Podnikateľ Ivan Weiss sa netají tým, že ťarcha financovania strany 99 % stojí na jeho pleciach. Po pokuse s „novou“ SDĽ v minulých voľbách, kde za stranou stál iba neoficiálne a značku SDĽ zaregistroval nanovo jeho otec, to teraz skúša inak. I. Weiss, ako sám hovorí, si uvedomil, že ak chce niečo zmeniť, nestačí byť v úzadí, ale musí sedieť v poslaneckej lavici. „Mám nejaké peniaze, schopnosti a energiu,“ hovorí o tom, ako sa do parlamentu dostať.

Priatelia ľavice

Rodina Weissovcov mala tradične dobré vzťahy najmä s politikmi SDĽ. Tomáša Weisa bolo možné nájsť v deväťdesiatych rokoch vo vysokých pozíciách Slovenských elektrární či Devín banky, ktorá bola biznis doménou ľavicových politikov. Zaujal aj prácou vo svojej spoločnosti Bianco Negro Holding a šancou sprostredkovať obrovské objemy uhlia do elektrární. Navyše firmy, na ktoré mal vplyv, boli prítomné v zaujímavých transakciách – vymáhali pohľadávky od odberateľov Slovenských elektrární. Aj od firiem s majetkovou účasťou štátu. T. Weis sa neskôr angažoval ako podpredseda novej účelovej politickej Strany demokratického stredu Ivana Mjartana. Jeho brat Pavel sa viac sústredil na podnikanie v obrannom priemysle. Aj on mal blízko k SDĽ. Jeho firma Brevity sa stala oficiálnym sponzorom strany v roku 2009. Dobre sa etablovala na ministerstvách školstva a financií.

Syna Ivana úspešne uviedli na najvyššie poschodia Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) krátko po univerzitných štúdiách. V roku 1998 sa stal poradcom pre financie generálneho riaditeľa SPP Jána Duckého, neskôr riaditeľom pre stratégiu plynárenského monopolu.

Kde hľadať finančnú silu Ivana Weissa? „Strojárne v Prešove sú podnik, v ktorom má vlastnícke záujmy popri cudzích akcionároch aj môj otec.“ O ďalších aktivitách však hovoriť nechce. Tvrdí, že na to, aby hovoril o svojich poradenských aktivitách v zahraničí, nemá mandát od klientov. „Ako jeden z mála som povedal, čo platím zo svojich zdrojov. Ja sa k tomu hlásim. Kto platí Smer, KDH, SDKÚ? Prečo ostatní nehovoria o financovaní strán?“ pýta sa I. Weiss. Tvrdí, že tlaky na slovenských 99 % sú odvetou miestnej partokracie za snahu robiť politiku transparentne.

Minulosť, ktorá bude strašiť

Napriek tomu razantný vstup nového zoskupenia na miestnu politickú scénu aj priznanie angažovaného mecenáša dáva príležitosť pozrieť sa na niektoré jeho aktivity.

Ivan Weiss je spájaný najmä s mohutným sporom medzi SPP a spoločnosťou Leven. Táto firma od roku 2005 odoberala plyn na výrobu tepla pre mesto Levice. Napriek tomu, že Leven o rok prestal SPP platiť, súdy predbežným opatrením prikázali podniku plyn dodávať. Tento stav trval päť rokov. Podľa odhadov dlhuje Leven plynárom zhruba 33 miliónov eur.

Platby za teplo od obyvateľov Levíc inkasovala prepojená teplárenská firma Fortunae, ktorá ich posielala ďalej do účelovej spoločnosti T-Invest. Tá do polovice minulého roka sídlila v budove na Miletičovej ulici – tradičnej adrese firiem rodiny Weissovcov. Dnes je iba málo pravdepodobné, že aj po ukončení súdnych sporov, ktoré sa ťahajú vyše päť rokov, sa peniaze do plynární podarí vrátiť.

„Je demagógiou, ak niektorí ľudia hovoria, že môj kapitál pochádza z Levíc. V Levene som robil stratégiu regulácie cien, no nebol som tam nikdy majetkovo angažovaný,“ vyhlasuje I. Weiss. O spore tvrdí, že v ňom išlo o zneužívanie dominantného postavenia zo strany SPP.

Príbeh Levenu napriek tomu môže predstavovať pre 99 % trvalú traumu. Informovaní ľudia si tiež pamätajú, ako sa hlavní aktéri teplárenskej kauzy snažili zabrániť tomu, aby v meste dodával teplo aj paroplynový cyklus podnikateľa Slavomíra Hatinu. To, že v transakciách Levenu bude potrebné používať aj nadštandardné „manažérske“ služby, avizovala prítomnosť Michala Hrbáčka v dozornej rade firmy. Ide o exsiskára, ktorého meno je známe najmä z prípadu únosu syna bývalého prezidenta Michala Kováča.

