Nosí meno, ktoré je na slovenskej politickej scéne pojem. Napriek tomu sa necíti predurčený, aby politiku a politikov hodnotil. Nemá pocit, že by mu meno otváralo v biznise dvere. Naopak. Vníma to tak, že práve preň si nemôže dovoliť robiť chybné kroky. Politiku a podnikanie nepovažuje za spojené nádoby. No je mu jasné, že nie všetky obchody sa robia čisto. Po krajine buduje priemyselné parky a tvrdí, že sa to dá aj bez štátnych dotácií. Tento týždeň na príklade svojej firmy IPEC Group vysvetľoval účastníkom TREND konferencie TOP manažment, ako prežiť vlastný úspech. Ivan Čarnogurský. Syn podnikateľa a bývalého politika s rovnakým krstným menom.

 Aké je to mať v biznise priezvisko Čarnogurský?

Nesmierne zaväzujúce.

 V akom zmysle?

Je to meno, ktoré pozná každý. Nemôžem si dovoliť žiadny škandál.

 Ale pri podnikaní známe meno pomáha, nie?

V tom našom ani nie. Pracujeme najmä s klientmi zo zahraničia, kde to meno nie je až také dôležité. Naši obchodní partneri sa pozerajú na kvalitu, čas dodávky a cenu. To je pre nich rozhodujúce.

 Ani v začiatkoch vám meno nepootvorilo zopár dvierok?

IPEC je spoločnosť, ktorá nevzišla zo žiadnej privatizácie ani reštitúcie. Nikdy sme nerobili s verejnými peniazmi. Začínali sme s kapitálom, ktorý sa vlastne rovnal nule. To znamená, že všetko, čo dnes máme, pochádza z vlastných výnosov spoločnosti. A, samozrejme, z investorských peňazí čerpaných prostredníctvom našich medzinárodných vzťahov a bankových úverov.

 Chcete povedať, že biznis a politika na Slovensku nie sú prepojené?

Každý tvrdí, že áno. Ale štátne podniky sú – až na niekoľko výnimiek – sprivatizované. Treba sa pozrieť na čísla, tam to uvidíte. Osemdesiat percent ekonomiky tvorí čisto privátny biznis. Zvyšná pätina je nejakým spôsobom napojená na verejný sektor. Ako dlho sa dá podnikať, ak ste závislý od politických strán alebo štátnych zákaziek?

 Na Slovensku veľmi dlho.

Z dlhodobého hľadiska je to veľmi krátkozraké. Niekto vám pomôže raz, dva- či trikrát, ale čo ak štvrtýkrát nie? Tak sa podnikať nedá. Čím nechcem povedať, že najmä na lokálnej úrovni nie je verejný a súkromný sektor veľmi prepletený.

 Hovoríte z vlastnej skúsenosti? V regiónoch ste vďaka vašim developerským aktivitám doma.

Pri sledovaní, ako vznikajú rôzne priemyselné parky, zistíte, že do ich budovania sú zapojené zväčša lokálne firmy. Prípadne všelijakí lobisti. Keďže samosprávy môžu čerpať na priemyselné parky dotácie, je tu vždy zreteľná previazanosť medzi politikou, pridelením verejných peňazí a uskutočnením projektu. To posledné je v podstate najmenej podstatný prvok, pretože najdôležitejší je politický lobizmus a zisk štátnych alebo iných dotačných prostriedkov.

 Lokálne firmy nedokážu poskytnúť dostatočnú kvalitu?

To by som nechcel komentovať. Ale uvediem príklad. V mestskom priemyselnom parku v Nitre sme stavali jeden závod. Mesto ešte stále neskolaudovalo kanalizačnú prípojku, ktorú sa zaviazalo investorovi dodať. Ten to musel zobrať na vedomie. Na to som len poznamenal, škoda, že nie sme súčasť verejnej správy. Potom by ani pre nás neplatili žiadne termíny a penalizácie.

 V čom je vlastne problém?

