Aj najväčší eurooptimisti pomaly prestávali veriť, že európski politici sú schopní aspoň raz prekonať očakávania. A oni to napriek tomu dokázali. Mimoriadny summit eurozóny z minulého týždňa možno len veľmi ťažko hodnotiť. Ani najzarytejší odporca eura a integrácie však nemôže poprieť, že sa mu po kompromise o novom záchrannom programe pre Grécko uľavilo.

Európska jednotná mena sa po druhý raz počas svojej existencie ocitla v priamom ohrození. Po prvý raz lídri členských štátov museli menovú úniu zachraňovať vlani v máji, keď sa im kríza v Grécku začala vymykať z rúk, a po druhý raz z rovnakého dôvodu minulý týždeň. Rozhodnutie z vlaňajška o záchrane Grécka za 110 miliárd eur možno oprávnene pokladať za jedno z najhorších politických rozhodnutí únijnej histórie, tentoraz však politici čiastočne svoju vinu odčinili. Bez ich prešľapu v máji 2010 by však kríza nedošla tak ďaleko.

O novom záchrannom programe pre Grécko boli popísané stohy papiera, ale podstatné sú iba tri veci – zníženie gréckeho dlhu o 21 percent, zatiahnutie súkromného sektora do záchrany štátu eurozóny (ktoré spôsobí vôbec prvý bankrot krajiny v histórii eura) a rozšírenie právomoci prvého aj druhého eurovalu.

Veľmi zjednodušene sa dá kompromis označiť ako priznanie skutočnosti, že investori a daňoví poplatníci, ktorí Grékom požičali svoje peniaze, ich už nikdy neuvidia späť pekne pokope. Pre pravidelného čitateľa tejto strany by to nemalo byť žiadne prekvapenie. Napriek tomu možno nový záchranný program označiť za úspech, hoci s mnohými výhradami.

Netreba si klamať, že Grékov možno ešte nejako zachrániť. Nemožno. Ich krajina je však tým posledným, o čo na mimoriadnom summite išlo. Eurozóna si len potrebovala kúpiť čas, a to sa jej aj podarilo, dokonca lepšie, než očakávali aj tí najväčší pesimisti. Pomerne masívny záchranný program umožní, aby sa európsky finančný sektor zbavil svojich investícií v Grécku, a vytvorí priestor vládam pripraviť sa na skutočný a totálny bankrot krajiny. Až k nemu dôjde, obavy, že krach člena eurozóny vyvolá šok v celej svetovej ekonomike, budú zbytočné. Grécko už bude z hľadiska globálnych financií také zanedbateľné, že sa síce opäť dostane do popredia mediálnej pozornosti, ale už nebude figurovať ako zdroj dlhovej krízy. Veľmi pravdepodobne to tiež bude moment, keď sa už bude nachádzať mimo eurozóny, alebo sa bude pripravovať na jej opustenie. Vlastnú ekonomiku inak oživí len ťažko.

Dôvodom nevyhnutného a smutného konca Grécka je najmä nedostatočné zníženie dlhu. Celkom 21 percent nemôže vzhľadom na to, že v budúcom roku má dlh dosiahnuť 170 percent HDP, stačiť. Osobitne vo chvíli, keď sa ekonomika strmo prepadá a grécky rozpočet naďalej vykazuje schodky. Daňoví poplatníci z eurozóny sa tak musia zmieriť s tým, že svoje peniaze už pravdepodobne neuvidia. Cena za odklad definitívneho bankrotu Grékov je však stále ešte znesiteľná a cena za krach rokovaní by zrejme bola ešte vyššia.

Ak si trhy zachovajú súčasnú mienku na eurozónu ešte niekoľko týždňov, politikom sa podarí dosiahnuť hlavný cieľ mimoriadneho summitu. Je ním obrátenie posledného vývoja krízy, ktorá sa začala šíriť aj do Španielska a Talianska. Ak by taký obrat nenastal, pre európsku jednotnú menu by to bolo fatálne. Kľúčové by mohlo byť aj zníženie úrokov z eurovalu pre Írsko a Portugalsko. Najmä v prípade Írska by to znamenalo, že krajina nebude musieť skoro žiadať o druhú finančnú pomoc. Tamojšia vláda zatiaľ urobila všetko, čo sa od nej čakalo, a bola by to veľká škoda. V prípade Portugalska je situácia o niečo zložitejšia, pretože jeho nekonkurencieschopná ekonomika najskôr nedokáže generovať dostatočne rýchlo peniaze, ktoré by zalepili rozpočtové schodky.

Zmeniť pohľad trhov na eurozónu by mohla aj situácia v USA, ktoré sa pre nevraživosť politikov pomaly rútia do bankrotu. Pri porovnaní USA a eurozóny totiž vyvstane pre mnohých možno prekvapivá vec, že dlh európskej menovej únie je citeľne nižší než v prípade Spojených štátov. Také detaily hrajú pri určovaní nálady na trhoch dôležitú rolu, a čím viac investorov si to bude uvedomovať, tým lepšie pre euro.

Neznamená to však, že dohoda zo summitu netrpí niektorými závažnými neduhmi. Európa sa predovšetkým ďalej drží slepej vízie, že drastické úsporné opatrenia niečo vyriešia. Pravda je totiž taká, že nevyriešia nič a krajinu zatiahnu do ešte hlbšej krízy. Druhým rizikom je, že eurozóna síce rozšírila právomoci oboch eurovalov, ale nezvýšila objem finančných prostriedkov, ktorými disponujú. Na Grécko to síce bude stačiť, ale to je asi tak všetko.

Eurozóna nemá nad dlhovou krízou zďaleka vyhraté. Európski politici však tentoraz prekvapili a na konci tunela sa objavilo svetlo. Či je to slnko alebo žiarovka, ktorá praskne, sa ešte len ukáže. Môžeme byť vďační, že tento verdikt sa dozvieme o niečo neskôr.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.