Od strany k trhu

Po dvoch dekádach trhového hospodárstva Slováci nemôžu mať pocit víťazov. Ale ani porazených

Správa v denníku Smena z 8. novembra 1989 o začatí výroby horských bicyklov dobre dokladuje charakter systému, ktorého zánik bol bližšie ako uvedenie novinky do výkladov predajní. Socialistickí plánovači si všimli, že na galuskách sa po lese jazdiť nedá, až štyri roky po tom, ako sa prvé „horáky“ objavili u západných imperialistov. Tiež sa im z nejakého dôvodu zdal dobrý nápad uviesť úvodných tisíc kusov na predvianočný trh. A predpokladalo sa, že zákazníci budú ochotní ťapnúť sa po vrecku. Za tri a pol tisíca korún sa v tom čase dal kúpiť nový skúter a cena ešte nemusela byť konečná. „Bude záležať na cenovom pokračovaní s Federálnym cenovým úradom,“ vyjadril sa riaditeľ štátneho podniku Velamos.

Veľký tresk

Vlastnú skúsenosť s tvorbou cien, ktoré neurčovali dopyt a ponuka, má aj bývalý riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) Eugen Jurzyca. V predvečer novembrových udalostí pracoval vo Výskumnom vývojovom ústave Prefabrikácie na určovaní pravidiel cenotvorby panelov a tehiel. „Snažili sme sa prejsť z nákladovej na parametrickú tvorbu cien. Čiže kto vyrábal lepšie výrobky, mal vyššiu cenu. Ale už skôr bolo vidieť, že takto to nemôže fungovať,“ spomína. Nefunkčnosť systému sa prejavovala nedostatkom tovarov, ak sa cena stanovila príliš nízko. Alebo výrobou na sklad, ak sa cena premrštila.

Absencia princípov voľného trhu, ktorý motivuje k inováciám, sa prejavila v zaostávaní československej ekonomiky už v polovici sedemdesiatych rokov. Kým Spojené štáty americké dostávali za kilogram strojov vyvezených na západné trhy 35 dolárov a susedné Rakúsko takmer sedem, československé mašiny sa predávali za menej ako dva doláre. Štátu postupne dochádzali zdroje na stavanie nových bytov, investície do školstva či zdravotníctva.

Podľa analýzy Poštovej banky priemer HDP na obyvateľa Slovenska v roku 1989 dosahoval okolo 60 percent priemeru štrnástich krajín západnej Európy (nie je doň zahrnuté Luxembursko s nadpriemernou životnou úrovňou). Odstup od vyspelých ekonomík sveta sa zväčšoval ešte nasledujúce tri roky po páde totalitného režimu, na čom sa výrazne podieľala predrevolučná závislosť od Sovietskeho zväzu. V roku 1985 dosahoval podiel ZSSR na zahraničnom obchode Československa 43,5 percenta. Závislosť Slovenska od východoeurópskych trhov bola ešte väčšia. Rozpad týchto trhov a liberalizáciu cien pocítilo aj obyvateľstvo.

Nominálne mzdy sa do roku 1993 síce zvýšili o 70 percent, no stúpli aj ceny tovarov a služieb – takmer o 140 percent. Novembrové udalosti priniesli Čechom a Slovákom koniec života v neslobode a začiatok boja o životnú úroveň západných krajín.

Úspech bez prípravy

O dvadsať rokov neskôr nemôžu mať oba národy, ktoré sa tri roky po zamatovej revolúcii v pokoji rozišli, pocit víťazov. Ale ani porazených. Slovensku sa v priemernej hrubej reálnej mzde podarilo dobehnúť samo seba – vlani presiahla úroveň z roku 1989. Prekonanie predrevolučných čistých reálnych miezd, po započítaní vplyvu daní, odvodov a inflácie, Slovákov ešte len čaká, podľa Poštovej banky najskôr v roku 2010. Je to však iba matematika, ktorá nezohľadňuje širší výber kvalitnejších tovarov a služieb.

