Teplárenskému déjà vu, ku ktorému došlo pred niekoľkými týždňami, nechýba humor. Napríklad: dôvody, pre ktoré opäť, už po druhýkrát stopli predaj štátnych teplární, sú takmer tie isté. Okolnosti oboch zbabraných operácií majú aj svoje odlišnosti, ktoré celému príbehu prinášajú trpkú príchuť. Firmy sú na rozdiel od prvého pokusu v horšej kondícii. Už nemajú čas odkladať nevyhnutné investície. Táto kombinácia problémov môže niektorým z nich zlomiť krk. Bez investora sa zachránia, len ak dostanú štátnu pomoc.

Politický kopirák

Najprv rozpad vládnej koalície, ktorou otriasali spory s jedným jej členom. Nasleduje vyhlásenie predčasných volieb a zastavenie rozbehnutých akcií. Medzi nimi je aj predaj šiestich štátnych teplární zásobujúcich Bratislavu, Košice, Trnavu, Žilinu, Zvolen a Martin.

K takýmto príbehom došlo pred šiestimi rokmi aj teraz. V roku 2005 sa už na Fonde národného majetku (FNM) otvorili obálky s ponukami 64 firiem, ktoré mali záujem teplárne kúpiť. Do druhého kola postúpila skoro polovica z nich. Potom prišiel na rad práve opísaný scenár. Túto jeseň už takmer vybrali privatizačného poradcu. Podľa ministra hospodárstva Juraja Miškova sa tento proces dostal takisto do druhého kola. Ale FNM opäť vystavil červenú. Tentoraz s trochu odlišným odtieňom. Hovorca fondu Miroslav Homola ho vysvetľuje tým, že privatizácia nebola na rozdiel od minulosti zrušená, len pozastavená. Súčasné vedenie fondu nebude vyhodnocovať tendre. Nechalo to na nástupcoch, ktorých nominujú budúce vládne strany. Ak sa nerozhodnú privatizáciu zrušiť. Z ďalších slov hovorcu jasne vyplýva, že zastavenie rozbehnutého vlaku treba vnímať ako politický ťah. „Rozhodnutie bolo prijaté kvôli predčasným voľbám a nezohľadňuje ekonomické hľadisko potreby privatizácie,“ vysvetľuje. A dodáva, že Fond národného majetku považuje za korektné, aby predaj štátnych firiem nebol súčasťou predvolebného boja. Preto rozhodol o jeho pozastavení.

Súčasné vedenie fondu podľa hovorcu stále zastáva názor, že predaj štátnych firiem je pre štát výhodnejšie, ako ich držať. Priemerný celkový ročný výnos z dividend šiestich teplárenských firiem priniesol v rokoch 2002 až 2010 zhruba 4,2 milióna eur. Z predaja 95 percent akcií všetkých firiem si vláda sľubovala 160 až 200 miliónov eur.

Tikajúce hodiny

Ak sa privatizácia zruší definitívne, štátu hrozí, že namiesto príjmu peňazí bude teplárne dotovať. Všetky musia investovať do technológií, ktoré im pomôžu znížiť produkciu emisií. Prísnejšie únijné pravidlá ich vypúšťania vstúpia do platnosti začiatkom roku 2016. Okrem toho sú nevyhnutné ďalšie peniaze do iných rekonštrukcií a opráv. Bez nich sa na trhu neudržia. Podľa odhadov FNM musia firmy v nasledujúcich štyroch až piatich rokoch investovať spolu 764 miliónov eur. Viaceré z nich to bez cudzej pomoci nedokážu.

Priznáva to vo svojom stanovisku aj M. Homola. Hovorí, že obzvlášť problematické bude splnenie environmentálnych povinností. Niektoré teplárne sú také zadlžené, že na plánované investície nebudú mať vlastné zdroje a nezískajú na ne ani úver. Tento problém sa týka hlavne firiem v Martine a vo Zvolene, čo priznávajú aj ich vedenia. Generálny riaditeľ Zvolenskej teplárenskej Miroslav Petrovský hovorí o nevyhnutnosti získať peniaze z fondov Európskej únie.

Martinská teplárenská je na tom ešte horšie. Ak nepríde investor, polovicu investície dokáže zaplatiť z úveru, na druhú bude musieť dostať štátnu dotáciu a eurá zo štrukturálnych fondov. V opačnom prípade čaká Martinčanov poriadne zvyšovanie cien tepla. Štátna firma bude zrejme musieť nevyhnutné náklady premietnuť do cien. Jej riaditeľ pre obchod, rozvoj a stratégiu Miroslav Kadlec túto možnosť nevylučuje. Pripúšťa, že bez investora sa teplárni bude žiť ťažko. Od štátu v najbližších mesiacoch teplárne žiadnu pomoc čakať nemôžu.

Skôr naopak. Podľa informácií TRENDU dostali tieto štátne firmy od FNM pred niekoľkými týždňami žiadosť, aby vyplatili mimoriadne dividendy. Hovorca fondu to nepoprel. Sumu, aká príde z teplární, neuviedol. Spresnil, že fond o peniaze požiadal, aby pomohol zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu.