V tom, že systém je nastavený zle. Ktoré mesto dostane dotáciu na priemyselný park? To, ktoré má kontakty. Územie na park už niekde nájde. Je to v záujme investorov? Sú to lokality, ktoré investori žiadajú?

 Nie sú? Mestá predsa musia predložiť projekt, žiadosť, uviesť investora. Až potom môžu dostať dotáciu.

Na Slovensku napríklad nikto neprezentuje, ktoré lokality investori vyžadujú. Skúste porovnať myslenie ministerských úradníkov a investorov. Tam je taký veľký rozdiel, že to nikdy nemôže fungovať.

 Ako by mal byť systém nastavený, aby fungoval?

V prvom rade by parky mali byť pripravované po fázach. Nemá zmysel postaviť stohektárový park a potom čakať, čo sa stane. Treba mať pripravených niekoľko tridsaťhektárových území, mať pre ne jasné územnoplánovacie rozhodnutia a vyriešené majetkovoprávne vzťahy. Riešením by bolo, že by štát predfinancoval mestám nákup pozemkov a jasne definoval priemyselné zóny. To nie je neriešiteľný problém.

 Môžete byť konkrétnejší?

Treba presne definovať, kde chce štát parky dotovať. Regióny s vyššou nezamestnanosťou musia mať prednosť pred tými s nižšou. Oblasti s horšou dopravnou dostupnosťou pred ľahšie dostupnými, lebo do tých pôjdu investori aj sami. Logika by mala byť takáto: mesto má pripravený pozemok, investor ho akceptuje a štát ho vie zafinancovať. Dnes na Slovensku tak ďaleko, žiaľ, nie sme.

 Takže problém je, že mesto nedokáže investorovi nič zaručiť?

Presne tak. Dnes je v celom procese tak veľa podmienok, že to nefunguje. Logika, ktorú som spomínal, by šetrila peniaze, ale najmä čas. Ako dlho dnes trvá vybudovanie priemyselného parku? Niekoľko rokov. Prečo sa to nerobí inak? Napríklad tak, že investor sa zaviaže, že vytvorí pracovné miesta, podpíše kontrakt s obcou. Tá dostane od štátu záväzný prísľub, že pokiaľ bude územie pripravené, dostane dotáciu na priemyselný park. To je záruka pre banky, takže netreba čakať, kým prídu štátne peniaze a môže sa spustiť celý proces.

 Lenže v týchto prípadoch je nevyhnutné verejné obstarávanie, ktoré trvá pomerne dlho.

Áno, to sprevádza istá byrokracia. Ale

nech štát povie, že na pracovné miesto, štvorcový meter alebo inú merateľnú jednotku dá takúto dotáciu, investori to splnia, proces sa spustí, banky do toho vstúpia. Investor bude usídlený, pracovné miesta vzniknú. A štát preplatí len to, čo sa naozaj spravilo. Dobrý model šetrí čas aj verejné peniaze. Naši klienti dotáciu na výstavbu fabriky nepotrebovali, pretože bez nej bola hotová rýchlejšie a v konečnom dôsledku aj lacnejšie.

 Niektorí investori dotácie od štátu dostali.

Iste. Ale na tvorbu pracovných miest vo svojej fabrike, nie na prípravu územia a výstavbu budov. Existujú dva princípy, ako príprava takýchto investícií funguje. Jeden je ten, o ktorom sme debatovali doteraz. Druhý je vyslovene profesionálny. Nechcem vyzerať povýšenecky, ale to je ten, ktorý robíme my. Nezávisle od strán, od miestnej samosprávy či regiónu prinesieme investíciu na miesto X. Tam zabezpečíme podmienky, ktoré nie sú zaťažené žiadnymi lokálnymi podmienkami či zväzkami.

 Ako?

V príprave priemyselných parkov sme šli vždy takou atypickou, nechcem povedať rovno priekopníckou cestou. Po Slovensku sa málo pripravujú parky, ktorú sú naozaj na kľúč. Zákon o priemyselných parkoch dnes obce a mestá brzdí. My, keď sme mali investora, hneď sme mu začali pripravovať strechu nad hlavou. Za vlastné peniaze.

