Ničivé povodne, ktoré zdevastovali zhruba pätinu územia Pakistanu, pripravili doteraz o strechu nad hlavou dvadsať miliónov ľudí. Hospodárska obnova si vyžiada desiatky miliárd dolárov a potrvá niekoľko rokov. Prognózy komplikuje imidž Pakistanu ako krajiny, nad ktorou visí hrozba občianskej vojny. Navyše jadrovej mocnosti, zdráhajúcej sa podpísať dohodu o nešírení jadrových zbraní. Nevie alebo nechce si vraj ustrážiť hranice s Afganistanom a Západ si nemôže byť istý jeho spojenectvom a lojalitou. Váha s investíciami a volanie Islamabadu po akomsi Marshallovom pláne pre Pakistan ho neoslovuje. Pakistan sa nevzdáva. Má ešte eso v rukáve.

Kto poskytne koľko

Ak ním nie je Západ, zužuje sa výber na niekoľko motivovaných a hospodársky silných štátov. Spomedzi  moslimských krajín sa najveľkorysejšie prejavila Saudská Arábia záväzkom na 70 miliárd dolárov. Na 57 členov Organizácie islamskej konferencie kolektívne pridá jedenásť miliónov. Je to málo, hoci viac než päť miliónov dolárov, ktoré pre suseda v núdzi vyčlenila ako úvodnú a priamu vzpruhu India. Ďalšie prostriedky sa Dillí chystá posielať cez Svetovú banku a Ázijskú rozvojovú banku. Tá už odobrila úver v hodnote dvoch miliárd dolárov. Svetová banka požičia deväťsto miliónov. Nenávratnú finančnú pomoc poskytuje OSN v rozmedzí 460 miliónov dolárov.

Podľa vysokého komisára Pakistanu vo Veľkej Británii Vadžída Šamsulu Hasana zhltne rekonštrukcia minimálne desať miliárd dolárov. Potrvá tri až päť rokov a pakistanský diplomat ju prirovnal k Marshallovmu plánu pre povojnovú Európu. Britskí hostitelia mu nevyvracali takúto analógiu, ale ani mu nevypísali tučný šek. Vláda Davida Camerona prísne šetrí výdavky a na Pakistan je ochotná míňať v rámci záväzkov v NATO a OSN pri stabilizovaní pomerov v Afganistane, kam spadajú aj bezpečnostné operácie v pakistanskom pohraničí.

Otepľovanie s Ruskom

Otáľanie Západu a Indie by rado využilo Rusko, ktoré usporiadalo pred dvoma týždňami v Soči dvojdňový rusko-pakistansko-afgánsko-tadžický summit. Keď tam pakistanský prezident Asíf Alí Zardárí zistil, že bezprostrednú finančnú pomoc nedostane, skrátil pobyt na niekoľko hodín. Ruský prezident Dmitrij Medvedev ho chápal: záplavy postihli takmer každého ôsmeho Pakistanca a tí, čo vzdorovali živlom, chceli vidieť hlavu štátu doma koordinovať záchranné práce. Vláda v Islamabade a medzinárodné humanitné organizácie postavili do 18. augusta 1 520 stanových mestečiek, pričom na evakuáciu i teraz čakajú státisíce obetí živlov. Ruská federácia je hospodárskou výkonnosťou porovnateľná s Indiou, ale na jednorazové a nenávratné finančné injekcie saudskoarabského rozsahu nemá peniaze. Letné rekordné sucho a vlna požiarov ochudobnili eurázijskú veľmoc o miliardy dolárov.

I tak ponúkol D. Medvedev A. Zardárímu účasť Ruska na dlhodobom rozvíjaní pakistanskej ekonomiky. Rusko-pakistanský obchodný obrat dosahuje len pätinu indicko--pakistanského, ktorý sa napriek vojensko-politickému súpereniu juhoázijských susedov vlani prehupol cez dve miliardy dolárov. Moskva by chcela hlbšie angažovať Gazprom a iné pološtátne energetické kolosy do pripravovaných projektov na pakistanskom území. Láka ich najmä vyše tisíckilometrový iránsko-pakistansko-indický plynovod. Môžu sa tiež opierať o výzvu pakistanského prezidenta ruským investorom, aby odvážnejšie vstupovali do pakistanskej energetiky, priemyslu a infraštruktúry.

Pakistan a Eurázia

Rusko v minulosti uprednostňovalo úzku hospodársku spoluprácu s Indiou pred Pakistanom, ktorý sa viac viazal na USA. Deväť rokov trvajúca vojna v Afganistane a prenášanie konfliktu do Pakistanu destabilizuje vnútorné pomery v tejto jadrovej mocnosti. Jej generalita vyčíta Spojeným štátom, že nepomáhajú legitimizovať vlastníctvo atómových zbraní takým kreatívnym spôsobom ako Indii. V Pakistane sa šíri dezilúzia z vojenskej previazanosti na USA a NATO a Islamabad sa snaží ju vyvažovať diverzifikáciou zahraničných vzťahov.

