Francúzske prezidentské voľby budú nepochybne jednou z najväčších udalostí budúceho roku na európskej politickej scéne. Ovplyvnia nielen podobu druhej najväčšej únijnej ekonomiky, ale aj eurozóny. Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že by sa mohli stať nočnou morou súčasného prezidenta Nicolasa Sarkozyho.

Základný kameň Sarkozyho neúspechu položili v tomto roku francúzski socialisti, keď do boja o prezidentské kreslo vyslali skúseného a v minulosti často neúspešného politika Francoisa Hollanda. Už to však nie je F. Hollande, ktorého verejnosť poznala ako stelesnenie nenaplnených ambícií vlastnej partnerky – socialistickej kandidátky na prezidentku z roku 2007 Ségoléne Royalovej. Po rozchode so „Ségo“, ako Francúzi S. Royalovú často nazývajú, je z F. Hollanda niekto úplne iný.

Na rozdiel od svojej hlavnej súperky zo socialistických primárok Martine Aubryovej, ktorá volala po „tvrdej“ľavici, F. Hollande dokáže osloviť aj súperov z politického stredu. Väčšinou ide o voličov, ktorí v posledných voľbách uverili Sarkozyho sľubom, ale teraz ho nemôžu zniesť. Súčasný francúzsky prezident mal byť tým, kto vylieči francúzsku ekonomiku z jej meravosti, ale nestalo sa vôbec nič. V porovnaní s francúzskym vládnym kabinetom sa ako odhodlaný reformátor javí vari aj chronicky neschopná vláda Talianska.

Veľkým nádejam vkladaným do socialistického kandidáta nasvedčujú aj najrôznejšie predvolebné prieskumy. Podľa jedného z nich celkovo 48 percent verí, že F. Hollande je schopný vyriešiť hospodársku aj finančnú krízu vo Francúzsku, zatiaľ čo pri N. Sarkozym je to len 28 percent. Nemožno takisto zabudnúť, že Francúzi už majú pravicového prezidenta 17 rokov. K hlavnému slovu tak môže ako v celom rade iných krajín prísť čím ďalej väčšia túžba po zmene. N. Sarkozymu a Jacquesovi Chiracovi možno totiž len ťažko k dobru pripísať väčší úspech, ak v prípade toho prvého nerátame víťazné ťaženie v Líbyi.

V prospech F. Hollanda však hrá celý rad faktorov. N. Sarkozy ho len ťažko môže viniť z nekompetentnosti, pretože mu socialistický kandidát môže bez väčších problémov sekundovať v takmer ľubovoľnej oblasti. Obidvaja muži mimochodom vyštudovali aj špičkovú štátnu školu pre verejnú správu ENA. Hollande sa takisto rozchodom s Royalovou zbavil nálepky vo francúzštine označovanej ako „gauche caviar“, teda pokryteckej kombinácie života na veľmi vysokej nohe so vzletnými ľavicovými názormi.

Francúzi teraz označujú Hollanda za l’homme tranquille, teda pokojného človeka. To bola jeho veľká výhoda v porovnaní s M. Aubryovou, ktorá má svojou nepokojnosťou bližšie skôr k Sarkozymu. Dalo by sa čakať, že prípadný súboj medzi M. Aubryovou a N. Sarkozym by sa zvrhol na vzájomné prekrikovanie o nepríliš vážnych témach, pričom súčasný prezident by nakoniec svoju protivníčku „umlátil“ tvrdením, že jej víťazstvo povedie k zníženiu najvyššieho možného ratingu Francúzska, čo predraží dlh a veľmi významne zhorší stav verejných financií. S Hollandom to Sarkozy také jednoduché mať nebude. Znalosti víťazného socialistického kandidáta nie sú o nič horšie.

Na Sarkozyho smolu má F. Hollande aj nemalú podporu postáv, ktoré majú na francúzskej politickej scéne pomerne značnú váhu. Bývalý prezident Jacques Chirac ho označil za „skutočného štátnika“, zatiaľ čo Sarkozyho za „neznesiteľného, unáhleného a prehnane sebavedomého“. Vážne chorý J. Chirac síce prezidentský súboj priamo neovplyvní, ale jeho slová by mohli mnohým voličom rezonovať v ušiach. Bývalý šéf francúzskej pravice sa totiž po opustení prezidentského úradu dočkal značnej popularity.

Rozvážnejší Hollandov prístup by mohol prospieť aj celej eurozóne. Okázalé demonštrácie sily na bezobsažných a zbytočných samitoch EÚ by mohla nahradiť skutočná práca v zákulisí únijnej politiky. Nemecká kancelárka Angela Merkelová by najskôr povedala, že ju konečne niekto berie ako rovnocenného súpera.

Autor je vedúci zahraničnej redakcie ČTK.