Bez vankúša

Na rozdávanie štát nebude mať veľa peňazí bez ohľadu na to, aká politická zostava ho bude riadiť. A teplárne na rozdiel od prvého zastavenia ich predaja nečakajú štedré roky, aké im priniesla vláda Roberta Fica. Vtedy získali peniaze, s ktorými už počítať nemôžu. Napríklad z predaja podporných služieb. To znamená za to, že svojimi dodávkami a odbermi elektriny pomáhali udržiavať stabilitu siete. Slovenská energetická prenosová sústava za ne počas predchádzajúcej vlády štedro platila. Teplárne na týchto službách najlepšie profitovali v roku 2007, no postupne sa zlatá žila stenčovala. Napríklad M. Petrovský tvrdí, že za minuloročnú stratu Zvolenskej teplárenskej mohli práve nižšie tržby za podporné služby.

Najväčšie peniaze teplárne inkasovali z predaja nepotrebného majetku a hlavne emisných kvót. V rokoch 2006 až 2010 takto všetkých šesť získalo takmer 74 miliónov eur. Išlo o peniaze, ktoré tak skoro alebo možno už vôbec neprídu. Lukratívne voľné aktíva sú predané a emisná žatva v nedohľadne. Aj vďaka príjmom z nich sa teplárne udržali v zisku. Napríklad košická, ktorá patrí spolu s bratislavskou k najlukratívnejším pre potenciálnych investorov, by bola bez predaja kvót posledné tri roky v strate. Jej súčasný generálny riaditeľ Miroslav Nosáľ upozorňuje, že firma za predchádzajúceho vedenia (v predchádzajúcom volebnom období) predávala aj emisie, ktoré mali ísť na trh až v budúcich rokoch. Teda obchodovala s budúcnosťou (TREND 11/2011). Keď bol pri moci Robert Fico, označil akciovku Tepláreň Košice (TEKO) za vzorový príklad riadenia štátnej firmy. Pohľad na jej hospodárske výsledky a zistenia, ktoré prišli po voľbách, svedčia o opaku.

Ľudia pôsobiaci v teplárenskej oblasti, ktorí nechcú byť menovaní, lebo so štátnymi podnikmi obchodujú, hovoria, že nezodpovedný spôsob riadenia bol štandard. Išlo o to vyťažiť z firmy – počas rokov ohraničených voľbami, ktoré pre štátnych manažérov prinášajú hrozbu odchodu od zdroja peňazí –čo najviac. Dodržať paragrafy upravujúce verejné obstarávanie a pritom nakupovať a opravovať nevýhodne pre štátny podnik nie je problém. Aby sa náhodou nič nepokazilo, možno objednať aj externých konzultantov. Mnohí z nich ponúkajú, že ušijú verejné obstarávanie na mieru tak, aby si prišiel na svoje zákon aj „záujmy“ľudí vo firme.

Pytači

Z kondície fabrík uberalo okrem nezodpovedného míňania aj umelé udržiavanie cien. Napríklad TEKO, ktoré dosahovalo zisky vďaka predaju emisií, sa vo svojej ročnej správe za rok 2008 chváli, že ceny tepla dotovalo na úkor svojho zisku sumou dva milióny eur. Martinská teplárenská nemala čím kryť takýto cenový populizmus a vlani naň doplatila stratou 1,7 milióny eur. Teplárne si na nákupy a opravy technológií museli brať v minulosti úvery, ktoré oslabujú ich ekonomiky. A tiež vyjednávaciu pozíciu s bankami, od ktorých si budú musieť požičať peniaze na ďalšie veľké modernizačné akcie.

Partner, ktorý by účinne pomáhal zháňať financie, by sa zišiel každej zo šiestich štátnych firiem (TREND 21/2011). Podľa doteraz oficiálne prejavených záujmov a zákulisných šumov by mala v prípade predaja pytača každá z nich. V kuloároch sa hovorilo aj o nadväzovaní privatizačných partnerstiev. Napríklad v Bratislave medzi private equity skupinou Penta a Dalkiou. Tá mala v budúcnosti od slovenských finančníkov prevziať paroplynový cyklus vlastnený firmou PPC Power, ktorá patrí pod ich krídla.

Okrem Bratislavskej teplárenskej sa očakával najtuhší boj o košickú tepláreň. Na východe sa tiež čakali rôzne spolky. Jeden by určite vytvorili politici strany Smer-SD ovládajúci tamojší magistrát. Mestská spoločnosť Tepelné hospodárstvo je rozhodujúcim odberateľom štátnej firmy a vlastní väčšinu rozvodov tepla. Vedenie Košíc, v ktorom sa po voľbách na dôležitých postoch usadili manažéri teplárne z čias predchádzajúcej vlády, už avizovalo interes do privatizácie vstúpiť. Keďže mesto nemá peniaze, potrebuje pre taký prípad partnera, ktorý ich prinesie. Vytvorený tandem by mohol zamiešať kartami.

Do privatizácie štátnych teplární by sa s najväčšou pravdepodobnosťou zapojili všetci významnejší teplárenskí hráči na Slovensku. Okrem tých, čo reprezentujú medzinárodné značky ako Dalkia, Cofely, Stefe, Energie comfort aj napríklad domáca firma GGE patriaca do skupiny Grafobal Group, kontrolovanej podnikateľom Ivanom Kmotríkom. Okrem Penty aj finančné skupiny Slavia Capital a Energetický a průmyslový holding so sídlom v Česku. Nedal sa vylúčiť ani privatizačný interes nemeckých energetických koncernov. Jedným z nich je E.ON, ktorý v Bratislave ovláda 40-percentný podiel v Západoslovenskej energetike. Druhým RWE, ovládajúce košickú Východoslovenskú energetiku a Východoslovenskú distribučnú. Pravdepodobná bola aj šanca, že privatizačného súboja sa mohli zúčastniť firmy, ktoré ešte na Slovensku nepôsobia.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.