Nebyť slovenských špecifík, tak najdôležitejšími bodmi v novom zákone o elektronických komunikáciách, ktorý minulý týždeň schválila Národná rada SR, je najviac 24-mesačná viazanosť pri prvom podpise zmluvy a prenos telefónneho čísla za jeden pracovný deň. No tieto novinky slovenská legislatíva len otrocky prevzala (lebo musela) z európskej smernice. Rovnako aj inštitút takzvaného funkčného oddelenia, ktorý má zasa vyriešiť tvorbu konkurencie v prostredí, kde dominuje tvrdohlavý dominantný hráč. Napätie do legislatívneho procesu vniesli až tradičné snahy silových rezortov, súvisiace s odpočúvaním, uchovávaním dát a prístupom k zákazníckym databázam operátorov.

Náprava v parlamente

Polícia a tajné služby, ku ktorým sa občas pridajú ďalšie štátne orgány (napríklad Protimonopolný úrad SR), majú v oblasti dát z telekomunikačnej prevádzky dve hlavné ambície. Aby sa k nim dostali čo najjednoduchšie a čo najlacnejšie. V ideálnom prípade bez súhlasu súdu a zadarmo. Inak povedané, na základe pečiatky z vedľajšej kancelárie a na náklady operátorov. Ich chúťky očividne vzrástli najmä od roku 2007, keď sa zaviedla smernica Európskej únie o uchovávaní dát, ktorej prischlo označenie Veľký brat.

Pokiaľ ide o prvý cieľ, silové zložky nevynechali jedinú príležitosť. Na rozdiel od odpočúvania, pri ktorom súhlas sudcu nekompromisne vyžaduje trestný poriadok, režim prístupu k dátam z telefónnej a internetovej prevádzky (kto, komu, kedy, ako dlho a odkiaľ volal alebo e-mailoval), určuje zákon o elektronických komunikáciách. Pri každej väčšej novelizácii starej verzie normy, platnej od 1. januára 2004, sa polícia a tajné služby, v tom čase pod taktovkou druhého muža Smeru-SD Roberta Kaliňáka, snažili docieliť, aby pri prístupe k údajom nemuseli fungovať „podľa osobitných predpisov“. Dosiaľ vždy neúspešne.

Aj vláda Ivety Radičovej posunula do parlamentu návrh nového zákona, v ktorom klauzula o súhlase súdu chýbala. Dá sa to vydedukovať z vyhodnotenia medzirezortného pripomienkovania, „na základe dohody [ministerstva dopravy ako tvorcu zákona] s ostatnými dotknutými rezortmi“. Kabinetu stačilo všeobjímajúce konštatovanie, že údaje, ku ktorým sa policajti a agenti dostanú cez písomnú žiadosť a bezodkladne, budú použité „na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením“.

Exces, smerujúci k vážnej hrozbe narušenia súkromia občanov Slovenska (ako ho zvyknú charakterizovať politici z ľavej i pravej strany spektra), sa preto musel korigovať až v parlamente. S pozmeňovacím návrhom, aby sa pri prístupe k dátam splnili podmienky z Trestného poriadku, prišiel výbor pre hospodárstvo, a ďalej ho v samostatnej iniciatíve cizeloval jeho člen Alojz Přidal (KDH). Ten navrhol, aby sa vyžadoval súhlas súdu – s výnimkou pátrania po nezvestných osobách a ukradnutých autách, keď má stačiť súhlas príbuzného alebo zákonného zástupcu, respektíve majiteľa telekomunikačného zariadenia inštalovaného vo vozidle. Parlament tento nápad odobril.

Poslanci korigovali aj ďalšiu úpravu z dielne silových rezortov. Tie chceli, aby sa predĺžil čas uchovávania dát z internetovej prevádzky z doterajších šiestich na deväť mesiacov. Lebo si to vyžadujú „praktické skúsenosti orgánov štátu“. Inými slovami, kým policajti stihnú prešetriť ten-ktorý prípad, elektronické dôkazy sú už zmazané. Vo finálnom znení zákona je napokon šesťmesačná lehota. Parlament schválil podnet poslanca Petra Pelegriniho (Smer-SD), ktorý ju navrhol s odôvodnením, že jej predlžovanie je „zbytočné“. A že beztak ide o „výrazný zásah do súkromia občanov“.

Viac a jednoduchšie

Zdá sa však, že nie všetky nástrahy poslanci odhalili a k niektorým dátam budú mať silové zložky predsa len komfortný prístup. Kým pri odpočúvaní a prístupe k dátam uchovávaným kvôli Veľkému bratovi potrebovali a budú potrebovať súhlas súdu, do klientskych databáz mohli a naďalej budú môcť nazerať aj bez neho. Navyše, nový zákon im právomoci ešte zlepšuje.

