Horúce hlavy. Tak nazval zhruba pred rokom Robert Mundell tých, ktorí by mohli chcieť v budúcnosti zúžiť eurozónu. TREND sa ho vtedy pýtal na stabilitu a budúcnosť eura po prvej úspešnej dekáde (TREND 18/2009). Čakal, že sa tie „horúce hlavy“ objavia tak rýchlo? Vždy tu bolo veľa odporu proti euru, hlavne v Spojených štátoch. Čo je neracionálne, lebo pre Európu je to skvelá vec, hovorí ekonóm a laureát Nobelovej ceny, ktorého práce sa zaslúžili o vznik menovej únie. Len si pomyslite, čo by ste tu mali počas tejto hospodárskej krízy bez eura – boli by to obrovské problémy, Európa by prežívala ohromnú nestabilitu výmenných kurzov, varuje.

Aký veľký je vplyv gréckych ekonomických problémov na stav eurozóny?

Grécko je veľký problém, no je to ich fiškálny problém, nie problém eura. Mohlo by sa ním stať, keby sa do podobne vážnych ťažkostí dostali ďalšie krajiny eurozóny. Hlavne ak by do nich spadli veľké krajiny ako napríklad Taliansko. No opakujem, je to fiškálny problém. Zoberte si príklad Spojených štátov. Keby zbankrotovala Kalifornia, bolo by to hrozné, no nebol by to problém dolára. Ten tu stále bude. Dôsledky pre Kaliforniu by boli ohromné, je to obrovská krajina, ktorej HDP je väčšie ako Kanady. Kalifornia by predsa nezačala len preto hľadať novú menu, nijako by jej to nepomohlo. V 19. storočí sa už stalo, že niektoré americké štáty zbankrotovali. Američania potom nemohli bezpečne chodiť po londýnskych uliciach, keďže Angličania boli ich hlavní veritelia. No nijako to neovplyvnilo ani libru, ani dolár.

A čo obávaný tlak na menu, ktorý takáto situácia vytvára?

Problémy Grécka zatiaľ nemajú nejaký výrazný efekt na výmenný kurz [k doláru]. Ten je stále oveľa vyššie, než keď euro v roku 1999 začínalo. Od 1,18 sa postupne dostalo dokonca až k 82 centom a teraz je na 1,35 centa za euro. A to je pre eurozónu určite príliš vysoko. Takže nie, efekt na menu nebol výrazný, možno až na niektoré prudké pohyby, ktoré však krajiny príliš nepoškodili. Bolo by naozaj lepšie, určite pre Grécko a aj pre ďalšie krajiny, ak by išlo euro ešte nižšie, k 1,25, 1,20. Všetky sú zadlžené a nižší kurz by im pomáhal.

Zachytili sme, že nie ste naklonený riešeniu, o ktorom sa v Európe začalo hovoriť – vytvoriť Európsky menový fond (EMF). No terajší Pakt stability a rastu nie je pre krajiny dostatočne disciplinizujúci.

Myšlienka vytvoriť popri Medzinárodnom menovom fonde (MMF) aj EMF nedáva zmysel. Veď nechcete vytvoriť ďalší byrokratický monetárny inštitút. V 70. rokoch už predsa Európa mala Európsky monetárny systém, čo bola sofistikovanejšia verzia MMF. A potom sa posunula k Európskej centrálnej banke (ECB). Teraz sa vracať k myšlienke EMF je podľa mňa smiešne. Toto predsa nie je menová kríza, je fiškálna. Nejaký zmysel by dávalo, keby hovorili o Európskom fiškálnom fonde. Ale ani vtedy by som to nepovažoval za dobrý nápad.

Ako by mal taký fiškálny fond fungovať?