 Nebáli ste sa, že o ne prídete?

Naša výhoda na začiatku bola, že tu nič nebolo. Žiadne priemyselné parky, nijaká konkurencia. Ani pripravené plochy. Od nás sa vyžadovala schopnosť a šikovnosť nájsť a pripraviť územie pre industriálny projekt. Dnes po desaťročných skúsenostiach zodpovedne vyhlasujem, že sa to dá. Samozrejme, musí súhlasiť obec, na ktorej území má investícia vyrásť.

 Ako sa spolupracuje so slovenskými samosprávami?

Pokiaľ nejde o ťažký priemysel, obce majú absolútny záujem. Pozemky sa dajú v predstihu vykúpiť aj za rozumné sumy. Pravdaže, ak sa neurobí nejaká hlúpa chyba ako pri Kii. Za tri mesiace sme schopní dostať veci po územné rozhodnutie, aby sa dalo začať s prípravnými stavebnými prácami. To je zodpovedajúca doba aj pre investorov. Pravdaže, ten, kto to robí, musí mať aj nejaké referencie. Lokálne firmy vrátane obecných, ktoré to nikdy predtým nerobili, vždy predstavujú problém.

 Viete dať investorovi nejaké záruky?

Pravdaže. Znovu si pomôžem konkrétnym príkladom. Pri príprave územia pre firmu Arcelor v Senici dal IPEC spolu s mestom záruku, že v daný termín bude nielen vybudovaný závod, ale aj všetky siete a infraštruktúra. Stálo nás to asi 35 miliónov korún. Nikto nás nedotoval, zaplatili sme to z vlastných zdrojov. Ale keby sme tú záruku nedali, závod by tam dnes nestál. A na základe toho, že tam Arcelor je, pad-
lo rozhodnutie o výstavbe priemyselného parku, na ktoré mesto čerpá dotáciu.

 Investor uveril vašim referen-
ciám?

Áno. Toto je presne spôsob, ako odštartovať projekt. IPEC spolu s mestom dal garanciu a výrobca ocele tomu uveril. Bol ochotný tam ísť. Nepotreboval mať dopredu vybavený priemyselný park cez štátne dotácie. Upozorňujem, že ten istý investor mal predtým so štátom za účasti ešte vtedajšieho ministra hospodárstva Pavla Ruska podpísaný kontrakt na územie na Záhorí. Splnené nebolo nič a Arcelor odtiaľ veľmi rozladený odišiel. Vyzeralo to, že odíde aj zo Slovenska.

 Takže je lepšie sa spoliehať na zmluvné obchodné vzťahy ako na prísľub štátu.

Iste. Obchodný vzťah bol navyše podporený mestom, ktoré tam Arcelor chcelo mať. My požiadame mesto, pre ktoré sa investor rozhodne, aby jeho zastupiteľstvo deklarovalo podporu. A pokiaľ mesto potom pružne a promptne rieši naše požiadavky, tak všetko beží v poriadku.

 Do akej miery je dôležitá časová postupnosť? Sú prípady, že mesto sa veľmi nadchlo, spropagovalo projekt a tým zabrzdilo predaj pozemkov, lebo každý o tom vedel a tlačil na vysokú cenu.

Istá dávka diskrétnosti tu musí byť. Ísť v takomto prípade, kde je veľké množstvo predávajúcich, s bubnom na zajace nie je veľmi šťastné. Prípad Kie je veľmi krikľavý. Napríklad pri Prešove, kde sa vykupovali pozemky pre firmu Lidl, niekto nakúpil štvorcové metre rádovo možno po dvesto korún. Potom ich predal po päťsto korún niekomu, kto ich Lidlu posunul možno za dvojnásobok. Po takomto prípade okamžite fantázia ľudí stúpla, dôvera klesla. Ale ak viete ľuďom garantovať, že pozemky sa ďalej neposúvajú s nejakými medzimaržami, sú zvyčajne aj oni ústretovejší.

 Spomenuli ste Prešov. Prídu ešte nejakí priemyselní investori aj na východné Slovensko?

