Plynárenský konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom na prelome tohto a minulého roka nebol neočakávaný. Medzinárodná energetická agentúra (IEA) už pred rokom v jednej analytickej správe upozorňovala na možnosť vzniku podobnej situácie. Rozhodnutie o radikálnej zmene cenových podmienok dodávok plynu pre postsovietske krajiny vrátane Ukrajiny avizovala Moskva už od leta 2005. Tak Gazprom, ako aj Kremeľ a ruská vláda opakovane upozorňovali, že politika lacných energetických surovín sa končí.

Politické zmeny. V politickej rovine to bola reakcia Ruska na zmenu geopolitických pomerov na území Spoločenstva nezávislých štátov. Ďalšie krajiny sa totiž začali po­dľa vzoru Pobaltia orientovať prioritne na Európsku úniu a NATO. V ekonomickej rovine zase Moskva reagovala na rekordný nárast cien ropy a plynu na svetových trhoch, čo spôsobilo, že straty z predaja týchto surovín krajinám bývalého Sovietskeho zväzu rapídne narástli. Môžeme však konštatovať, že ak by nenastali výrazné politické zmeny v Gruzínsku, Moldavsku a na Ukrajine, k cenovému skoku by nebolo prišlo. Dôkazom je Bielorusko, ktoré vďaka proruskému režimu Alexandra Lukašenka dostáva naďalej plyn, ale aj ropu za pôvodné ceny.

Spleť zmlúv. Z čisto obchodnoprávneho hľadiska určiť, kto mal v najnovšom plynárenskom spore medzi Kyjevom a Moskvou pravdu, sa nedá. Medzi oboma krajinami totiž platí zhruba dvadsať rôznych plynárenských zmlúv. Niektoré sú podpísané na úrovni Gazpromu a Naftohazu Ukrajiny a ich dcérskych spoločností, ďalšie zase na medzivládnej úrovni. Tieto zmluvy navyše dopĺňajú rôzne protokoly, dodatky a memorandá, pričom dôležitú úlohu v týchto vzťahoch hrajú aj dvojstranné dohody oboch krajín s Turkménskom. Vyznať sa v tomto zmluvnom chaose je pre nezainteresovaného pozorovateľa nemožné.

Obe strany pri riešení sporných otázok, ktorých bolo od rozdelenia Sovietskeho zväzu už neúrekom, argumentujú tými zmluvnými ustanoveniami, ktoré im vyhovujú. Z toho sa dá usudzovať, že mnohé zmluvy či ich doplnky si vzájomne odporujú.

Aj preto už teraz možno s veľkou dávkou pravdepodobnosti povedať, že aj naposledy uzatvorená zmluva je len dočasná a nevydrží deklarovaných päť rokov. Plynárenská téma bude možno opäť na stole už po marcových ukrajinských parlamentných voľbách.

Reakcie, osobitne ukrajinských politikov, to už naznačujú. Dokazuje to aj doterajšia história. Napríklad v auguste 2004 bol podpísaný protokol k tranzitnej zmluve, ktorý vyriešil zadlženosť Ukrajiny za dodávky plynu z konca 90. rokov. V tomto dokumente sa definovali aj cenové podmienky dodávok ruského plynu na Ukrajinu, ktoré tvorili platbu za tranzitné služby (50 USD/tisíc kubíkov) a tiež tranzitnú tarifu (1,09 USD/tisíc kubíkov/100 km) s platnosťou až do roku 2009. Obe strany, Gazprom aj Naftohaz, ako aj predstavitelia oboch vlád vtedy optimisticky vyhlasovali, že sporné otázky boli definitívne vyriešené a na roky vopred boli presne zadefinované obojstranne výhodné podmienky spolupráce. Dnes už vieme, že dohoda vydržala len jeden rok.

Baltský plynovod. Jedna z dôležitých príčin, prečo tento spor vznikol a prečo práve teraz, je finalizácia rozhovorov medzi Gazpromom a jeho nemeckými kľúčovými odberateľmi o výstavbe plynovodu cez Baltské more. Už začiatkom roku 2000 vtedajší podpredseda Gazpromu pre export Jurij Komarov na túto možnosť verejne upozornil. „Jeho spustenie výrazne naruší rovnováhu prepravcov [ruského plynu] v Európe. Ale náš princíp je nevzdávať sa alternatív,“ povedal J. Komarov. Upozornil, že strategický cieľ Gazpromu je znížiť tranzit plynu jednou trasou na 30 až 40 percent celkového objemu exportu do Európy. „Preto Gazprom chce počas šiestich až ôsmich rokov znížiť tranzit ukrajinským smerom zhruba o dve tretiny,“ dodal.

