Predvídanie vývoja zahraničných devízových trhov je triafaním do terča dokonca aj pre tých, ktorí to robia celý život. V máji 2001 napríklad predpovedali ekonómovia z J. P. Morgan Chase, ktorých prognózy sa štvrťročne objavujú v The Economist, že euro bude mať o rok neskôr hodnotu 0,91 USD.

Boli takmer na stotinu presní. Potom predpovedali v podstate nezmenený vývoj kurzu tejto meny v máji 2003 na úrovni 0,92 USD. Skutočný výsledok: 1,15 USD – o 25 % viac.

Odhad toho, čo sa najbližšie stane, je vždy prehratý zápas. Napriek tomu jednou z tém na rok 2004, s ktorou možno bez obáv počítať, je, že Spojené štáty budú pokračovať v trende rozsiahleho deficitu bežného účtu, pravdepodobne vo výške viac ako päť percent svojho HDP.

Aj v prípade, ak ekonomika vzrastie tak prudko, ako to predpovedajú optimistickí komentátori, tento jej deficit bude čoraz väčší. Keďže deficit bežného účtu krajiny možno jednoducho definovať ako hodnotu, o ktorú úspory zaostávajú za investíciami, znamená to, že si USA budú musieť v roku 2004 zase od zvyšku sveta požičať obrovskú sumu, viac než pol bilióna dolárov.

Miera ochoty, s akou budú cudzinci požičiavať Spojeným štátom, výrazne ovplyvní osud amerického dolára a spolu s ním aj podobu menových trhov.

Už rozsah pôžičiek, ktoré si USA zobrali, je spätý s hodnotou ich meny: existuje určite obmedzenie záujmu zahraničných investorov o americké doláre? A naozaj. Zdá sa, že v roku 2003 si bežný účet konečne začal vyberať svoju daň.

Tvorcovia americkej politiky prešli od chválospevov na „silný dolár” k neskrývanému konštatovaniu, že by chceli vidieť oslabenie dolároviek osobitne k ázijským menám. Takže všetko je pripravené na ďalší pokles dolára v roku 2004? Možno, existujú však závažné dôvody na to, aby sa dobitá dolárovka postavila na nohy.

Jedným z nich je, že ázijské krajiny – najmä Japonsko a Čína - nebudú chcieť, aby prišlo k posilneniu ich mien. Japonská ekonomika bude aj napriek vítaným znakom zotavenia sa v roku 2003 potrebovať všetky stimuly, ktoré môže dostať.

Ekonomika Číny sa naopak dostáva do otáčok a jüan, ktorý sa stabilizoval na úrovni približne 8,28 : 1 k americkému doláru, je jasne podhodnotený. Zhodnotenie jüanu v budúcom roku je možné, ak bude čínska vláda presvedčená, že to je v jej vlastnom záujme.

Takýto krok by mohol napríklad zabrániť prehriatiu častí jej ekonomiky, ktoré sú poháňané exportom. Číňania si však myslia, že ich lacný export, ktorý okrem USA znervózňuje aj mnohé iné štáty, je problémom iných.

Takže ak aj príde k zhodnoteniu čínskej meny, je veľmi nepravdepodobné, že v dramatickom rozsahu. To, že by nechali menu plávať, aby si našla vlastnú reálnu úroveň, je scenár, o ktorom sa nedebatuje.

Znamenalo by to plnú konvertibilitu kapitálového účtu, ktorá je síce dlhodobým cieľom Číňanov, v súčasnosti je však nemysliteľná vzhľadom na vlečúci sa stav čínskeho bankového systému.

Navyše, ázijské centrálne banky patria k najväčším veriteľom USA. Bank of Japan vlastní približne jednu osminu zatiaľ nesplatených štátnych pokladničných poukážok.

Čínskym štátnym orgánom patrí tiež riadna porcia. Potreba Spojených štátov financovať deficit svojho bežného účtu len tak nezmizne.

Takže keď americkí štátni predstavitelia žiadajú svojich čínskych kolegov o zhodnotenie jüanu alebo kolegov v Japonsku o to, aby umožnili rast kurzu jenu, žiadajú vlastne svojich veriteľov, aby akceptovali znehodnotenie amerických dlhopisov.

Druhou možnou oporou pre dolár je výkonnosť americkej ekonomiky. Najvážnejšou príčinou poklesu eura počas prvých troch rokov po jeho zavedení v roku 1999 bolo jednoducho to, že americká ekonomika vyzerala v omnoho lepšom stave ako ekonomika eurozóny.

Investori videli v Amerike investičné príležitosti a nakupovali ich. V roku 2002 a v prvej polovici roka 2003 táto nálada opadla.

Amerika začala pôsobiť zmätene. Súkromní investori sa obrátili inam, ázijské centrálne banky prevzali úlohu najväčších veriteľov Spojených štátov.

Keď investori rozmýšľajú o tom, kam v roku 2004 vložia svoje peniaze, existuje veľká pravdepodobnosť, že odpoveďou budú USA. Americká ekonomika sa zo svojho „pobublinového“ spomalenia zotavila lepšie a rýchlejšie ako eurozóna, ktorej rast bol ťarbavý alebo úplne žiadny.

Americká produktivita výrazne rastie, európska nie. Európski investori preto môžu veľmi ľahko prísť k záveru, že za Atlantikom sa ponúka bohatšia úroda ako u nich doma. Inými slovami, ak bude Amerika vyzerať silná, Európania jej budú chcieť požičať, a to posilní americký dolár.

Ázijskí investori sa doteraz tiež oveľa viac prikláňali k myšlienke poslať svoje peniaze do Ameriky, ako k tomu, aby ich investovali do aktív na vlastnom kontinente. Napriek perspektíve slušných domácich výnosov im Amerika môže poskytnúť širšie a likvidnejšie kapitálové trhy ako ázijské krajiny. Kým sa ázijské chute nezmenia, dolár bude mať aj naďalej priateľov v zahraničí.

Je veľmi dobre možné aj to, že dolár čaká ďalší kotrmelec. Americký rast sa môže ukázať ako nestály a krehký.

Investori sa môžu jednoducho pozrieť na deficit bežného účtu a prehltnúť naprázdno. Ázijčania môžu byť zastrašovaním donútení, aby posilnili kurzy svojich mien. Lež americký dolár už v minulosti odolal gravitácii – prečo nie znovu aj v roku 2004?