Vodárenské transakcie na Slovensku zaujali Brusel. Kontrola Európskej komisie práve preveruje, či bola privatizácia prevádzkových vodárenských spoločností v Poprade a Banskej Bystrici v poriadku.

A či nepredstavuje ohrozenie pre investičné projekty spolufinancované z európskych solidárnych fondov. Vodárov spod Tatier i srdca Slovenska z eurorevízie hlava nebolí. Podtatranská i Stredoslovenská vodárenská spoločnosť predávali len dcérsku firmu, infraštruktúra ostala naďalej v pôvodných akciovkách, ktoré eurofondy čerpajú. Tie patria samosprávam.

Viac než prevod akcií vodárenských prevádzok komisiu trápi rozdelenie severoslovenských vodární so sídlom v Žiline. Tam zatiaľ kontrola nedorazila.

Šesticu nástupníckych spoločností zatiaľ nezapísali do obchodného registra, stať sa tak má v septembri.

Aj pod Dubňom sa na príchod komisie pripravujú navonok s pokojom. Lenže na rozdiel od Popradu či Bystrice na severe Slovenska sa vodárenský partner pre európsku komisiu rozdelením zmení. A tak prichádza do úvahy aj variant, že peniaze z eurofondov bude chcieť únia naspäť.

Brusel, máme problém

Rozdelenie spoločností môže znamenať problém. Európska komisia stráca partnera, s ktorým podpísala finančné memorandum. Hrozí riziko, že peniaze z eurofondov na rozbehnuté projekty bude treba vrátiť. A znižuje to šance pre projekty, ktoré vodárne pripravujú.

Na problém, ktorý atomizácia vodární mohla spôsobiť, upozorňoval TREND pred dvoma rokmi. Už vtedy bola najhorúcejším kandidátom na delenie práve žilinská Severoslovenská vodárenská spoločnosť.

Výsledkom transformácie vodárenstva bola premena štátnych podnikov na akciové spoločností a postupný prevod akcií na obce a mestá podľa počtu obyvateľov. Do kresla šéfa dozornej rady vodární to katapultovalo primátora Žiliny Jána Slotu, ktorý sa predtým s úmyslom rozdeliť vodárne nijako netajil.

Podporovaný predovšetkým primátorom Martina Stanislavom Bernátom spustil mohutnú kampaň za rozdelenie vodárenskej spoločnosti na šesť menších.

Centralizovaný systém riadenia spoločnosti zavedený niekdajším predsedom predstavenstva Viliamom Mikulášom, ktorý mal firme zabezpečiť vyššiu efektivitu, nové vedenie vymenované samosprávou opustilo.

Zdôraznil sa regionálny charakter riadenia, v ktorom šesť odštepných závodov fungovalo autonómne a s vlastným účtovníctvom. Materská spoločnosť plnila viac-menej len úlohu hlavy holdingu, čo bola predpríprava na rozdelenie firmy.

Za minulý rok vyprodukovali severoslovenské vodárne čistý zisk vyše 48 milióna korún pri tržbách vyše 1,34 miliardy korún. V pluse skončilo všetkých šesť odštepných závodov. To bol posledný signál na rozdelenie firmy, ktoré valné zhromaždenie odhlasovalo začiatkom júla.

Dátum je dôležitý. V tom čase už bolo jasné sfarbenie novej vládnej koalície. A aj to, že minister životného prostredia Jaroslav Izák, pod ktorého vodárenstvo patrí, bude mať na sebe tričko Slovenskej národnej strany.

Význam to môže mať najmä v prípade, že ortieľ kontrolórov Európskej komisie nebude pre firmu priaznivý. V krajnom prípade by to znamenalo, že časť peňazí zo štyroch investičných projektov, financovaných z peňazí únie, by vodárne museli vrátiť.

