Makroekonómia došla do slepej uličky. Vlády strácajú kontrolu nad menami a tým aj nad svojimi ekonomikami. A to sa dobre neskončí, obáva sa britský finančník a fanúšik rakúskej ekonómie Detlev Schlichter, ktorý nedôveruje štátom ani papierovým peniazom. Predpovedá ich kolaps a obnovenie zlatého štandardu.

Prečo skúmate práve peniaze?

Ľudia nesprávne vnímajú ekonomické javy, pretože majú nesprávne teoretické inštrumentárium. Najfascinujúcejšie je to v oblasti peňazí, kde si mnohí myslia, že vládne kapitalizmus. Využívame pritom peniaze s núteným obehom, ktoré vyrábajú teritoriálne vymedzené štátne monopoly, na ktoré sa vzťahuje určitá politická jurisdikcia. Peniaze majú silný národný status, korešpondujúci s ideou silného národného štátu, ktorý reguluje národnú ekonomiku, čo je úplná fikcia. Súčasný menový systém je nekompatibilný s kapitalizmom, čo ho privádza do krízy, ktorá sa práve začala.

Tvrdíte, že medzinárodné peniaze sú lepšie ako národné? Je teda euro lepší koncept, ako by bolo 17 národných mien členov eurozóny?

Presne. Peniaze uľahčujú obchod, spájajú trhy. Čím viac trhov spájajú, tým lepšie. Čím viac ľudí ich používa, tým lepšie peniaze to z definície sú. Ideál by boli univerzálne, svetové peniaze. Síce nie najlepší mysliteľný, ale najlepší systém, aký sme kedy mali, bol klasický zlatý štandard medzi rokmi 1881 a 1914, keď celý priemyselný svet využíval jednu menu. Problém členov eurozóny nie je, že používajú spoločnú menu, ale že používajú papierovú menu, ktorú vyrába štátna centrálna banka, stanovujúca úroky podľa politickej objednávky. Žiadne papierové peniaze nie sú apolitické. Peniaze s núteným obehom idú vždy ruka v ruke so zabudovaným očakávaním, že sa môžu využiť na záchranu štátov a bánk.

Mnohí liberáli však tvrdia, že konkurencia peňazí je lepšia ako jedna mena. Že znovuzavedenie 17 mien v eurozóne je riešenie dlhovej krízy. Bola by to skutočná, dobrá súťaž?

Národné meny by vyrábali lokálne monopoly. To nie je žiadna súťaž. Je to nepochopenie peňazí, ktoré majú odlišný status ako akýkoľvek iný statok. Myšlienka, že konkurencia vo výrobe je lepšia, vychádza z predpokladu, že vďaka nej môžete vyprodukovať viac tovaru s rovnakými nákladmi. To však nie je potrebné v prípade peňazí, pretože tie môžu byť neelastické. My nepotrebujeme peniaze vyrábať, nepotrebujeme ich viac. Dopyt po peniazoch sa dokáže prispôsobiť ponuke automaticky prostredníctvom výmennej hodnoty peňazí. A po druhé, my nepotrebujeme peniaze prispôsobovať individuálnym potrebám spotrebiteľov, ako je to pri ostatných statkoch. Gréci nepotrebujú slabšiu, inflačnejšiu menu než Fíni či Nemci. Za takým uvažovaním je nezmyselná koncepcia národného hospodárstva, ktoré treba riadiť cez peniaze, a preto vraj potrebujeme odlišnú menovú politiku pre Grécko než pre Fínsko.

Čiže Grékom by vystúpenie z eurozóny nepomohlo?

Ľudia veria, že štát má manipulovať s peniazmi tak, aby to vyhovovalo národnej ekonomike. A to sa dá lepšie vtedy, keď každý národ kontroluje vlastnú menu. To je však mylné uvažovanie súčasnej makroekonómie. Áno, keď oslabíme grécku menu, zvýšime grécku infláciu, pomôžeme gréckemu štátu, ale potrestáme gréckych sporiteľov. Každý, kto v Grécku šetrí, stratí. Takto akurát podkopete ekonomiku. Každá ekonomika potrebuje úspory, potrebuje akumuláciu kapitálu, aby mohla rásť. Nemôžte riadiť ekonomiku tlačením nových peňazí, je to tá najškodlivejšia stratégia.

Ako vidíte budúcnosť eura a eurozóny?

Naozaj netuším. Môžem akurát povedať, že predstava o rozpade eurozóny je prehnaná. Možno sa to z politických dôvodov udeje, ale vôbec to nie je nevyhnutné. Ak by zasa niekto z eurozóny vystúpil, škoda, ktorú by tým spôsobil ostatným, napríklad nemeckým alebo francúzskym bankám, by nebola nižšia. Keby Gréci zaviedli drachmu, v ničom by im to nepomohlo lepšie splácať eurové záväzky a keby záväzky konvertovali na drachmy, tak to je de facto bankrot.

