Po takmer troch desaťročiach sa pri južnom cípe Južnej Ameriky opäť rozhorieva konflikt medzi Argentínou a Veľkou Britániou o Falklandské ostrovy. Tentoraz o právo Britov uskutočňovať v okolitých vodách ropný prieskum. Ak sa obe strany zatnú ako v roku 1982, hrozí nový vojnový konflikt. Argentínska prezidentka Cristina Kirchnerová vylučuje silové riešenie, ale neváha stupňovať hru nervov. Natíska sa otázka, či tým nesiaha po odvekom triku vladárov, ktorý dodnes nevyšiel z módy. Strašiť hrozbou zvonku na odvrátenie pozornosti od zlyhaní doma.

Narušený imidž Argentíny

Argentína je po Brazílii druhou najsilnejšou ekonomikou a po Brazílii a Kolumbii treťou najľudnatejšou krajinou Južnej Ameriky. Má stoličku aj v skupine G20, ktorá vlani deklarovala, že preberá zodpovednosť od Gé-osmičky za ďalší osud svetovej ekonomiky. Nezastupiteľnú rolu hrá i v španielsky hovoriacej Južnej Amerike, kde sa pokúša vyvažovať vplyv portugalskojazyčného brazílskeho valibuka. Má najvyšší – 86-percentný – podiel belošského obyvateľstva a udržiava úzke vzťahy so španielskou korunou. Hoci sa pýši všetkými vonkajšími atribútmi modernej demokracie a trhovej ekonomiky, vykazuje deficity v politickej i hospodárskej sfére.

Päťdesiatsedemročná prezidentka Cristina Elizabet Fernández de Kirchner niektoré nedostatky pripúšťa, iné popiera. Zdá sa, akoby ich považovala za chybičky krásy, ktoré sa dajú kozmeticky zakryť alebo plasticky vyhladiť. Tak to aspoň tvrdia domáci a zahraniční kritici tzv. kirchnerizmu, ako nazývajú argentínsku mutáciu demokracie a trhového hospodárstva. Najmä finančné periodiká upozorňujú, že argentínska vláda využíva vlastnú centrálnu banku ako príručnú pokladničku. Reagujú tým na presun niekoľkých miliárd dolárov z devízových rezerv centrálnej banky do štátnej pokladnice na umorenie štátneho dlhu. Tým vláda v Buenos Aires porušuje pravidlo o nezávislosti centrálnej banky.

Prezidentský pár

Prezidentka C. Kirchnerová sa bráni. Ako tvrdí, nevidí dôvod, prečo by časť zo 48-miliardových dolárových devízových rezerv centrálnej banky nemohla byť účelne použitá. „Máme tu peniaze, tak prečo by sme mali ostať zadlžení a platiť úroky?“ pýta sa. Púšťa sa aj do tých, čo jej vyčítajú zasahovanie do mandátu centrálnej banky udržiavať kurz domácej meny: „Ak ekonomika nerastie, ak sa nevytvára bohatstvo, ak sa netvorí dopyt, ak nevznikajú pracovné miesta, tak sa neudrží stabilita meny,“ podotýka. Dodáva, že zriadila Hospodársku radu na koordináciu pôsobenia ministerstva hospodárstva a centrálnej banky. Podobné inštitúcie majú podľa nej Brazília, Čile a ďalšie krajiny. Menej ochotne hovorí o tom, ako vyšachovala guvernéra centrálnej banky Martina Redrada, aby ho nahradila povoľnejšou Mercedes Marcó Del Pontovou.

Argentína je republikou prezidentského typu. Výkonná moc patrí vláde, ktorú vedie prezident, volený priamou voľbou na štyri roky. V úrade smie ostať dve po sebe nasledujúce obdobia. V argentínskych podmienkach sa obsadenie najvyššieho postu stalo doménou manželov Kirchnerovcov. Ako senátorka za provinciu Buenos Aires sa C. Kirchnerová stala prezidentkou 10. decembra 2007. Bola vtedy i prvou dámou – manželkou prezidenta Nestora Kirchnera, s ktorým sa do prezidentského paláca Casa Rosada nasťahovala v máji 2003.

Špirála subvencií

N. Kirchner, ktorý je švajčiarsko-chorvátskeho pôvodu, prekonal 7. februára operáciu srdca. Rekonvalescencia pravdepodobne prebieha dobre, pretože sa vraj s manželkou radí o tom, kto z nich sa bude budúci rok uchádzať o najvyšší post v krajine. Svetová hospodárska kríza vlani otriasla argentínskou ekonomikou i dôverou voličov v neoperonistický populizmus Kirchnerovcov. Kým HDP Argentíny vzrástol v roku 2007 o 8,7 a v roku 2008 o 6,8 percenta, vlani sa prepadol o 2,2 percenta. Kirchnerovci odpovedali podobne ako vlády v desiatkach iných štátoch sveta nalievaním štátnych peňazí do ekonomiky na stimulovanie dopytu a spotreby.