Krajiny by sa zaviazali deponovať v ňom prostriedky a tieto by sa v prípade potreby použili na pomoc pri fiškálnych ťažkostiach, ako veriteľ poslednej inštancie. Ani v prípade bankrotu Kalifornie by im nepomáhal Federálny rezervný systém, keďže nejde o menový problém. Keď v 40. rokoch vznikali MMF a Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj [Svetová banka], Lord Keynes, jeden zo zakladateľov myšlienky, povedal vtedajšiemu ministrovi financií Henrymu Morgenthauovi: Prečo vy Američania nazývate fond bankou a banku fondom? MMF bol predsa ako banka a Medzinárodná banka ako fond. Prečo používať nesprávny jazyk, prečo nepomenovať veci pravými menami? Ak chcete mať európsku dlhovú inštitúciu, majte ju, ale podľa mňa je lepšie urobiť to menej formálne.

Aké vidíte riešenie?

Keď sa vytváral Pakt stability a rastu, trojpercentný povolený rozpočtový deficit [k HDP] nebol chápaný ako krajný limit, ale ako povolenie mať takýto deficit! A to vytvorilo problém. Pritom by mali mať v tom období jednopercentný prebytok, ten mal byť cieľom. Inštitúcia, fond, ktorý by bolo treba vytvoriť, by musela byť biliónová. Veď HDP únie je asi 13 biliónov dolárov. Povedzme, že fond by mal mať aspoň pol bilióna, aby bol schopný finančne pomáhať. No krajiny by si okamžite povedali, že môžu spokojne pokračovať v míňaní, veď sa môžu spoľahnúť na tú inštitúciu. Čo sa stalo tentoraz, bolo správne. Merkelová povedala nie. Musíte mať niekoho, kto v tej inštitúcii povie nie. Inak sa bude používať na politické ciele: každá vláda chce viac míňať, aby potešila voličov a získala viac hlasov. Na to potrebujete vonkajšie obmedzenia, ktoré povedia: Ak neurobíte opatrenia, nedostanete peniaze, ktoré potrebujete. Nevidím žiadnu novú inštitúciu, novú byrokraciu, ktorá by mala odvahu. Potrebujete silného európskeho prezidenta. Teraz takého nemáte, ale aspoň máte Merkelovú, ktorá hovorí nie – a to je dobrá vec, lebo to núti Grécko urobiť zmeny.

Veríte, že kancelárka Merkelová je dostatočne silná, aby presvedčila ostatných členov eurozóny?

Ona má dostatok odvahy a myslím si že svojím spôsobom aj dostatok sily, pretože Nemci to nechcú. Krajinám ako Grécko roky poskytovali miliardy eur [cez eurofondy]. Tie sa mali použiť na užitočné projekty infraštruktúry, zvyšujúc produktivitu, ale veľká časť bola použitá na nafúknutie sociálnych výdavkov. Vytvorilo to veľký dopyt po službách sociálneho štátu pri nedostatočných daňových príjmoch.

Hovoríte, že sa vám nepozdáva myšlienka Európskeho menového alebo fiškálneho fondu. Ale zjavne Pakt stability a rastu nebol dostatočný na to, aby sa členské štáty správali zodpovedne...

Pakt stability a rastu prijala Európska komisia a tá ho teraz nevynucuje, sú to jednotlivé krajiny. Nerozhodujú o tom malé krajiny, ale veľké – Nemecko a do určitej miery Francúzsko. Musíte tam mať nejakú prísnosť.

Je to tá správna cesta pre Európu?

Nevidím žiadny zmysel v kreovaní novej byrokracie, tá by sotva mala silu to urobiť. 

Takže hovoríte, že nesenie individuálnej zodpovednosti za fiškálne problémy, nechanie Grécka osamote by vyslalo signál aj iným krajinám, aby sa správali zodpovednejšie?

V deväťdesiatych rokov som napísal, že by porušovanie pravidiel paktu malo byť zdanené – krajiny by zaň mali platiť. Vtedy by si grécke obyvateľstvo uvedomilo, že ak trvajú na príliš vysokých výdavkoch, tak za to budú musieť zaplatiť. Hovorilo to aj mnoho iných ľudí, napríklad Helmut Kohl [bývalý nemecký kancelár] tak tiež rozmýšľal. Lenže boli príliš slabí, aby to presadili. Nepociťovali to ako nevyhnutnosť alebo neverili, že to budú schopní vynútiť.