Pre Slovensko to predstavuje potenciálny problém, hoci zatiaľ sa o výstavbe baltského plynovodu uvažuje len v súvislosti s predpokladaným nárastom dodávok ruského plynu do Európy. Permanentný rusko-ukrajinský konflikt a ustavičné podkopávanie Ukrajiny ako dôveryhodného tranzitného partnera v konečnom dôsledku spochybňuje celý momentálne kapacitne najväčší tranzitný koridor Ukrajina – Slovensko.

Pritom aj bez týchto problémov technický stav ukrajinskej tranzitnej siete nebudí veľkú dôveru. Pri novoročnom odstavení dodávok plynu na Ukrajinu však Gazprom musel vedieť, že Ukrajinci nebudú schopní udržať ani zmluvne dohodnutý objem tranzitu. Rusi totiž nezastavili len svoje dodávky, ktoré sú platbou za tranzit, ale aj dodávky turkménskeho plynu, ktorý na Ukrajinu prúdi cez Rusko. V takejto situácii ukrajinské tranzitné plynovody neboli technicky schopné udržať tok plynu do Európy, ani keby z tranzitovaného plynu neodobrali ani kubík. Či už je následné obviňovanie Gazpromu, že to tak naozaj urobili, pravdivé, nie je až také dôležité. Pretože súbežným odstavením dodávok ruského a turkménskeho plynu prišla Ukrajina v špičkovom zimnom období o takmer 80 percent svojich zdrojov plynu. A to nie je schopná vydržať bez úhony žiadna plynárenská sústava na svete.

Rosukrenergo. K dohode preto muselo prísť veľmi rýchlo. Gazprom ohrozil veľmi vážne vyše tridsať rokov prácne budovaný a oprávnený imidž spoľahlivého a korektného dodávateľa plynu do Európy. A Ukrajincom reálne hrozilo zrútenie zásobovania plynom a tým celej ekonomiky.

Spôsob dohody však musí vyvolávať ešte viac otáznikov a nedôvery o skutočných príčinách konfliktu, ktorý vystrašil takmer celú uzimenú Európu. Kľúčové miesto v dosiahnutých dohodách patrí spoločnosti Rosukrenergo registrovanej vo Švajčiarsku. Tento sprostredkovateľ dodávok plynu z Turkménska cez Rusko na Ukrajinu sa tak stal dodávateľom aj ruského plynu. Je to v poradí už tretia spoločnosť, ktorá v histórii turkménsko-rusko-ukrajinských plynárenských vzťahov vystupuje ako „nenahraditeľný“ medzičlánok. Praktický zmysel fungovania všetkých týchto spoločností s netransparentným majetkovým pozadím a sídlami v daňovo zvýhodnených regiónoch je veľmi nejasný. Vzhľadom na už spomínanú neprehľadnosť rusko-ukrajinských plynárenských vzťahov neprekvapuje, keď Ukrajinci tvrdia, že iniciátorom existencie Rosukrenerga je ruská strana, a Rusi naopak, že si to želajú Ukrajinci.

Porazená únia. Určiť, kto vzišiel víťazne z malej plynárenskej vojny na prelome rokov, je ťažké. Zdá sa, že viac výhod je na ruskej strane. Jednoznačným porazeným je však EÚ. Postavenie únie ako svetovej obchodnej superveľmoci bolo vážne narušené. Momentálne to bol ruský plyn, ale rovnaké problémy by nastali, aj keby vypadol v háklivom zimnom období náhle nórsky alebo alžírsky plyn. Zoskupenie, ktoré si nevie zaistiť bezpečné zásobovanie energetickými surovinami, je ekonomicky aj bezpečnostne veľmi zraniteľné. A to je výzva, ktorá sa týka všetkých členov únie vrátane Slovenska.

Autor ako energetický analytik dlhodobo spolupracuje so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku a Inštitútom pre verejné otázky.