinárov vraj v sídle únijných inštitúcií „zblbne“ a podľahne všadeprítomnému euronadšeniu. Po takmer dvetisíc dňoch pobytu v bruselskej realite, tisícoch spravodajských článkov a viac než dvoch stovkách komentárov pre TREND môžem povedať, že podobné obavy boli zbytočné. Eurooptimista sa zo mňa nestal.

Euroskepticizmus býva vo väčšine krajín Európy pokladaný za niečo nečisté, čo si zaslúži odsúdenie. Jeho odporcovia ho mylne pokladajú za extrémistický myšlienkový prúd a aj médiá touto nálepkou často označujú krajne pravicové strany. Euroskepticizmus by však mal byť prisudzovaný ľuďom, ktorí kriticky nazerajú na súčasný vývoj Európskej únie, teda vývoj k hlbšej integrácii a k výzvam na vytvorenie federálneho usporiadania v Európe.

Tri skupiny a tri zlomové momenty

Sám pre seba si delím zamestnancov únijných inštitúcií a ďalších ľudí, ktorí sa okolo nich pohybujú, na tri skupiny. Jednoznačne prevládajú oportunisti. Tí vidia v pracovnom mieste v niektorom z úradov EÚ príležitosť, ako sa na mnoho rokov dostať k nevysychajúcej zlatej žile a v samotnej pracovnej náplni žiadne poslanie nehľadajú. O niečo menej početnou skupinou sú euroskeptici – takí, ako ich chápem ja. Sú to všetko ľudia, ktorých ich práca baví, ale zo súčasného vývoja európskej dvadsaťsedmičky nemajú radosť a vo vzájomných debatách ho nešetria tvrdou kritikou. A až na treťom mieste sa držia eurooptimisti. Sú to pomerne vzácni jedinci, ktorí však majú v únijných inštitúciách kľúčové miesta. Federálna Európa je ich snom a liekom na všetky neduhy starého kontinentu.

Vývoj posledných rokov však priniesol jedno veľmi cenné poznanie. Čím viac sa Európska únia integruje, tým horšie sa jej darí. V uplynulej dekáde európske spoločenstvo muselo prejsť troma zásadnými momentmi, ktoré do značnej miery určili jeho nepríliš veselú budúcnosť. Patrí medzi ne fiasko ústavy EÚ, schválenie Lisabonskej zmluvy a v neposlednom rade zavedenie eura do obehu.

Ani jeden z týchto momentov nemožno, bohužiaľ, pokladať za úspech. V prípade únijnej ústavy je krach neoddiskutovateľný. Rovnaký osud stretol aj jej nástupcu, teda Lisabonskú zmluvu. Nástroj, ktorý mal zaručiť posilnenie pozície Európskej únie vo svete, viedol k presnému opaku. Máme síce únijnú diplomatickú službu, o jej funkčnosti sa však dá smelo pochybovať. Dvaja najvyšší predstavitelia EÚ (Herman Van Rompuy a Catherine Ashtonová) mali byť rešpektovanými osobnosťami, ale napospol sú na smiech. Väčšie slovo pre Európsky parlament viedlo k tomu, že už aj tak zložité prerokúvanie európskej legislatívy je ešte zložitejšie. Len rok po vstupe Lisabonskej zmluvy sa navyše objavila dlhová kríza, teda vec, ktorú v texte reformného dokumentu nik nepredpokladal a eurozóna sa uspokojila okrem pár ďalších detailov s tvrdením, že finančná pomoc štátom platiacim európskou jednotnou menou je zakázaná. Dlho toto pravidlo nevydržalo.

Euro je politický výtvor

Samotné euro pritom trpí rovnakými nedostatkami ako ústava EÚ či Lisabonská zmluva. Je politickým výtvorom, ktorý nevznikol z nevyhnutnosti, ale z predstavy, že hlbšia integrácia kontinentu privedie jednotlivé krajiny k prosperite, ktorá sa od začiatku 21. storočia pozvoľna vytráca. Bolo by veľkým omylom zo súčasných problémov viniť len bruselskú byrokraciu. Jej predstavitelia si síce nevedia priznať vážnosť súčasného stavu, ale zodpovednosť leží na architektoch usporiadania a tými sú zasa len lídri členských štátov, predovšetkým tých najväčších, teda Nemecka a Francúzska.

Možno niekto namietne, že ak by politici nerealizovali svoje vízie o hlbšej európskej integrácii, Európa sa mohla stať krátko po 2. svetovej vojne znovu bojiskom. Taký argument nemožno poprieť. Treba si však uvedomovať, že vtedy bola integrácia životným záujmom všetkých krajín kontinentu, a preto stálo zato podobné vízie realizovať. Ústava, Lisabonská zmluva a ani euro ničím podobným nie sú.

Euro, ktoré by malo zmysel len ako projekt ekonomík, ktoré sa nachádzajú na rovnakej úrovni, dokazuje svoju zbytočnosť denne. Už dávno neplatí, že členstvo v eurozóne je výhodou. Je naopak veľkou nevýhodou. Stačí si porovnať len náklady na obsluhu štátneho dlhu v Česku a na Slovensku. V Česku sú skoro rovnaké a na Slovensku rastú. Jediným dôvodom vývoja, ktorý by bol ešte pred dvomi rokmi nepredstaviteľný, je práve stigma európskej jednotnej meny. Zbytočného projektu, ktorý politici navyše realizovali v úplne nevyhovujúcich podmienkach.

Rád by som sa mýlil

O pár dní budem Brusel nadobro opúšťať s vedomím, že odchádzam v nesmierne zaujímavom období. V období, keď sa končí éra národných štátov, ktorým dal do značnej miery podobu Vestfálsky mier v roku 1648. Takmer štyri storočia sú pre mňa dostatočným dôkazom, že taký systém je funkčný, ale nič to nezmení na tom, že Európska únia je na ceste k federálnemu usporiadaniu. K usporiadaniu, ktoré na papieri síce zmazáva rozdiely medzi národmi, ale v skutočnosti len posilňuje rolu tých najväčších na úkor najmenších.

Vtedy vás však z Bruselu bude sprevádzať niekto iný. Ja si budem len želať, aby som sa mýlil a moje názory sa ukázali ako zastarané. Európska únia totiž svoj zmysel, ktorý priniesol na kontinent mier, stále má a robí z Európy najlepšie miesto na život.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.