Záhadný titulok sa dá čítať aj takto: najsevernejší výbežok pevninskej Európy Nordkapp, ležiaci nad 71. rovnobežkou. V skutočnosti je to aj neuveriteľne krásne miesto na skalnatej náhornej plošine 307 metrov nad hladinou Nórskeho mora. Ďaleko od civilizácie, ďaleko od smogu, ďaleko odvšadiaľ. Kvôli lepšej predstave: Atény ležia na 38. rovnobežke, Rím na 42., Bratislava na 48. a Petrohrad, Helsinki, Štokholm a Oslo stále ešte iba na 60. rovnobežke.

Polnočné slnko

Nemôžem zabudnúť, ako som si pred prvou cestou na úplný sever Európy nevedel celkom presne predstaviť, čo znamená fenomén polnočného slnka. Obdobia, keď nad polárnym kruhom slnko vôbec nezapadá. Pre neprežitú skúsenosť som si bol takpovediac stredoeurópsky neistý. Jednoducho som podvedome odmietal uveriť, že slnko ani o polnoci nezapadne alebo že môže mať rovnakú svetelnú intenzitu ako cez deň. Preto som si vtedy pribalil aj filmy s vyššou citlivosťou – čo keby štandardné nestíhali? Skúsenosť s viacerými turistami mi potvrdila, že podobnú neistotu prežívajú pred prvou cestou do zóny bielych nocí a polnočného slnka aj iní. Skreslené predstavy som mal aj o počasí. Našinci si skrátka spájajú severské oblasti so zimou a s jej najexpresívnejšími symbolmi. Potom sa nestačia čudovať, keď celú trasu absolvujú v ľahkom letnom oblečení a objavujú dovtedy nepredstaviteľné: že plávanie v nórskych fjordoch alebo vo fínskych jazerách nemusí byť nevyhnutne iba počítačovou animáciou.

Podzemný komplex

Zopár desiatok áut s obytnými prívesmi parkuje na obrovskom parkovisku samotného Nordkappu aj niekoľko dní. Kvôli istote, že ich posádky polnočné slnko uvidia. Jednoducho si naň počkajú! Ostatní „jednorazoví“ záujemcovia riskujú, že sa konať nemusí. Pred polnocou prichádzajú ešte ďalšie desiatky autobusov a áut, občas priplávajú aj nádherné veľké lode – cruisery a výnimkou nebývajú ani cyklisti – stúpenci teórie, že šťastie nie je v samotnom dosiahnutí cieľa, ale v ceste za ním.

Na spríjemnenie čakania tam už niekoľko rokov slúži obrovský polyfunkčný podzemný objekt, v ktorom sa i počas nepriaznivého počasia dá príjemne stráviť čas po túžobne očakávanú polnoc. Je v ňom niekoľko reštaurácií, predajňa suvenírov i špeciálna pošta so zberateľsky veľmi vzácnou pečiatkou. Hitom je projekčná sála Supervideographu, kde sa nonstop premieta neobyčajne invenčný dokument o magickom ostrove Magerøy, ktorého súčasťou je i Nordkapp. Exotiku zastupuje Thajské múzeum, duchovno ultramoderná kaplnka, kde sa dá meditovať aj vďaka sférickej džezovej muzike nórskeho saxofonistu Jana Garbareka, a výnimočnosť je zastúpená superapartmánom Suite 71°10´21˝ na streche komplexu. Ten je určený pre svadobné páry alebo každého, kto chce stráviť noc na najsevernejšom severe pevninskej Európy. Platba nebýva problémom (v prepočte približne 1 200 eur za noc), lebo termíny sú rezervované nadlho vopred.

Pre solventnejších je určený aj elegantný Grotten Bar v tvare amfiteátra. Cez jeho presklenú stenu zvyknú polnočné slnko alebo hustú severskú hmlu sledovať hlavne americkí a japonskí návštevníci a v oboch prípadoch si pripíjať šampanským a zobať k nemu arktický kaviár. Tesne pred polnocou však väčšina skutočných turistov vychádza na útes Nordkappu k populárnej päťmetrovej oceľovej plastike – symbolu zemegule, kde v prípade dobrej viditeľnosti prepuká presne o polnoci pri plnom slnečnom svite spontánna radosť za významnej účasti šampanského. V rovnakom, ak nie väčšom, zastúpení sa šampanské podieľa aj na kompenzácii trpkej príchuti smútku a bezmocnosti v prípadoch, keď sa polnočné slnko pre nepohodu či zlú viditeľnosť nekoná. A vôbec vtedy nechutí, viem o tom niečo!

