Tuší, že nasledujúce mesiace budú v jeho podnikateľskom živote jedny z najťažších. Nevie, čo kríza ďalej prinesie. No je mu jasné, že na zmeny bude reagovať tak, ako to robil vždy: rýchlo ich akceptuje a prispôsobí im podnikanie. Keď Leo Čellár obchodoval s drevom a zrútil sa trh, rozbehol drevársku výrobu. Keď jeho odberatelia začali krachovať alebo presúvať linky do Ázie, stal sa dizajnérom a výrobcom nábytku. Produkty výrobného družstva Javorina, ktoré vlastní spolu s holandským partnerom Franciscusom Lambertusom Hamersom, sa najprv presadili v zahraničí, až potom na domácom trhu.

Nostalgia nezarába

Nie príliš vábne vyzerajúca budova škatuľového tvaru na kraji Spišskej Belej navonok neprezrádza, že v jej útrobách vzniká moderný nábytok. No za jej dverami má návštevník pomerne rýchlo jasno. Zariadenie z kvalitného dreva má strohé tvary, jednoduché línie. Vzhľadom na to, že ho Javorina úspešne predáva už niekoľko rokov, L. Čellár prekvapí poznámkou, že najviac by ho bavilo skúmať a šľachtiť rastliny. „Je to zaujímavá tvorivá práca. Človek má zodpovednosť len sám za seba. A nie je závislý od toho, čo robia iní,“ vzdychne si.

Luxus takejto bezstarostnosti si užíval len veľmi krátko. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Vyštudoval fyziológiu a genetiku rastlín a nastúpil do Výskumného a šľachtiteľského ústavu zemiakarského. Venoval sa ozdravovaniu zemiakových sadeničiek a ich ďalšiemu klonovaniu. Zmena spoločenských pomerov, ktorá umožnila súkromné podnikanie, ho priviedla k biznisu. Myslel si, že sa bude živiť a zarábať tým, čo ho baví. Podnikaním so šľachtením a predávaním sadeníc zemiakov. Skutočnosť však bola iná.

O rastlinky, ktoré boli v porovnaní s inými na trhu síce kvalitnejšie, no drahšie, nebol záujem. „Šéfovia poľnohospodárskych družstiev vtedy neuvažovali v horizonte piatich rokov, ale troch dní,“ komentuje to teraz. Rovnako ako so zemiakmi dopadol aj so sadenicami okrasných kvetín. Tie zase vytláčali z trhu dumpingové ceny zahraničnej konkurencie.

Keď si založil rodinu, povedal si, že je najvyšší čas venovať sa tomu, čo ho uživí. Pomohla náhoda. V časopise Profit objavil inzerát holandských podnikateľov, obchodujúcich s poľnohospodárskymi výrobkami. Hľadali obchodného zástupcu. Konkurz vyhral. Začal sa venovať nákupu a predaju plodín a komponentov kŕmnych zmesí. V zahraničnej podnikateľskej skupine, pre ktorú začal pracovať, bol aj Holanďan F. L. Hamers, s ktorým L. Čellár postupne rozbehol vlastný biznis. Vzniklo obchodné partnerstvo, ktoré trvá vyše pätnásť rokov.

Leo Čellár

Zlomová kalamita

Obchodná stratégia holandsko--slovenského tandemu bola jednoduchá. V jednej krajine čo najlacnejšie nakúpiť, v druhej čo najlepšie predať. Zo Slovenska do západnej Európy napríklad putovala repka olejná či slnečnica. Opačným smerom zasa sójový šrot. Časom obchodovanie s poľnohospodárskymi tovarmi mierne upadalo a do podnikateľského hľadáčika sa dostalo v tom čase lacné slovenské drevo. Biznis s ním ich nasmeroval na novú podnikateľskú cestu.

Začali po starom. Na Slovensku nakupovali bukové drevo a predávali ho vo Francúzsku a v Holandsku. Aby sa s ním ľahšie a výhodnejšie obchodovalo, pred expedovaním ho bolo treba vysušiť a ohobľovať. A tak L. Čellár urobil strategické rozhodnutie a z čistého obchodníka sa stal aj továrnik. Spolu s partnerom investovali do kúpy technológií na spracovanie dreva, ktoré našli vo výrobnom družstve Javorina.

Podnik, ktorý vznikol v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia, mal pri ich príchode dobré časy dávno za sebou. V minulosti vyrábal hlavne drevárske výrobky s nádychom slovenského folklóru. Napríklad svietniky alebo čutory. Neskôr aj hračky, stoličky a rustikálny nábytok. Ale obchodná politika Javorine nevychádzala. Nožnice medzi nákladmi a tržbami sa roztvárali čoraz viac, až sa jej predchádzajúce vedenie rozhodlo výrobu zastaviť. A firmu zrušiť.

Pred krachom ju zachránil holandsko-slovenský podnikateľský tandem. Odkúpil podiely v družstve. Vyrovnal jeho záväzky. A získal fabriku, v ktorej mohol drevo sušiť a hobľovať. Písal sa rok 1999 a L. Čellár s partnerom sa hotovali preraziť aj na ázijské trhy. Krátko po prevzatí fabriky však prišli udalosti, s ktorými nemohli rátať. Na západnom pobreží Francúzska sa strhla víchrica nevídaných rozmerov. Kalamita zhodila k zemi bukové lesy a trh s drevom sa zrazu zmenil. O slovenskú surovinu nebol záujem a noví majitelia Javoriny mali problém. Pôvodný podnikateľský zámer, s ktorým kupovali fabriku, nevyšiel, hoci nič nezanedbali. Chvíľu uvažovali, že podnik zavrú a pošlú do konkurzu.