Aký by mal byť grécky haircut?

Na akom sa dohodnú s veriteľmi. Ale prečo by Grécko nemalo rezignovať zo splácania celého dlhu? Prečo by nemohli povedať, že nič nesplatíme? Nechápem, prečo má grécka populácia znášať premrštené dane po dve nasledujúce generácie len preto, že mali stupídnu politickú reprezentáciu a nenásytné banky, ktoré tým politikom neustále požičiavali za nízke úroky.

No ich problém nie je len veľký verejný dlh, ale aj vysoký fiškálny schodok. Gréci nielenže nevedia vyriešiť staré dlhy, ale nedokážu ani zastaviť ich narastanie.

Jediný spôsob, ako to zastaviť, je bankrot vlády. Potom by jej už asi ťažko niekto niečo požičal. Ľudia, ktorí sú závislí od transferov z rozpočtu, by bankrotom štátu stratili. Ale grécki sporitelia, podnikatelia, produktívna časť populácie, ľudia, ktorí viac tvoria, ako spotrebúvajú, by zo štátneho bankrotu benefitovali. Je úplne zvrátené, že vlády desaťročia míňajú viac, ako získajú (násilím) na daniach, neustále si na ten rozdiel požičiavajú a ešte čakajú, že to bude za úroky, ktoré im vyhovujú. A ak sa im úroky nepáčia, tak potom žiadajú od Európskej centrálnej banky [ECB], aby ich zachraňovala. A to je niečo, čo vôbec nie je v záujme bežného občana eurozóny. Toto devastuje trh, devastuje bohatstvo, úspory, a to je pôvod všetkých súčasných problémov. Preto sa nebojme toho, že sa štát bude musieť uskromniť. Je jednoducho priveľký. A jediná cesta, ako z tohto von, je bankrot vlád.

Vo svojich blogoch vidíte budúcnosť v dvoch scenároch. Prvý sa začína bankrotmi štátov a pokračuje defláciou, druhý sa začína infláciou a pokračuje bankrotmi štátov. Ktorý scenár je pravdepodobnejší?

Ten inflačný. Nanešťastie, je to ten deštruktívnejší scenár. Sme vo veľmi zlej situácii. Za 30 rokov sa naakumulovali obrovské nerovnováhy, a preto tu máme tie dve alternatívy, pričom ani jedna nie je bezbolestná. Máme však na výber. Buď prestaneme tlačiť nové peniaze, umožníme trhu zlikvidovať nerovnováhy, v dôsledku čoho zbankrotuje talianska a grécka vláda, možno i ďalšie, k tomu desatina, možno viac bánk v Európe. Bola by to lepšia cesta, veci by sa vyčistili rýchlo a ekonomiky by získali pevnú pôdu pod nohami.

Alebo budeme monetizovať verejné dlhy...

Presne. Ben Bernanke alebo Mario Draghi sú vo veľmi ťažkej situácii. Ak by tomu chceli zabrániť, museli by predstúpiť pred politikov a povedať, peniaze už tlačiť nebudeme. A to je v tejto politickej klíme neuveriteľne náročné. Na druhej strane, hoci som sa nikdy nestretol s B. Bernankem, on verí, že tlačenie peňazí je správny recept. A podľa mňa je takýchto centrálnych bankárov väčšina. Je len málo takých, ktorí by boli frustrovaní z toho, že vlastne nemajú na výber.

Ale ľudia z Bundesbanky sa snažia bojovať...

Nemecký postoj je správny. Mám veľký rešpekt k ich pozícii. Nie preto, že som pôvodom Nemec, ale preto, že majú pravdu. No je otázne, ako dlho ju udržia, ako ďaleko sa s ňou Angela Merkelová dostane. Nemecký postoj na chvíľu možno uspeje, ale dlhodobo budú bolesti priveľké. Ak sa kríza zintenzívni, možno aj ľudia v Nemecku budú žiadať ECB, aby tlačila viac peňazí.

Keby ste boli Mario Draghi a nemali možnosť rezignovať, ako by ste dnes konali?

Práve ste mi zrušili možnosť, ktorú by som si vybral. Čím viac sa M. Draghi priblíži k netlačeniu peňazí, tým lepšie. V nasledujúcich dvoch, troch rokoch si ale nemyslím, že by európska politická elita umožnila jednorazové vyčistenie, deflačný šok a zatváranie bánk.

Stále sa tu bavíme o eurozóne. Je nejaký principiálny rozdiel v menovej politike ECB, Fedu, Bank of England či Bank of Japan [BoJ]?