Za vodárne by peniaze únii vracal štát, ktorý by si ich mohol od spoločnosti vymáhať. Otázka znie, či by to urobil, keďže vodárňam vlastne šéfuje stranícky boss ministra životného prostredia Ján Slota.

Pravda, ak projekty nestihnú dokončiť ešte do rozdelenia firmy. Nie je to nereálne, podľa pôvodného harmonogramu by kvarteto Ispa projektov, medzitým preklopených do Kohézneho fondu, malo byť dokončené do septembra.

„Tým by sa predišlo kope problémov,“ súhlasí vedúci kancelárie predstavenstva firmy Jozef Vrábel. Vtedy majú byť nové spoločnosti zapísané do Obchodného registra SR, Severoslovenská vodárenská spoločnosť, partner Európskej únie, definitívne zanikne.

Oddelený model

Ministerstvo životného prostredia zatiaľ zaujalo opatrný postoj. „Ide o podstatnú zmenu v osobe prijímateľa, ale rozhodne audit Európskej komisie,“ vysvetľuje generálna riaditeľka sekcie zahraničnej pomoci Katarína Nováková.

Kontrola sa zatiaľ nezačala, aj ministerstvo len zbiera podklady. Ani v prípade ďalších dvoch tunajších vodární, v ktorých kontrola už je, verdikt zatiaľ nepadol. Na rozdiel od Severoslovenskej vodárenskej spoločnosti sa osoba prijímateľa pomoci nezmení.

A ani nejde o zmenu charakteru obecných vodární, ktoré jediné majú na Slovensku právo čerpať unijnú pomoc. Podtatranská vodárenská spoločnosť i jej stredoslovenský náprotivok zvolili vstup zahraničného partnera do prevádzkových spoločností, ktoré eurofondy nečerpajú.

Tie len zabezpečujú výrobu a dodávku vody a jej odvedenie a čistenie. Rúry, čistiarne, kanalizáciu – jednoducho vodárenskú infraštruktúru – nezískali.

Únia preveruje, či zahraničný partner nebude hospodáriť na majetku financovanom aj z peňazí EÚ s neprimeraným ziskom. Podľa informácií TRENDU Brusel nedostatky nenašiel. Marže vodárenských spoločností sa na Slovensku pohybujú zhruba na úrovni troch percent.

Oddelený model, keď infraštruktúru vlastní jedna spoločnosť a prevádzkuje ju na základe nájomnej zmluvy iná, je v Európe pomerne bežný. V susednom Česku takto fungujú viac než dve tretiny všetkých vodární.

Na Slovensku ho poznajú v Trenčíne, kde majú prvú sprivatizovanú vodárenskú firmu v SR. V banskobystrickej Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti oddelili prevádzku od infraštruktúry od začiatku tohto roka, v Poprade ešte o rok skôr.

Pustením zahraničného partnera do prevádzkovej firmy materské spoločnosti sledujú hneď niekoľko cieľov. Z predaja akcií a nájomného za využívanie vodárenskej a kanalizačnej infraštruktúry získajú peniaze na investície.

Ich potrebu pre celú krajinu odhaduje rezort životného prostredia na vyše 130 miliárd korún v najbližších desiatich rokoch. Okrem toho si od skúseného zahraničného partnera domáci vodári sľubujú zvýšenie efektívnosti.

No a hoci si infraštruktúrna firma a jej akcionári zo samosprávy zachovajú vplyv na tvorbu ceny za vodu a jej čistenie, predajom prevádzky sa výroba vody zbavila politického vplyvu, ktorý ju limitoval štvorročným komunálnym volebným obdobím.

Kontroverzný tender

Podtatranské i stredoslovenské vodárne vypísali súťaž na predaj akcií svojich prevádzkových spoločností na prelome rokov. O víťazovi sa rozhodlo v máji.

Záujem mali štyria hráči – francúzske firmy Veolia Water a Ondeo Services, nemecká Gelsenwasser a Severomoravské vodovody a kanalizácie, v čase súťaže ešte ovládané slovenskou skupinou Penta Investments. V oboch prípadoch bola najúspešnejšia Veolia Water, súčasť medzinárodného gigantu Veolia Environment.

