Nemecko sa v našej časti Európy vníma pomerne často ako vzor dokonalosti. Tučné peňaženky, každé tri roky nové auto, šliapajúca ekonomika, pomerne nízka nezamestnanosť. To je obrázok priemerného Slováka či Čecha o jeho západných susedoch. Nemci sympatie nepochybne získavajú aj rastúcou nechuťou zachraňovať juhoeurópske štáty.

Nie je však všetko zlato, čo sa blyští. Nebyť súčasnej nemeckej vládnej garnitúry, dlhová kríza by už možno bola za nami. Kancelárka Angela Merkelová a jej verní sa veľmi radi štylizujú do roly záchrancov Európskej únie, do značnej miery je však pravdou opak. Keď otvoríte nemecký bulvárny denník Bild, ktorý výrazne udáva náladu nemeckej verejnosti, získate neodbytný pocit, že najväčšou novodobou tragédiou, ktorú krajina stretla, je prijatie európskej jednotnej meny.

Nie je to tak. Nemci hospodársky úspech posledných rokov založili na dvoch predpokladoch – robustnom vývoze a nulovom raste nákladov na prácu, za ktorými však stojí bývalá sociálnodemokratická vláda. Paradoxom súčasnosti je, že Nemecko by nikdy nemohlo ťažiť z masívneho vývozu, ak by neprijalo euro. Marka by bola v súčasnosti jednou z najsilnejších mien na svete s patrične posilňujúcim kurzom a investori by ju nepochybne uprednostňovali pred európskou jednotnou menou. Taký vývoj by však nebol k nemeckej ekonomike natoľko milosrdný ako niekoľko uplynulých rokov pod krídlami eura.

Nepresvedčivo pôsobí aj snaha súčasnej nemeckej vlády vydávať sa za nositeľa rozpočtovej zodpovednosti ako dobrého príkladu pre budúce usporiadanie eurozóny. Ak má ktokoľvek pokušenie podľahnúť vízii jednotnej eurozóny šliapajúcej podľa vzoru Nemecka, nech si spomenie na rok 2005. Vtedy Berlín v spolupráci s Parížom pochoval snahu Európskej komisie potrestať obe krajiny za nadmerný rozpočtový schodok. A tento krok tiež pochoval na mnoho rokov akúkoľvek snahu členských štátov EÚ o rozpočtovú skromnosť. Nie je to však jediný príklad, keď Nemecko na jednej strane volá po väčšej zodpovednosti za zlú hospodársku politiku vlád, a zároveň robí všetko pre to, aby to tak nebolo. Ako ďalší môžu slúžiť súčasné rokovania o tzv. six packu, teda návrhoch na sprísnenie rozpočtových pravidiel EÚ a najmä eurozóny. Európska komisia navrhla nielen jasné sankcie za porušenie fiškálnych stropov, ale zároveň nechala potrestanie hriešnikov predovšetkým na pleciach únijných úradníkov, u ktorých existuje aspoň čiastočná nádej, že budú nestranní.

Národné vlády po tlaku Francúzska a Nemecka však toto pravidlo zmiernili a prakticky ho upravili do súčasnej podoby, keď majú hlavné slovo členské štáty a potrestanie za porušenie pravidiel sa pohybuje niekde na úrovni virtuálnej reality. Európsky parlament prekvapivo veľmi múdro na túto skutočnosť upozorňuje a trvá na presadení modelu, ktorý navrhla komisia. Rokovania sa tak ťahajú donekonečna. Six pack je pritom jedným z nástrojov, ktorý by mohol aspoň čiastočne obnoviť dôveru trhov v eurozónu. Zatiaľ je toto čakanie márne.

Najväčším nešťastím je však bezkonkurenčne nemecká vláda. Kombinácia nekompetentnej A. Merkelovej, osamelého ministra financií Wolfganga Schäubleho a liberálov z FDP by mohla pre menovú úniu predstavovať smrteľný koktail. „Nemecko je neriadená strela nad Európou,“ vystihol situáciu najväčšej únijnej ekonomiky magazín The Economist.

W. Schäuble sa ako jediný z nemeckej vlády snaží nájsť riešenie, nakoniec je však prekričaný populistami z FDP, ktorí neváhajú vypúšťať nezmysly o opúšťaní eura do vplyvných nemeckých denníkov a týždenníkov. Rozprávky skryté za „dôveryhodné zdroje“ si však všímajú trhy, ktoré si ich nemôžu vyložiť inak než ako odklon najväčšej ekonomiky od spoločnej meny.

Nemecký chaos dobre odkryli aj minulý týždeň zverejnené záťažové testy únijných bánk. Berlín síce volá po čo najväčšej transparentnosti juhoeurópskych krajín, ale zároveň sa snaží horúčkovito maskovať chatrnú kondíciu vlastného finančného sektora, najmä zemských bánk. Dôkazom nech je hesenská banka Helaba, ktorá predtým, než bola označená v testoch za prepadlíka, zakázala Európskemu bankovému úradu ako jediná uverejnenie údajov o stave celého finančného ústavu. Zvaľovať vinu na Grécko, Írsko, Portugalsko, Taliansko či Španielsko je tak príliš ľahké. Krízu v eurozóne možno označiť za krízu dôvery a z jej spúšťania nemožno viniť len bezvýznamné Grécko. Svoju časť viny nesie v eurozóne kdekto. Nemecko je však posledné, čo sa môže vydávať za obeť krízy.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.