Pomaly, ale isto sa črtá riešenie dlhovej krízy v eurozóne. V médiách zatiaľ nedostalo žiadne meno, ale môžeme ho nazvať trebárs veľký tresk. Ak sa vám príspevky na záchranu Grécka, Írska a Portugalska zdali vysoké, v porovnaní s tým, čo príde, ide len o zanedbateľné drobné. O veľkom tresku sa v masmédiách nič nedozviete, politici o ňom nikdy nehovoria, napriek tomu je zo stavu súčasných rokovaní zrejmé, že k nemu celá eurozóna nezadržateľne smeruje.

Je nespochybniteľné, že ani nový záchranný program, ktorý krajiny platiace eurom chystajú pre Grécko, nebude fungovať. Predstavy, že investori sa pobijú o podiely v štátnych gréckych firmách a štát takto vyberie až 50 miliárd eur, sú prehnané a nie sú založené na žiadnych serióznych prepočtoch. A je úplne jedno, či privatizáciu povedie grécka vláda alebo nezávislá inštitúcia, o založení ktorej uvažuje eurozóna.

Úplne mimo sú aj nemecké predstavy, že zapojenie súkromných investorov do ďalšej záchrany Grécka prinesie nejaký väčší úžitok, tým menej plánovaných 30 miliárd eur. Z rozhovorov s finančnými inštitúciami je zrejmé, že banky či poisťovne sú schopné poskytnúť maximálne polovicu tejto sumy, a to ide o veľmi optimistický odhad. Ako úplný výsmech potom pôsobí prísľub nemeckej vlády, že by finančné inštitúcie v Nemecku mohli poskytnúť zhruba dve miliardy eur. Nemci, ktorí sú hlavným zástancom zapojenia súkromného sektoru do nového záchranného programu, len dokazujú absolútne nepochopenie súčasnej krízy.

Európska centrálna banka (ECB), ktorá by mala byť určitým garantom stability, je v koncoch. Jej krajne neúspešný program nákupu dlhopisov krajín na periférii spôsobil, že drží množstvo bezcenných papierikov vydávajúcich sa za grécky, portugalský či írsky dlh. Do pasce ju priviedla aj nevyhnutnosť financovať chod gréckych bánk. Bez jej pomoci by už žiadny finančný sektor v Grécku zrejme neexistoval, pretože tamojšie banky sú od prílevu kapitálu z ECB úplne závislé. Ak Gréci budú vyberať svoje úspory raketovým tempom ako doposiaľ, situácia sa bude len zhoršovať a závislosť od centrálnej banky porastie. Mimochodom, ECB takto gréckym finančným inštitúciám už poskytla 400 miliárd eur.

Nie je to však jediná výzva, pred ktorou Európska centrálna banka a jej šéf Jean-Claude Trichet stoja. Hospodársky vývoj čím ďalej tým viac potvrdzuje, že eurozóna je nefunkčný nepodarok, pretože ekonomiky jednotlivých štátov sú také rozdielne, že nie je možné prijať zodpovedajúcu menovú politiku. ECB síce minulý týždeň opäť zvýšila sadzby na 1,5 percenta, rýchlo rastúca nemecká ekonomika by však potrebovala sadzby o niekoľko percentných bodov vyššie a grécka, portugalská a írska zasa citeľne nižšie. Cesta von z tohto maléru neexistuje, ak nepočítame koniec európskej jednotnej meny.

Existuje však šanca, že rana z milosti, na ktorú eurozóna evidentne čaká, ešte nemusí prísť. Odvrátiť ju môže práve veľký tresk. Ten spočíva vo veľmi jednoduchom princípe prevzatia všetkých dlhov Grécka, Írska a Portugalska zvyšnými štátmi, ktoré platia eurom. Daňových poplatníkov také riešenie bude nepochybne stáť bilióny eur, ale to by ich stál aj bankrot všetkých troch zachraňovaných štátov a prípadné rozšírenie dlhovej krízy. Rozpad eurozóny by bol potom ešte drahší než prevzatie dlhov.

Eurozóne prakticky nič iného nezostane. Kríza sa šíri aj do Talianska a Španielska a ich dlhy sú také obrovské, že vylučujú aj extrémne riešenie. Prevzatie dlhov Grékov, Írov a Portugalcov je vykonateľné a situáciu na trhoch by mohlo definitívne upokojiť. Zbankrotované krajiny, samozrejme, nedostanú nič zadarmo. Na mnoho rokov zrejme stratia suverenitu a môžu sa pripraviť na nútenú správu vedenú zvyšnými krajinami eurozóny. Aby sa celý problém v budúcnosti neopakoval, donedávna elitný spolok Európskej únie bude musieť masívne rekapitalizovať vlastné banky a nakoniec spojiť vlastné hospodárske politiky pod vedením ministerstva financií so sídlom v Bruseli. Euro potom bude zachránené a je pokojne možné, že vyženie dolár z jeho pozícií najrešpektovanejšej svetovej meny.

Rozhodnutie, či ide o happy end či temnú víziu budúcnosti, nechám na čitateľov. Závisí od toho, či sú vám bližšie myšlienky federálneho usporiadania Európy alebo naopak suverénnych štátov. Nie je to však fantazmagorická vízia. Je veľmi pravdepodobné, že sa uskutoční oveľa rýchlejšie, než si myslíme. Nekompetentní politici totiž tak dlho vyberali z celej plejády možností, až im v dôsledku ich prechmatov zostali prakticky len dve. Rozpad eurozóny alebo absolútna solidarita a následná federalizácia.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.