Ktovie prečo, ale najjužnejšiu časť Apeninského polostrova – Kalábriu, začali objavovať turisti len pred niekoľkými desaťročiami. Aj vďaka tomu sú jej prírodné scenérie takmer nedotknuté. Právom sa označuje za krajinu tisícich prekvapení s krištáľovo čistým morom, príjemnými plážami a romantickým nádychom a nemenej zaujímavým vnútrozemím. Navyše je tu všetko o štvrtinu lacnejšie ako v iných oblastiach Talianska. Zbytočne by ste mnohé z tunajších turistických stredísk hľadali na satelitných snímkach Googlu. Mnohé postavili či zmodernizovali iba nedávno, a tak sa na rok-dva staré zábery z družíc zatiaľ nedostali. Rovnako ťažké je nájsť tu symbol globalizácie – reštaurácie McDonald’s.

Pravdou však ostáva, že táto časť Talianska je verejnosti známa skôr z televíznych správ, ktoré často hovoria o povestnej Ndranghete, čo je jedna z najutajovanejších a najobávanejších kriminálnych organizácií vo svete, známa tiež ako kalábrijská mafia. Nikto z domácich sa s vami na túto tému baviť nebude, ale rovnako nebude tvrdiť, že sú to výmysly. V júni tohto roku napríklad zatkla polícia 140 podozrivých členov tejto organizácie, pred dvoma týždňami väznený mafiánsky kalábrijský boss Antonio Pelle ušiel z nemocnice a minulý týždeň talianska futbalová reprezentácia oznámila, že 13. novembra si zatrénuje na ihrisku, ktoré úrady zhabali práve kalábrijskej mafii. To všetko sú však informácie, ktoré bežného turistu nemusia veľmi zaujímať, pretože teroristické útoky na turistov nie sú „bežnou pracovnou náplňou“ Ndranghety. Navyše hospodárstvu Talianska často nerozumie ani skúsený ekonóm, nieto turista. Tomu môže byť len nanajvýš čudné, prečo naprieč celou krajinou budujú druhú diaľnicu, ktorá je od tej súčasnej vzdialená len desať a miestami sto metrov. Jazda po bežných cestách je tu však doslova adrenalínovým zážitkom. Autá napríklad pred väčšinou zákrut preventívne trúbia, pretože v členitom teréne na uzulinkých kľukatých cestách k nešťastiu nikdy nie je ďaleko.

Symboly na zavolanie

Hoci územie Kalábrie má viac než bohatú históriu siahajúcu až do staroveku, dve ničivé zemetrasenia, najmä druhé v roku 1908, zrovnali množstvo pamiatok so zemou. Región tak nemôže historickými pamiatkami súperiť s inými oblasťami, ku ktorým bola príroda milosrdnejšia. To však neznamená, že tu rôzne pamiatky nie sú. Je ich množstvo, mnohé doslova povstali z popola, iné zrekonštruovali, a vďaka tomu, že táto oblasť priemyslom nevyniká, moderná výstavba malebné mestečká a dedinky nepohltila. Miestami tu akoby zastal čas.

Ako na zavolanie prišiel objav jedného amatérskeho potápača, ktorý v roku 1972 vylovil z Jónskeho mora pri meste Riace dve antické bronzové sochy bojovníkov z 5. storočia pred Kristom v nadživotnej veľkosti. Bojovníci nemajú meno, označujú sa len ako A a B a razom sa stali hitom aj symbolom Kalábrie. Ich vyobrazenia sa nachádzajú na mnohých reklamných premetoch a ich animované postavičky sa až príliš často prihovárajú televíznym divákom v reklamných spotoch. Inak originály sú vystavené v archeologickom múzeu Museo Nazionale della Magna Grecia v najväčšom meste Kalábrie Reggio di Calabria. V súčasnosti sa však nevypínajú hrdo na muzeálnych podstavcoch, ale za sklenenou stenou odovzdane ležia na podstavcoch bruchom dolu, pričom z ich tela vychádzajú rôzne hadičky. Reštaurátori sa najmodernejšími technikami snažia zastaviť proces korózie, ktorý ich po stáročiach odpočinku na dne mora začal rozožierať zvnútra.