Cez optiku HDP na obyvateľa si Slovensko polepšilo o dvanásť bodov. Na 72 percent priemeru EÚ – všetkých 27 členských krajín vrátane Rumunska a Bulharska. Ale v porovnaní s pôvodnou európskou pätnástkou sa Slovensko pozerá na bývalý Západ z väčšej diaľky. Podľa odhadu Medzinárodného menového fondu a Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) dosiahne v tomto roku niečo vyše 40 percent HDP európskej pätnástky na obyvateľa. Česko je na tom pri oboch porovnaniach lepšie, no menší z bratských národov sa môže tešiť, že za ostatných dvanásť rokov dobiehal Západ rýchlejšie.

Napredovanie ekonomiky sa prejavuje i na kvalite života jednotlivcov. Kým pred rokom 1989 vynaložili Slováci napríklad na potraviny a nealkoholické nápoje 40 percent príjmov, v súčasnosti im na ne stačí jedna pätina. Zarobiť na farebný televízor si pred dvadsiatimi rokmi vyžadovalo odpracovať päťkrát dlhší čas. Aj vďaka tomu môžu ľudia venovať viac času a prostriedkov na vzdelávanie či cestovanie.

Kvalita a dostupnosť tovarov sa zvýšila na úroveň západoeurópskych krajín. Fanúšik horskej cyklistiky si môže vybrať zo stovky modelov z celého sveta a autor článku, citovaného v úvode, v súčasnosti v TRENDE recenzuje automobily, ktoré Slováci pred dvadsiatimi rokmi poznali len z filmov.

V dobiehaní Západu sú Slovensko a Česko pred svojimi susedmi, Maďarskom a Poľskom, kde sa prechod k trhovej ekonomike naštartoval o čosi skôr. Archívne dokumenty ukazujú, že miestne normalizačné kádre nutnosť hospodárskych zmien ignorovali a ponovembrové elity na ne neboli vôbec pripravené. Podľa českej historičky Beáty Katrebovej-Blehovej z Viedenskej univerzity vládla v Moskve v osemdesiatych rokoch nespokojnosť, že československé vedenie odmietalo reformy Michaila Gorbačova.

„Ak by sa ich uskutočnenie malo opäť zanedbať alebo oddialiť, v tom prípade sa požiadavka generálneho štrajku z radov študentov a disidentov považuje za oprávnenú,“ nechal sa počuť v novembri 1989 jeden z členov najužšieho vedenia sovietskej komunistickej strany. „V rôznych rozhovoroch, ktoré som mal pre zahraničné noviny, som hovoril, že sa čosi musí stať, ale nedokážem odhadnúť, kedy sa to stane,“ vypovedal v roku 1991 posledný česko-slovenský prezident Václav Havel pred vyšetrovateľmi novembrových udalostí. Z jeho vyjadrení vyplýva, že disidenti očakávali dialóg, no nie prístup k moci.

Zakopnutia...

Nepripravenosť na prechod od štátom vlastnenej a riadenej ekonomiky k trhovému hospodárstvu sa podľa E. Jurzycu najviac prejavila pri privatizácii. Na mysli má predovšetkým jej druhú etapu, veľkú privatizáciu, do ktorej štát ponúkol 678 podnikov v hodnote takmer 170 miliárd slovenských korún. Po rozpade Česko-Slovenska v roku 1993 vlády Vladimíra Mečiara nahradili odpredaj majetku prostredníctvom nákupu kupónov a dlhopisov priamym predajom, z ktorého boli vo väčšine prípadov vylúčení zamestnanci aj zahraniční investori.