Pravdaže áno. Ten proces sa ešte iba začína. Zoberte si Česko, ktoré je oveľa drahšie, a prichádzajú tam. Veď východ Slovenska nie je od macochy.

 Ale prídu aj bez diaľnic a ľudí, ktorí odtiaľ odchádzajú?

Bez diaľnic nie. Ale to už je záležitosť štátu. No ak vedia Chorváti urobiť tisícpäťsto kilometrov diaľnic za dva roky, prečo Slovákom trvá päťsto kilometrov desaťročia? Čo sa týka ľudí, ktorí odchádzajú, Európania sú na rozdiel od Američanov stále veľmi viazaní k svojmu rodisku. Presídlenie je teda len také medziobdobie, po pár rokoch sa väčšina z nich vráti naspäť s nadobudnutými vedomosťami.

 A budú tam mať prácu?

Každý investor dnes už chce skúsených, šikovných ľudí. Teraz je najväčší problém získať lokálny manažment a odborníkov, ktorí rozprávajú cudzími jazykmi. Títo ľudia v regiónoch stále nie sú, lebo odišli preč. Ale odtiaľ si tie zručnosti o pár rokov donesú naspäť. Samozrejme, bude to chvíľu trvať. No prídu ľudia, ktorí majú zažité štandardy z  krajín, odkiaľ pochádzajú investori, poznajú ich požiadavky a vedia ich plniť.

 Ako sa zmení tvár realitného a developerského biznisu v najbližších rokoch? V industriálnom segmente už nebude toľko investorov.

Bude to vyzerať inak a musíme byť na to pripravení. Priemyselní developeri majú dnes veľkú výhodu. Ak sa pozriete na staré industriálne priestory, drvivá väčšina z nich je veľmi jednoúčelová. Ak niekto takýto objekt opustil, tak ten skončil ako ruina. Keďže sa v minulosti nedbalo ani na životné prostredie, fabrika bola zaolejovaná, zašpinená, nepoužiteľná. Dnes sa projekty budujú viac multifunkčne.

 Myslíte, že fabriky sa budú prebudovávať na sklady?

Napríklad. Pokiaľ to bude vyhovovať, tak príde prirodzená zmena. Dnes sa už nemusíme báť, že nájomník odíde. Jeden odíde, druhý príde. Trh sa mení, ale zmien sa netreba báť.

 Akú úlohu chce na meniacom sa trhu hrať IPEC?

Bol by som zlý manažér, keby som povedal, že v tom nevidím príležitosť. A že s ňou nepočítam. Už dnes sme nadregionálnou spoločnosťou nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Robíme projekty v Česku, Rumunsku aj na Ukrajine. A v dlhšom časovom období chceme ísť ešte ďalej.

 Máte ambíciu stať sa silným medzinárodným hráčom?

Celkom iste. Nechcem, aby to vyznelo neskromne, ale aj mnohé japonské firmy začali len pred štyridsiatimi rokmi. Mnohé medzinárodné spoločnosti, dnes giganty, začali vlastne len pred pár rokmi. Využili internet, expanziu trhu v nejakom segmente. Služba, ktorú poskytujeme, teda investičné zabezpečenie, bude mať opodstatnenie vždy, pretože investovať sa bude stále. Či do priemyslu, či tam alebo onam. A preto budeme stále potrební.

vyštudoval Strojnícku fakultu bratislavskej Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita). Začínal ako technik na mechanizačnom oddelení v Doprastave. V 80. rokoch minulého storočia pracoval v Rakúsku vo firmách Wibeba a TÜV. Po zmene režimu pôsobil ako poradca pre rakúske firmy podnikajúce v Československu. Od roku 1991 bol riaditeľ reprezentácie Österreichische Volksbanken na Slovensku. Neskôr pôsobil ako riaditeľ spoločnosti Immoconsult Slovensko. V roku 1997 založil skupinu IPEC, ktorá sa zameriava na zabezpečenie výstavby projektov zahraničných firiem na Slovensku, v Česku, na Ukrajine a v Rumunsku.