Oproti Hore osudu

Za najkrajšiu oblasť Kalábrie sa právom považuje mys Capo Vaticano, kde sa do pobrežie zarezávajú vysoké skaly, vytvárajúce malé zátoky s romantickými pieskovými plážičkami a krištáľovo priezračnou vodou. Miestami sa mení žltý piesok na čierny, čo je dôsledok neďaleko (tri hodiny plavby loďou) ležiacich sopečných Liparských ostrovov. Keď nie je nad morom opar, na horizonte presne oproti mysu neustále dymí najaktívnejšia európska sopka Stromboli. Podľa niektorých tolkienológov bola práve ona predlohou Orodruiny (Hory osudu) v Tolkienovom diele Pán prsteňov. Býva označovaná aj ako Maják Stredomoria pre neustálu aktivitu – jej posledná erupcia trvá nepretržite od roku 1934 dodnes. Malebné prímorské letovisko Capo Vaticano utopené v zeleni bolo postavené v svahu nad zátokou Grotticelle a dostať sa doň napríklad autobusom je nemožné. Na strmej a kľukatej ceste by jednoducho zákrutu nevytočil. Turistov, ktorí neprišli vlastným autom, sem preto hotelieri promptne zvážajú na vlastných autách. A ponúkajú im pokoj, ktorý mnohé stredomorské strediská už dávno stratili.

Kto však má záujem o spoločenský či kultúrny život mimo letoviska či nebodaj o nákupy, musí ísť do susedného historického mestečka Tropea, ktoré sa považuje za centrum Kalábrie. Zbytočne by ste tu však hľadali nejaké veľké obchodné domy či supermarkety. Tie sem zatiaľ nedorazili. Nezabudnuteľná atmosféra mestečka, spočívajúca v malebných uličkách, obchodíkoch a domy vytesané priamo v skale nad morom sa však nadlho vryjú do pamäti. Spolu s gastronomickými špecialitami, ktoré jasne definujú Kalábriu na gurmánskej mape.

Symbolom oblasti je určite štipľavá červená paprika peperoncini a sladká červená cibuľa. Takmer každý obchodík či stánok je tu vyzdobený vencom z červených papričiek, niekedy aj s príznačným názvom Viagra Calabrese, alebo z červenej cibule. Nie nadarmo sa o Kalábrijčanoch tvrdí, že im v živote stačia k šťastiu tri veci: pane, olio, vino –čiže chlieb, olivový olej a víno. Potom ešte nduja, polpetta či nezabudnuteľné tartufo, čo je zvláštny druh zmrzliny, ktorý vymysleli v mestečku Pizzo. Ide o zmrzlinovú guľu posypanú orechmi či čokoládou, vnútri ktorej je náplň. Na hlavnom námestí mestečka túto špecialitu ponúkajú v každej reštaurácii, ale aj tu sa potvrdzuje, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. My sme vyskúšali Bar Gelateria, lebo jeho majiteľ Chez Toi túto špecialitu pripravuje už roky rokúce a bol ochotný ukázať nám aj jej výrobu. Predviedol nám to štyrikrát, no nezmúdreli sme. Chýba nám nielen dobre strážená receptúra, ale najmä grif, ako sa to robí. Aj preto je tartufo predávané v európskych obchodoch len slabou napodobeninou. Na tartufo sa jednoducho chodí do Pizza. Bolo by obrovskou chybou nevyskúšať v Kalábrii, ako chutí mečúň. Najlepšie v malebnom mestečku Scilla, známom aj stredovekou pevnosťou na skale, ktorá robila starosti už Odysseovi.

Čestný súboj

Mečúň nie je žiadna akváriová rybička. Dorastá do štyroch metrov a jeho váha sa často vyšplhá na neuveriteľných päťsto kilogramov. Má predĺžené oválne telo a hlavu zakončenú dlhým a špicatým kordom alebo mečom. Patrí medzi mäsité a tučné ryby spolu s tuniakom, lososom, makrelou a sardinkami, ktoré sú známe svojím vysokým percentom omega-3 mastných kyselín. Najlepšie chutí grilovaný a upečený. Keďže kvôli rozmnožovaniu sa počas svojho života neustále premiestňuje, rybári naň číhajú v prielive, ktorý oddeľuje Kalábriu od Sicílie. Nepoužívajú však nijaké nešportové metódy. Plavia sa na lodiach, ktoré majú niekoľkometrový stožiar s vyhliadkou. V nej je jeden, niekedy až traja námorníci a zrakom sliedia po morskej hladine. Keď zbadajú mečúňa, smer plavby je jasný. Rybár na prove lode s harpúnou v ruke sa snaží trafiť najskôr samicu. Zneužíva pritom nežné city samca, ktorý jej pripláva na pomoc. Potom treba už „len“ trafiť a vytiahnuť bez ujmy na zdraví rybičku na palubu. Nie vždy sa lov vydarí, určite však často áno, pretože mečúňa tu ponúkajú nielen v každej lepšej reštaurácii, ale v sezóne sa dá kúpiť aj na trhu.

Cesta sa uskutočnila v spolupráci s CK Satur.