Žiadny. Možno s výnimkou Japoncov, ktorí boli v uplynulom desaťročí obozretnejší. Bilančná suma BoJ sa za ostatnú dekádu nezmenila. Ale u ostatných centrálnych bánk vidíte značný nárast. A všetky, azda najmenej ECB, sú pod tlakom, aby urobili ešte viac. Mne sa nepáči tá diskusia okolo dlhovej krízy v eurozóne, akoby iba Európania urobili niečo zlé. Oni sú súčasť globálneho problému. Po celom svete vidíme centrálne banky, ktoré nafukujú bilancie, tlačia peniaze, nakupujú aktíva, po ktorých neexistuje súkromný dopyt. Štáty nútia centrálne banky, aby čoraz viac financovali ich dlh. Možno by ho kupovali aj súkromní investori, ale nie pri takýchto výnosoch. Ak však budú výnosy vyššie, dlh sa bude nabaľovať ešte rýchlejšie.

Mnohí ekonómovia upozorňujú, že sme sa dostali do bludného kruhu – pokles ekonomiky vynesie štátom menej daní a prehĺbi deficit, ktorý si žiada ďalšie škrtanie v rozpočtoch, ktoré vedie k ďalšiemu úpadku. A navrhujú ekonomiky stimulovať väčšími výdavkami a menším dôrazom na úspory...

Nechcem byť neslušný, ale toto je šialenstvo. Oni totiž nevidia problém v tom, ako sa tu desaťročia tlačili peniaze, umelo znižovali úroky, kopili dlhy. Oni stále bľabocú, že je to problém chýbajúceho agregátneho dopytu, nedostatočnej spotreby. Oni nevidia žiadne obmedzenie v tom, aký dlh je ešte udržateľný. Pamätám si debaty v roku 1998, keď Fed zachraňoval banky bailoutom LTCM, potom v roku 2001, keď sme mali menšiu krízu po prasknutí dotkomovej bubliny, a teraz, keď máme ešte väčšiu krízu. Keď sú problémy väčšie, reakcia politikov je o to agresívnejšia. A keď to nefunguje, ekonómovia povedia, že treba urobiť ešte viac. Vytlačiť viac peňazí. To však povedie k obrovskej kataklizme, superkríze. Sme blízko nej. A oni ďalej argumentujú za tlačenie ďalších peňazí.

Ako môže bežný človek ochrániť pri týchto rizikách svoje úspory?

Hoci som 20 rokov riadil dlhopisové portfóliá, nevlastním žiadne cenné papiere s fixným výnosom. Na svete je priveľa dlhov a toto sa neskončí dobre, buď pre infláciu, alebo bankroty vlád. Prikláňam sa k držbe reálnych aktív. A aktívom číslom jeden je pre mňa zlato, pretože čakám kolaps papierových peňazí. Zlato bolo tisícročia kľúčovým menovým aktívom, rešpektovaným uchovávateľom hodnoty. Aj Alan Greenspan raz povedal, že „v extrémnej situácii nebude nikto akceptovať papierové peniaze. Ale zlato bude akceptované vždy.“ Do úvahy prichádzajú aj ďalšie reálne aktíva ako orná pôda, lesy, domy. Ale problém v tomto prípade je, že keď štát zbankrotuje, bude potrebovať zdroje a dobrý spôsob, ako od občanov dostať viac peňazí, je zdaniť ich nehnuteľnosti. Vidíte to v Grécku, kde sa snažia zdaniť už aj bazény.

Ale aj zlato je možné skonfiškovať. V minulosti sa to už stalo, dokonca v USA.

Svätá pravda. Preto tí, čo nakupujú zlato, zvažujú aj to, kde si ho uložiť. V ktorých krajinách je konfiškácia najmenej pravdepodobná. Respektíve záleží, z ktorej krajiny máte pas, pretože taký Američan musí priznať a zdaniť všetko bez ohľadu na to, kde to má schované. Niektorí moji priatelia preto uvažujú, že si zmenia občianstvo. Ale nie je možné poistiť sa proti každej udalosti. Podľa mňa sa blížime k veľkej kríze, ktorá bude nepríjemná, štát bude nepríjemný, pretože stráca kontrolu nad peniazmi, čo znamená, že stráca kontrolu nad ekonomikou. Niektoré štáty zakázali krátke obchody, uvažuje sa o dani z finančných transakcií. Myslím si, že to všetko smeruje ku kontrole kapitálových tokov. Myslím si, že štát donúti ľudí kupovať vládne bondy, čo sa už deje napríklad v penzijných fondoch alebo pri novej regulácii bánk.

Detlev S. Schlichter (47)

Britský finančník nemeckého pôvodu, ktorý sa venuje rakúskej ekonómii. Takmer 20 rokov pracoval vo finančníctve ako portfólio manažér, napríklad v Merrill Lynch alebo J.P. Morgan. V septembri 2011 publikoval knihu Paper Money Collapse, The Folly of Elastic Money and The Coming Monetary Breakdown.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.