Podľa šéfov popradských i banskobystrických vodární ponúkla najvýhodnejšie podmienky. Druhý v poradí, Ondeo Services, odveký rival Veolie, sa s výsledkami nezmieril a plánuje ich napadnúť na súde.

Ondeu, ktorý na Slovensku podniká prostredníctvom Trenčianskej vodárenskej spoločnosti, prekáža na súťaži viac vecí. Väčšinu z nich opísal aj v sérii listov, adresovaných starostom obcí v popradskom regióne. TREND má prvý z nich k dispozícii.

Podľa Ondea bola súťaž organizovaná tak, aby oslabila účasť zdravej konkurencie, nie je v súlade s Občianskym ani Obchodným zákonníkom a oznámenie súťaže bolo publikované v jedinom zahraničnom časopise, britskom Economiste.

Neúspešným Francúzom prekáža aj „extrémne krátky“ termín na vypracovanie ponuky, nepresne zadefinované kritériá či neverejné otváranie obálok. Predseda Predstavenstva Podtatranskej vodárenskej spoločnosti Vladimír Pastorek považuje výhrady neoprávnené a súdu sa neobáva. „Ide skôr o to, že súper nezvládol prehru,“ hovorí Tomáš Paclík, riaditeľ spoločnosti Veolia Voda Slovensko.

Obchodný riaditeľ firmy Ondeo Services CZ Pavel Kavka zdôrazňuje aj fakt, že za akcie prevádzok ponúkli viac než víťazný konkurent. V prípade Podtatranskej prevádzkovej spoločnosti 550 miliónov korún za sto percent akcií, v stredoslovenskej prevádzke 1,535 miliardy korún.

Víťazná ponuka Veolie bola štyristo miliónov v Poprade, 1,22 miliardy korún pre banskobystrické vodárne. Lenže Veolia ponúkla nájomné vyššie a navyše ročné nájomné vopred. „To zabralo, považovali sme to za výhodnejšie,“ tvrdí predseda Predstavenstva Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti Ján Maťaš.

Bude ďalší?

Keď dva nedávno ukončené tendre schváli protimonopolný úrad, bude na Slovensku trojica vodární so zahraničným partnerom. V spomínanej Trenčianskej vodárenskej spoločnosti má francúzsky koncern Suez, ktorého súčasťou je Ondeo, majoritu už ôsmy rok.

Či sa k Popradu a Banskej Bystrici pridajú aj ďalší, je otázne. Nie že by zo zahraničia či zo strany domácich finančných skupín nebol záujem. Napríklad hlavné mesto, ktoré ovláda v Bratislavskej vodárenskej spoločnosti nadpolovičný podiel, sa už vyjadrilo, že partnera nepotrebuje. Aj platonické snahy niekdajšieho vedenia magistrátu sú minulosť.

Pod vedením súčasného primátora Andreja Ďurkovského zrušilo mesto pred štyrmi rokmi vytvorenú prevádzkovú vodárenskú spoločnosť a privatizovať nechce. Práve o metropolitnú vodáreň, ktorá okrem hlavného mesta zásobuje okolie a celé Záhorie, je pre jej vysokú rentabilitu najväčší záujem.

V šľapajach Bratislavy vykročila Trnavská vodárenská spoločnosť, zastrešujúca Trnavský a Piešťanský okres. Pravda, decembrové komunálne voľby môžu priniesť zmenu stratégie.

Západoslovenská a východoslovenská vodárenská spoločnosť zatiaľ partnera nehľadajú. Zápasia so zvyšovaním efektívnosti firmy. Zahraničné know-how a kapitál by naopak uvítal menší obecný KomVaK Komárno, ale záujemcovia sa oň nebijú.

Foto – Ivan Fleischer