Spoločnosť T-Invest, cez ktorú sa preháňali peniaze za plyn pre Levice, sa dnes snaží vyhnúť plateniu SPP aj pomocou ďalšieho argumentu. Tvrdí, že voči plynárňam získala pohľadávku vo výške 216 miliónov českých korún. Pochádza z neslávneho obdobia, keď za SPP podpisoval kontroverzné zmenky Ján Ducký.

SPP nepochodil ani s podnetom na trestné stíhanie aktérov levickej kauzy. Neuspelina Úrade boja proti organizovanej kriminalite a ani na prokuratúre. Špeciálny prokurátor prípad vlani odložil ako neodôvodnený podnet s poukazom, že ide o obchodnoprávny spor.

Prípad Levenu sa však pomaly chýli ku koncu. Rozhodujúci majetkový podiel v levickej teplárenskej spoločnosti Fortunae sa v roku 2010 začal presúvať. Z Levenu na spoločnosť Bronsson. Po tom, čo si podiel odskočil na dva mesiace na Cyprus do firmy Portcrest Limited, vrátil sa na Slovensko do firmy Amboseli Slovakia. Zatiaľ za ňu vystupuje právnická rodina Valšíkovcov. Teplárenské aktivity mali skončiť vo firmách S. Hatinu. Vďaka tomu môže podnikateľ konečne v Leviciach dodávať teplo z jeho parolplynu bez sprostredkovateľov. Podľa neoficiálnych informácií musel za túto transakciu S. Hatina zaplatiť viac ako desať miliónov eur.

Nebezpečné strely

Skupina Puli rodiny Weissovcov sa dostala v minulosti aj k zaujímavému zbrojnému projektu. Štátna spoločnosť Konštrukta Defence s armádou a nemeckým výrobcom munície Diehl BGT Defence mala pre vojakov navrhnúť modernizáciu raketometov RM 70 Modular. Unikátnosť slovenskej modernizácie, ktorej dal zelenú v roku 2000 bývalý minister obrany za SDĽ Pavol Kanis, spočívala v tom, že raketomet by mohol využívať muníciu severoatlantického aj ruského štandardu.

V roku 2005, teda krátko po tom, ako v štátnom Vojenskom opravárenskom podniku v Prešove vyrobili prvý raketomet, firmu so zákazkou za 1,5 miliardy korún sprivatizovali. Za tri milióny korún. Získal ju slovenský obchodný partner nemeckej firmy Diehl BGT Defence, spoločnosť Delta-B z podnikateľskej skupiny Puli, ktorá dnes nesie názov Delta Defence.

Útočná zbraň bola prichystaná pre rakety, ktoré si armáda musela kúpiť z Nemecka. Tieto rakety však obsahovali kazetové strely, ktoré sa politici v záujme ochrany civilistov postupne zaväzujú prestať používať. Nemci si zrejme uvedomili, že potrebujú sklady s týmito raketami vyprázdniť.

Dohovor zakazujúci používať tento typ munície začal platiť v polovici roka 2010. No Slovensko (spolu s Ruskom, Čínou či USA) zatiaľ nie je medzi vyše stovkou krajín, ktoré sa k dohovoru pridali. Dôvodom nie je len to, že slovenská armáda nedávno tieto rakety nakúpila, ale aj to, že takáto munícia (síce iného kalibru) sa naďalej vyrába v Dubnici nad Váhom.

Slovenské ozbrojené sily majú vo výzbroji 26 modernizovaných raketometov. Nevedia však, čo s nimi. Napriek proklamáciám dobre nespolupracujú s delostreleckým riadiacim systémom Delsys. A blíži sa čas, keď sa aj slovenskí politici budú musieť zaviazať tieto strely vyradiť z výzbroje. Zatiaľ však ministerstvo obrany o výmene hlavíc rakiet za konvenčné strely neuvažuje. „Výmena bojovej hlavice za inú je teoreticky možná. Ale prakticky je to veľmi zložitý a nákladný proces ,“ uviedol rezort.

Útočné raketomety z Prešova a akcia za viac ako 1,2 miliardy korún je tak skôr jednou z ďalších pochybných aktivít slovenského obranného priemyslu. Za veľa hovorí aj fakt, že tieto raketomety, zamýšľané na export, sa v skutočnosti nikde za hranice nepodarilo predať.

Rodinný biznis

Rodina Weissovcov vo svojom prešovskom podniku Delta Defence musí hľadať iné cesty, ako firmu uživiť. Lobistická sila skupiny dotiahla do fabriky aj malý kúsok zo spochybňovaného komunikačného projektu Mokys. V Prešove majú upravovať koncepčne zastarané obrnené vozidlá RG 32 od spoločnosti BAE Systems.

I. Weiss tvrdí, že prešovská fabrika je otcov biznis. No jej budúcnosť nastavil v dlhodobej stratégii, ktorú spracoval pre Deltu, na výrobu náhradných dielcov pre obrnenú techniku ruskej výroby, ktorá je stále veľmi rozšírená po svete. „Slovensko dnes nemá geopolitickú silu, aby predávalo zbraňové systémy. Štátny aparát za to nedokáže lobovať,“ dodáva I. Weiss.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.