Polnočné slnko

Slnko na Nordkappe nezapadá od 11. mája do 31. júla. Osemdesiatdva dní. Takmer tri mesiace! Napriek neistému výsledku pre častú nepohodu prichádzajú v tomto období na Nordkapp tisícky turistov z celého sveta. Na zemepisnej šírke, kde všade inde je na pevnine už iba sneh a ľad (Aljaška, najsevernejšie výbežky Kanady a Ruska, Grónsko), tam vďaka otepľujúcim účinkom Golfského prúdu možno niekedy iba v tričku a bermudách sledovať neobyčajné prírodné divadlo – aj o polnoci nezapadajúce slnko. Polnočné slnko. Iba sa priblíži k hladine mora a presne o polnoci býva v najnižšom bode – niekoľko svojich priemerov nad ňou – a znovu začína stúpať.

Tento úkaz sa dá vidieť v deň letného slnovratu na polárnom kruhu všade, kde tomu nebránia hory. Čím severnejšie, tým výraznejšie a dlhšie. Existuje však niekoľko vyhľadávaných až kultových miest, kam sa chodí za polnočným slnkom masovo. Najvyššiu hodnotu má práve certifikát z Nordkappu. Kvôli úplnosti však treba dodať, že v zime prichádza k opačnému javu, keď slnko na Nordkappe zas, pre zmenu, tri mesiace spoza obzoru vôbec nevychádza.

Spiritualita miesta

To najlepšie sa však odohráva mimo podzemného komplexu. Zázrak polnočného slnka je už len akousi korunováciou nevýslovne krásnej prírody Nórska. Po všetkých tých kopcoch, riekach, vodopádoch, ľadovcoch, ostrovoch a fjordoch počas dlhej a únavnej cesty na sever, keď už prestávate veriť, že by mohlo prísť ešte niečo iné alebo dokonca krajšie, sa po absolvovaní takmer sedemkilometrového podmorského tunela ocitáte na ostrove Magerøy.

Na samotný Nordkapp ostáva absolvovať už iba štyridsať kilometrov. Ale akých! Bezchybná asfaltka prekonáva rôzne úrovne magickej náhornej plošiny. Žiadne stromy, iba tráva, machy, skaly, občas snehové pole a modrasté hladiny jazier v rôznych nadmorských výškach.

V úžasnej samote a majestátnom tichu mimoriadne pôsobivej prírody sa predvádzajú iba občasné stáda sobov. Prechádzka po útesoch Nordkappu s pohľadmi na nekonečnú hladinu morskej vody smerom na tušené miesto severného pólu, už iba „kúsok“ (cca 2 000 km) za obzorom, ostane už celý život nezabudnutá.

Kamenných mužíkov, symbol túžby po návrate, si tam spontánne stavajú takmer všetci návštevníci. Pre mnohých sa toto miesto stáva čímsi oveľa dôležitejším ako iba kúskom Nórska alebo najsevernejšou časťou pevninskej Európy. Mnohí sa tam túžia vrátiť ešte aspoň raz, iní to odporúčajú svojim známym. A niektorí sa jednoducho vrátia. Musia. A verte, že nielen tí, ktorým počasie znemožnilo uvidieť polnočné slnko.

Len tak medzi nami, Nordkapp predsa len nie je najsevernejším bodom pevninskej Európy – veď je na ostrove. Rozhodne je však dostupnejší ako skutočne najsevernejšie miesto Nodkinn, nazývaný tiež Kinnarodden. Ten je skutočne na pevnine, ale „len“ na 71°8´2˝. Je na dohad z Nordkappu, vzdialený 80 km, ale dosiahnuť sa dá z mestečka Menhamn len po celodennej 23-kilometrovej pešej túre vo veľmi náročnom teréne.

Autor je turistický sprievodca a spolupracovník TRENDU.