Po krátkom váhaní sa rozhodli rozbehnúť drevársku výrobu. Obmedzili obchodovanie s poľnohospodárskym tovarom, ktorému sa dovtedy ešte stále venovali, a začali hľadať priestor na nábytkárskom trhu. F. L. Hamers ho našiel – kde inde ako v Holandsku. Neskôr pribudli ďalšie krajiny západnej a severnej Európy a aj odberatelia zo Slovenska.

Javorina pre nich vyrábala polotovary. Napríklad nohy k stolom či zásuvky do rôznych skríň. Po čase sa ukázalo, že táto jednoduchá výroba na prežitie nestačí. Nábytkársky priemysel prechádzal rozsiahlymi zmenami. Diktovalo ich znižovanie nákladov, v rámci ktorého sa produkcia presúvala do lacnejších ázijských krajín. Odberatelia Javoriny sa prestávali venovať výrobe a orientovali sa na obchod a dizajn. V tom lepšom prípade. V horšom skrachovali. A išlo to rýchlo.

Slovenskej firme sa často stávalo, že pre krach partnera nedokončila rozbehnutú výrobu a hromadili sa jej zásoby. Jej existencia bola opäť na vážkach. A tak sa majitelia rozhodli prejsť z polotovarov na výrobu nábytku. „Jeho dizajn a konštrukciu sme prispôsobili našim vtedajším technologickým možnostiam,“ hovorí L. Čellár. Jeho obchodný partner našiel v Holandsku odbyt. V krajine tulipánov a coffee shopov bol záujem o nábytok z dubového masívu so strohými jednoduchými tvarmi.

Jediná istota je zmena

Prvú kolekciu navrhol L. Čellár. „Neboli to extra originálne kúsky,“ podotýka. No v každom prípade si nábytok našiel cestu k zákazníkom. Po holandských ho začali nakupovať aj belgickí a francúzski. L. Čellár tvrdí, že k dizajnérstvu pričuchol automaticky. „Ak chcete kvalifikovane riadiť podnik, musíte preberať čoraz viac zručností,“ vysvetľuje cestu, ktorá ho doviedla k schopnosti kresliť konštrukčné výkresy a predvídať módne trendy.

Vzhľad niektorých produktov navrhuje ešte aj dnes. Ale dizajn ďalších je už dielom zahraničných návrhárov. Firme sa prihlásili sami. Tak to v tejto brandži chodí. Dobrí dizajnéri si podľa L. Čellára sami hľadajú výrobcu. Tipuje, že o Javorine sa dozvedali z katalógov obchodných domov a výstav.

Pôvodná filozofia, s ktorou spolu s partnerom do biznisu s drevom vstupovali, teda na Slovensku lacno kúpiť a v zahraničí draho predať, sa obrátila takmer naruby. Slovenské drevo už zďaleka nie je také lacné ako v minulosti. Javorina nakupuje polovicu suroviny v Rakúsku. Okrem ceny ju vyhnala za hranice aj kvalita dodávateľov. Najmä schopnosť dodržiavať termíny a pružne reagovať na zmeny v dopyte. „V istom momente som si myslel, že pôjdem rúbať do lesa sám,“ opisuje zážitky so slovenskými dodávateľmi spolumajiteľ Javoriny.

Karta sa obrátila aj na druhej strane. V odbyte. Kurz slovenskej koruny sa začal posilňovať, potom prišlo euro a lesk zahraničných trhov razom pobledol. Aj preto sa začali obzerať po miestnych odberateľoch. Prvým a podľa L. Čellára hneď úspešným pokusom bola pred niekoľkými rokmi účasť na nábytkárskom veľtrhu v Nitre. Po krátkom čase Javorina otvorila vlastnú predajňu. Dnes na Slovensku a v Česku predáva polovicu produkcie. Jej zákazníkmi sú podľa slovenského spolumajiteľa hlavne ľudia patriaci do strednej triedy. Ktorí chcú kvalitný, moderne vyzerajúci nábytok jednoduchých tvarov, no nepachtia sa za značkou.

„Táto vrstva je však ťažko skúšaná krízou,“ hovorí. Dokladuje to postupnými zmenami správania zákazníkov. Čoraz viac hľadajú nábytok z lacnejších materiálov. Odhadnúť ďalší vývoj na trhu si netrúfa.

Minulý rok bol pre túto nábytkársku firmu ťažký. Klesli jej tržby a dostala sa do straty. Červené čísla spôsobili aj náklady na odstupné prepusteným zamestnancom. Javorina pred nástupom krízy zamestnávala 95 ľudí. Teraz šesťdesiat.

„Doba je taká zložitá, že človek nevie, čo bude zajtra,“ dodáva L. Čellár. No pripomína, že objektívne tlaky prinášajú firmám aj pozitíva. Bez nich neprichádzajú výsledky a nové veci.

Vizitka Javoriny Spišská Belá
individuálne údaje

PRAMEŇ: TREND Analyses

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.