Budovanie slovenskej kapitálovej vrstvy nedopadlo podľa predstáv. Mnohé podniky predané za zlomok trhovej ceny skrachovali, do slovníka slovenského jazyka sa dostal nový pojem tunelovanie. „Slovinci to zvládli podstatne lepšie, pritom väčšina majetku tiež šla do rúk miestnych ľudí,“ tvrdí E. Jurzyca. Vysvetľuje to geografickou blízkosťou Slovinska k západným demokraciám. Myšlienku preferencie domácich majiteľov privatizovaných podnikov nepovažuje za zlú, no len za predpokladu, že sa realizuje formou transparentnej súťaže. To v 90. rokoch nebol slovenský príklad.

… a pozdvihnutia

Keď koncom minulej dekády prišlo na privatizáciu najväčších štátnych bánk, obrátila sa vtedajšia vláda Mikuláša Dzurindu už na zahraničie. No aby bola úspešná v zbavení sa molochov plných zlých úverov, musela ich najskôr ozdraviť injekciou naplnenou zhruba 3,3 miliardy eur. A zahraničné – predovšetkým rakúske a talianske banky – po nich rady siahli.

Všetky privatizované banky prešli radikálnym prerodom, aby mohli konkurovať niektorým mladým dravým bankám, ktoré zahraničné matky založili na zelenej lúke ešte v 90. rokoch. Skoršie ozdravenie a rozbeh bánk pod novými vlastníkmi mohli urýchliť transformáciu celej ekonomiky. Až po tom, ako sa na trhu objavili ďalší vlastníci s know-how a silným kapitálom, sa začal štandardizovať celý finančný sektor. Bola to win-win situácia.

Neprofitovala z nej len slovenská ekonomika, ale aj bankoví akcionári, ktorí si ešte dlho pochvaľovali odvahu vstúpiť na málo poznané stredoeurópske trhy (v tom čase nebol jasný vstup stredoeurópskych krajín do EÚ a eurozóna bola pre ne úplne v nedohľadne). Odmenou im bola nadštandardná návratnosť kapitálu, akú na domovských trhoch nemohli dosahovať. Kríza tieto zlaté sliepky dočasne oslabila. No ekonomika ako celok ju aj vďaka ozdravenému finančnému sektoru zvláda dobre, hodnotí EBOR v novembrovej správe o vývoji v tranzitívnych ekonomikách.

Vstup Slovenska do Európskej únie v roku 2004 sa dá považovať za vyvrcholenie zmien, po ktorých ľudia volali na námestiach v novembri 1989. A silný impulz v procese ekonomickej transformácie krajiny. Štúdia Svetovej banky z roku 2008 Inovácie, inklúzia a integrácia – Od transformácie ku konvergencii vo východnej Európe a bývalom Sovietskom zväze pripomína, že krajiny, ktoré sa pred piatimi rokmi pripojili k EÚ, sú otvorenejšie medzinárodnému obchodu. Vývoz a dovoz sa v roku 2006 na HDP týchto krajín podieľali 60 percentami naproti 20 percentám krajín juhovýchodnej Európy. „Miera, do akej je možné aj bez členstva v únii natrvalo reformovať podnikateľské prostredie v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, je otázna,“ píše sa v štúdii.

Namiesto nostalgie...

Kríza i fakt, že 45 percent Slovákov prežilo väčšinu doterajšieho života v minulom režime, vyvoláva reminiscencie za dobou budovania socializmu. Hospodárska recesia je i pre niektorých vzdelaných ľudí dôkazom zlyhania kapitalizmu a pre politikov argumentom na výraznejšie zásahy štátu do ekonomiky krajiny. Nostalgiu za obdobím pred rokom 1989 živí i sám predseda vlády Robert Fico, podľa ktorého je scestné tvrdenie, že za socializmu bolo všetko zlé.