Tohtoročný HDP sa vracia do plusových rastových čísiel predovšetkým vďaka oživeniu globálnej ekonomiky a jej ázijských ťahúňov. Svetová banka predpovedá argentínskej ekonomike vzostup o 2,3 percenta a prezidentský pár sa obáva, či to bude dosť na zvrátenie ochabujúcich preferencií C. Kirchnerovej. Podľa ich predvolebných stratégov sa to nezaobíde bez ponechania sociálnych podpôr a dotácií pre nízkopríjmové obyvateľstvo. Zo systémového pohľadu smerujú subvencie prioritne do položiek zahŕňaných do indexu spotrebiteľských cien, ktorým sa štatisticky meria inflácia. Vláda pritom upravila zloženie spotrebiteľského koša tak, aby inflácia nepresahovala desať percent. Najviac znepokojuje vládu zdražovanie hovädzieho mäsa, tradičnej základnej zložky jedálneho lístka Argentínčanov. Za tri roky o 180 percent a od januára tohto roku o 25 percent. Vláde sa nedarí subvencovať v dostatočnej miere chovateľov dobytka, ktorí sú nútení porážať nerentabilné stáda. C. Kirchnerovej pridávajú vrásky na čele požiadavky peronistického odborového hnutia CGT na zvýšenie miezd o 20 až 25 percent na vyrovnanie inflácie. Tradične provládne odbory tým ukázali, akým kontraproduktívnym sa stalo populistické manipulovanie pri tvorbe štatistík.

Sebazáchovné scenáre

Argentínska politická opozícia má ďaleko k súčinnosti a jednote, ale disponuje väčšinou v oboch komorách parlamentu. Kirchnerizmu sa neustále zužuje manévrovací priestor, ale nie je na lopatkách. Pritlačený k stene využíva všetky príležitosti na prežitie. Na plátanie dier v štátnej pokladnici bude potrebovať nové miliardy, ktoré môže, ale nemusí, získať za prijateľných podmienok. Ak nechce ustúpiť požiadavkám MMF sprehľadniť štátne financie, zaviesť rozpočtovú disciplínu, skoncovať s klientelizmom a podobne, musí si pripraviť alternatívne riešenia.

Prvé sa vzťahuje na vyschnutie tradičných úverových prameňov. Pre taký prípad môže vláda rozpútať vlastenecký ošiaľ vyhrocovaním sporu s Veľkou Britániou o Falklandy. Mimoriadna situácia jej dovolí pri vírení poplašných bubnov prijímať mimoriadne úsporné opatrenia a zavádzať núdzový výdavkový režim. Mysliteľná by bola obchodná blokáda Falklandských ostrovov, na čo by Londýn odpovedal vyslaním flotily. Do sprostredkovateľského úsilia by sa zapojili Latinská Amerika, Európska únia, OSN a Spojené štáty. Kirchnerovci by hrali na patriotizmus Argentínčanov a naťahovali čas do budúcoročných volieb. Po voľbách by Cristina alebo Nestor preukázali štátnickú múdrosť a uzavreli s Britmi nejakú dohodu.

Druhou alternatívou by mohlo byť využitie čínskych investičných zdrojov. Začiatkom marca vstúpila do platnosti dohoda o voľnom obchode medzi Čínou a Peru. Peking by privítal jej rozšírenie o Argentínu. Vláda v Buenos Aires by mohla dostať čínske úvery venezuelským spôsobom Oil-for-Credit s tým, že by neplatila ropou, ale poľnohospodárskymi komoditami podľa čínskych objednávok. Peking by sa zbavil dolárov a Buenos Aires by sa mohlo operatívne rozhodovať, či ich spotrebuje alebo posunie zahraničným veriteľom.

Natíska sa i tretia, najrozumnejšia, alternatíva. Spočíva v tom, že by sa Kirchnerovci dohodli s Londýnom na spoločnom prieskume ropných ložísk a delili sa o zisky z predaja ropy. Profitovalo by aj tristotisíc Falklanďanov. V neprospech tejto eventuality hovorí skutočnosť, že by mala strednodobý a dlhodobý efekt. Nie však bezprostredný, o ktorý Kirchnerovcom práve ide.

Autor je spolupracovník TRENDU.

Symptómy kirchnerizmu

Štát si podriaďuje hospodárstvo krajiny i nezávislé inštitúcie

Verejná mienka v Argentíne sa výrazne obracia proti Kirchnerovcom po afére okolo finančnej špekulácie Nestora Kirchnera v septembri 2008, keď v USA skrachovala investičná firma Lehman Brothers. Exprezident sa vtedy zbavil argentínskej meny v hodnote dvoch miliónov dolárov. Po plnom prepuknutí svetovej finančnej krízy a devalvácii argentínskeho pesa sa ukázalo, že tým predišiel znehodnoteniu svojho imania. Podľa všetkého patril medzi hŕstku privilegovaných, ktorí vedeli o nastávajúcej devalvácii a diskrétne podnikli záchranné protiopatrenia.

Argentínski voliči sa tak postupne dozvedajú čoraz viac zo zákulisia mocenských štruktúr a privilegovaných podnikateľských kruhov v systéme „kirchnerizmu“. Ten si podriaďuje ekonomiku krajiny i nezávislé inštitúcie. Štát prevzal kontrolu nad niektorými veľkými spoločnosťami vrátane argentínskych aerolínií. Zaviedol cenovú reguláciu zemného plynu, pitnej vody a energií. Pod opateru vlády padli i súkromné dôchodkové fondy, ktoré vyčítajú prezidentke, že z nich presúva kapitál na krytie výdavkov štátu. Štátny dirigizmus sa však nevzťahuje na všetky podnikateľské subjekty rovnako. Istý okruh firiem je zvýhodňovaný, čo je v Argentíne – a všade inde vo svete – prejavom klientelizmu.

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.