Teraz tu máme na stole grécky problém. Kto si myslíte by mohol byť ďalší?

Problém Grécka je dôležitý, lebo za chvíľu sa v podobných problémoch môže ocitnúť niekto iný. Sú tu ďalšie slabé krajiny...

Portugalsko? Taliansko?

A Španielsko, Írsko. Írsko a Portugalsko sú malé. Taliansko a Španielsko by boli veľkým problémom. Aj keď by to malo znamenať vysokú nezamestnanosť, musia si udržať fiškálnu dôveryhodnosť.

Kde vidíte eurozónu a euro v strednodobom horizonte? Pravdepodobne nepredpokladáte rozpad menovej únie alebo vážne problémy.

Myslím si že euro aj eurozóna budú nedotknuté. Veľmi dôležité pre Európu bude, aby nenechala euro príliš zhodnocovať. Nechcel by som ho vidieť ísť ani po úroveň 1,4 dolára za euro. Rád by som ho videl maximálne okolo 1,35. Pre Európu by bolo lepšie, ak by bol kurz okolo 1,20.

Ale hlavnou úlohou Európskej centrálnej banky je udržať cielenú infláciu. Myslíte si, že cenová stabilita by mohla ustúpiť kurzovej stabilite?

Centrálne banky výmenný kurz ignorujú, a to je veľká chyba. Výmenný kurz má veľmi rýchly vplyv na ceny – oveľa rýchlejší, ako si ľudia myslia. Výmenný kurz je pre ceny prvým varovným signálom. Nevyhnutný je teda kompromis, ale kurz by mal byť držaný okolo 1,30-1,35. Významné zmeny vo výmennom kurze sú veľkou chybou. Keď sa euro v kríze, ktorá sa začala v roku 2008, oslabilo o 30 percent, spôsobilo aj to v USA finančnú krízu a potrebu záchrany bánk. Ak fluktuácie vo výmennom kurze obmedzíte, takú veľkú krízu by ste nemali.

Centrálne banky napumpovali do ekonomík veľa peňazí. Máte nejaké pochybnosti, či banky budú schopné tieto peniaze z trhu po kríze stiahnuť? Máme sa báť inflácie?

Peňažný multiplikátor vo všetkých krajinách spadol na polovicu. Je to pomer celkovej peňažnej zásoby k veľkosti peňažnej základne [obeživo a vklady bánk v ECB], a ten sa znížil o 50 percent, pretože centrálne banky do systému napumpovali hotovosť. Myslím si, že potrvá dlho, kým sa multiplikátor znova pozviecha. Vlastne by som bol rád, keby sa rozbehlo úverovanie, ale myslím si, že to bude pomalý proces. O infláciu sa veľmi nebojím, nemyslím si, že ona je teraz ten hlavný problém.

Čo bude kľúčový problém pre Európu po odznení krízy?

Problémom bude vrátiť sa na trajektóriu rastu. Európa si užila s eurom dobré časy. Desať rokov eura bolo skvelých. Teraz sa musí vrátiť k rastu, vyriešiť svoje fiškálne nerovnováhy. Z dlhodobého hľadiska bude Európa musieť niečo urobiť so svojím demografickým problémom. Starnúca populácia neposkytuje ekonomike dostatok inovácií. Musíte byť dynamickejší.©

 Robert A. Mundell (77) je od roku 1974 profesorom ekonómie na Columbia University v New Yorku. Študoval na Chicagskej univerzite, M.I.T. a na London School of Economics. Popri akademickom pôsobení bol poradcom mnohých medzinárodných organizácií vrátane OSN, MMF, Svetovej banky či Európskej komisie. Je známy ako otec teórie optimálnych menových oblastí, jeho práce prispeli k vzniku eura. V roku 1999 sa stal laureátom Nobelovej ceny za ekonómiu.