Doteraz mohli silové zložky (a tiež poverený orgán colnej správy) len na základe písomnej žiadosti vidieť meno účastníka, jeho adresu/sídlo/miesto podnikania, telefónne číslo a kategóriu prístupu k sieti. Po novom sa okruh údajov podstatne rozširuje. O rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a štátnu príslušnosť účastníka, ako aj pridelené označenie používateľa a jeho IP adresu, údaje o základňových staniciach siete a databázu mobilných účastníkov IMSI.

V novom zákone sa tiež precizuje spôsob prístupu k zákazníckym databázam operátorov. V dosluhujúcej legislatíve bližšie nešpecifikovaný prístup má byť odteraz „diaľkový, priamy a nepretržitý“. Do právnej normy sa takisto dostala povinnosť operátorov poskytnúť dáta „bezodkladne aj na hmotnom nosiči informácií“. Fakt je, že tieto dve ustanovenia len legalizujú zabehnutú dlhoročnú prax.

Bezpečnostný účet

Pomerne veľké zmeny nastali v zákone v súvislosti s financovaním služieb telekomov pre potreby polície a tajné služby. Predovšetkým, náklady na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky – nákup zariadenia, jeho softvérového vybavenia, ako i servisnej podpory – má znášať orgán, ktorý chce odpočúvať a zaznamenávať. Operátori, ktorí museli doteraz zabezpečiť aj zariadenie, majú po novom len umožniť jeho pripojenie do siete.

Radikálny obrat spôsobil nález Ústavného súdu z júna 2010. Podľa neho ustanovenie starého zákona, že odpočúvanie ide „na náklady podniku“, nie je v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako súd vysvetlil, štát by si mal odpočúvanie platiť sám, lebo „zabezpečenie bezpečnosti je klasickou úlohou štátu“.

Reakcia rezortov bola typicky úradnícka. V návrhu nového zákona o elektronických komunikáciách, ktorý ministerstvo dopravy posunulo do medzirezortného pripomienkovania, sa objavilo zriadenie osobitného bezpečnostného účtu. Doň by tieklo pätnásť percent pravidelných poplatkov za využívanie frekvencií – ktoré platia, vôbec nie zhodou okolností, operátori. Z tohto účtu, ktorý by spravoval Telekomunikačný úrad SR, sa mali hradiť výdavky štátu na nákup odpočúvacích a šifrovacích technológií, ako aj ich servis.

S kreatívnou novinkou však nesúhlasilo ministerstvo financií. Zriaďovanie osobitných účtov označilo za nesystémové. „Ich vytvorenie znamená zníženie príjmov štátneho rozpočtu, ako aj zvýšenie výdavkov na úpravu existujúceho ekonomického softvéru a na odmeny členom medzirezortnej komisie,“ napísalo v pripomienkovom konaní. V znení, v ktorom zákon dostala na stôl vláda a neskôr i parlament, už bezpečnostný účet nefiguroval.

Čo sa spomínalo, sú finančné dôsledky odmietnutia tohto nápadu. V doložke vplyvov zákona sa píše, že sa zvýšia výdavky príslušných štátnych orgánov. Konkrétne SIS odhadla, že na nákup zariadenia vynaloží desať miliónov eur a po skončení záručnej lehoty ďalšie dva milióny eur ročne.

Iba USB kľúče

Logiku modelu financovania služieb štátu dokumentuje i návrh SIS, aby operátori poskytovali prístup k údajom uchovávaným na základe Veľkého brata bezodplatne. Aby sa predišlo „neúmernému zaťažovaniu štátneho rozpočtu zo strany [telekomunikačných] podnikov“.

V skutočnosti Veľký brat zaťažuje hlavne (ak nie výhradne) operátorov. V čase jeho zavádzania sa náklady celého sektora na uchovávanie odhadovali na tri milióny eur ročne. Základ systému sa nezmení ani v režime nového zákona. Servery a diskové polia budú naďalej financovať telekomy. Štátne orgány si zaplatia akurát za fyzické nosiče, na ktorých si dáta odnesú.

Cédečka alebo USB kľúče si policajti a agenti uhradia z vlastného vrecka, aj keď pôjdu osobne pýtať údaje zo zákazníckej databázy alebo prevádzkové a lokalizačné dáta (doteraz ich mali grátis). Platiť si budú i online prístup do databázy, čiže linku k serveru operátora.

Aspoň formálne sa štát prihlásil aj k zodpovednosti za škody, ktoré spôsobí operátorom, keď im z vážnych bezpečnostných dôvodov vypne sieť. Táto právomoc je v slovenskej legislatíve novinkou. Stačí „odôvodnená výzva“ ministra vnútra – v čase jeho neprítomnosti ministra obrany – a telekomy musia „na nevyhnutne potrebný čas a v nevyhnutnom rozsahu“ obmedziť prevádzku sietí.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.