Tieto tendencie vníma aj sociologička a zakladateľka Nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáry, podľa ktorej má vzývanie minulosti u každého jedinca inú príčinu. U niekoho je to strach z cudzieho a nového, u iných lenivosť či zamieňanie si mladosti s režimom. „Máme aj takých, čo skučia z ideologických či manipulačných dôvodov,“ tvrdí Z. Szatmáry. Aj takúto nostalgiu považuje za súčasť slobodnej voľby: „No je to trápne, nevkusné, hlúpe a nedôstojné ľudskej bytosti. Včera aj tak nikdy nebude dnes.“

Ako to výstižne volajú Nemci, Ostalgie, nostalgia za Východom, je stále silným motívom pretrvávajúcim v hlavách mnohých „nových Európanov“. The Economist spomína, že ešte v roku 2006, na vrchole ekonomického boomu v tomto regióne, takmer polovica z nich pociťovala, že žije horšie ako pred rokom 1989. No dôležitejší bol iný fakt z prieskumu Svetovej banky a EBOR: väčšina zároveň videla dobré vyhliadky na život svojich detí.

… adaptácia

Relativizmus minulosti občas nadobúda aj legislatívnu podobu. Či už je to tlačový zákon alebo najnovšie zákon o strategických podnikoch. „Ak sa ukáže, že Robert Fico dokáže päťkrát lepšie riadiť podnik ako súkromný vlastník, tak to je dôvod, aby podiel štátneho vlastníctva narastal. No to sa určite nestane a myslím si, že tento podiel sa bude ešte skresávať,“ hovorí E. Jurzyca. Podľa neho volanie po zašlých časoch je len dočasný jav a oblasti, ktorých sa transformácia dotkla len okrajovo, školstvo či zdravotníctvo, si čoskoro vyžiadajú pozornosť celej spoločnosti.

Štúdia svetovej banky upozorňuje tiež na problém starnutia populácie krajín bývalého východného bloku: „Vyhnúť sa jeho negatívnym vplyvom si vyžiada zvýšenie produktivity doladením reforiem, ako aj lepším využitím ľudských zdrojov týchto krajín.“ Na Slovensku zatiaľ diskusia na podobné témy chýba. Ako sa začiatkom novembra pýtal šéfekonóm EBOR Erik Bergloef pri prezentácii správy o vývoji v tranzitívnych ekonomikách: „Je kríza. No je aj transformácia v kríze?“ V prípade Slovenska by sa k tejto otázke mohla pridať ďalšia: Ako sa vymaniť z jednostrannej závislosti od „manufaktúrnych“ činností pri skladaní áut? Politický boj pri hľadaní odpovede sa ešte nedostal do fázy prijímania konkrétnych riešení.

Ak má mať obzeranie sa za minulosťou podľa E. Jurzycu zmysel, tak len v prípade, ak chce Slovensko odovzdať svoje dvadsaťročné skúsenosti neslobodným krajinám, ktoré transformácia ešte len čaká. „Je to naša morálna povinnosť,“ hovorí člen reformného tímu SDKÚ-DS. Podľa neho by tiež Bratislava mala prejavovať podporu čínskej, kubánskej či bieloruskej opozícii oveľa otvorenejšie ako doteraz.

„Pád komunizmu bola nádherná chvíľa. A stále ňou zostáva, aj napriek všetkým chybám a sklamaniam v nasledujúcich rokoch,“ napísal na svojom blogu Martin Wolf z Financial Times. Podľa neho súčasná kríza neznamená, že kapitalizmus skrachuje ako komunizmus. „Signálna schopnosť liberálnej demokracie je učenie sa a adaptácia. Uvedomili sme si to v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Teraz si musíme vziať ponaučenie z prvej dekády 21. storočia,“ uzatvára. ©

GRAF
Ako Slovensko dobieha Európsku úniu...

Pozn.: Priemer krajín EÚ-27 je 100
PRAMEŇ: Eurostat

GRAF
... a ako jej vyspelejší západ

1 Priemer krajín EÚ-15, Cypru, Islandu, Malty, Nórska a Švajčiarska
PRAMEŇ: MMF, EBOR, The Economist

Pavel Sibyla, Tatiana Lichnerová