Rusko je euroázijskou energetickou superveľmocou ovplyvňujúcou pomery v stredoázijskej energetike. Pakistan v ňom vidí užitočného partnera. Priazeň voči Rusku môže podľa Kremľa uľahčiť moslimskej menšine v Rusku stotožňovať sa s federáciou ako s vlasťou. Pri výrazne vyššej pôrodnosti stúpa podiel moslimov na počte obyvateľov federácie. Podnikateľské kruhy v juhoruských moslimských regiónoch sa hospodársky a obchodne napájajú na celú moslimskú Áziu. Okolité mocnosti Pakistan, Čína a India takýto vývoj podporujú a tiež moslimskej Ázii želajú, aby sa vymanila z postavenia zaostalej periférie na rovnocennú súčasť integrujúcej sa Eurázie.

Hodnota územia

Koncept severojužného prepájania ekonomík Eurázie, zbližovanie národov a búranie horských bariér zavádza azda najaktívnejšie do praxe Čína. Vybrala si na to Pakistan, ktorý má územie ťahajúce sa od brehov Arabského mora na severovýchod k horským pásmam Kašmíru, za ktorým leží Čína. Stredom Pakistanu tečie zo severu na juh veľrieka Indus s povodím pretkaným kanálmi a tvoriacim obilnicu krajiny. Poľnohospodárstvo sa podieľa necelou štvrtinou na HDP krajiny, ale zamestnáva vyše 40 percent, v záplavových oblastiach až 70 percent práceschopného obyvateľstva.

Čínu však tlačí do Pakistanu iná hospodárska logika. Potrebuje využiť jeho územie ako dopravný koridor do Perzského zálivu. Preto buduje s požehnaním Islamabadu cestné, železničné a riečne komunikácie. Najnáročnejší je severný kašmírsky úsek, kde už ženijné útvary čínskej armády vŕtajú v pakistanskom samosprávnom území Gilgit-Baltistan tunely, stavajú cesty, budujú mosty a regulujú vodné toky.

Čínske zámery

Tankerom trvá zhruba tri týždne, kým dopravia ropu z Perzského zálivu do Číny alebo opačným smerom čínsky tovar európskym, africkým a blízkovýchodným odberateľom. Po vybudovaní železničných a cestných koridorov medzi juhopakistanskými prístavmi v čínskej správe Gwadar, Pasni a Ormara a pakistansko-čínskou hranicou v Gilgit-Baltistane sa tento čas skráti na niekoľko dní. Tým sa záujem Číny o túto horskú oblasť nekončí. Pavučina 22 tunelov, do ktorej nevpúšťajú ani pakistanskú armádu, má z nej vytvoriť viacúrovňovú čínsku križovatku pre trasu pripravovaného plynovodu z Iránu. V prípade ozbrojených konfliktov na transport čínskych útvarov, zbraní a zásob. Americký Pentagon sa obáva, že Pakistan uskladní v prederavenom Kašmíre aj rakety a muníciu.

Pre hospodársky mohutnejúcu Čínu sa Pakistan stáva hospodársky strategickou prioritou. Ak sa topí – symbolicky alebo doslovne – nenechá ho utopiť sa. Peking sa netají úmyslom využiť volanie Islamabadu k Západu po „Marshallovom pláne pre Pakistan“, aby mu poskytol vlastný „Marshallov plán na čínsky spôsob“. Vynára sa otázka, do akej miery si môže Čína dovoliť stavať na nohy Pakistan, keď záplavy nivočia i ju.

Severná Kórea – vstup na scénu

Posledný augustový víkend sa niesol v znamení lejakov, povodní a masových evakuácií v povodí rieky Jalu v provincii Liao-ning na severovýchode Číny.

Rieka vymedzuje hranicu so Severnou Kóreou. Je to priemyselná zóna, ktorú Severná Kórea zdedila po Japoncoch okupujúcich toto územie v rokoch 1910 až 1945. Popri výrobných prevádzkach sa údolie rieky využíva na pestovanie ryže, ktorej máva Severná Kórea chronický nedostatok. Cez Most priateľstva prepravuje 70 percent svojho vývozu do Číny.

Tam v druhej polovici minulého týždňa pricestoval severokórejský diktátor Kim Čong-il s troma bodmi pracovnej agendy. Prvým bolo predstavenie svojho syna Kim Čong-una ako politického následníka. Druhým zreferovanie o návšteve amerického exprezidenta Jimmyho Cartera, ktorý v Severnej Kórei vyzdvihol zadržiavaného amerického občana A. M. Gomesa. Pchjongjangu a Washingtonu to poskytlo príležitosť na oživenie medzinárodných rokovaní o severokórejskom jadrovom programe. Tretím bodom bola žiadosť o pomoc na vykrytie škôd spôsobených povodňami.

Ako ďalej

Naplnenie ľubovoľného z týchto bodov môže pootvoriť Severnú Kóreu voči svetu. Čína by vtedy presmerovala svoje investičné toky a bola by menej štedrá voči Pakistanu.

Peking si chce ujasniť investičné priority do polovice septembra podľa výsledkov rokovania Pakistanu s Medzinárodným menovým fondom a rozhovorov ministrov zahraničných vecí EÚ (10. a 11. septembra).

Veľkou neznámou ostávajú zámery NATO v Ázii po odchode z Afganistanu. V novembri má aliancia prijať novú strategickú doktrínu a Peking neočakáva, že NATO vyprázdni pozície v Pakistane a v Strednej Ázii. Pre Islamabad to bude možno úľava, že napriek výhodám hospodárskeho zbližovania s Čínou nebude musieť skončiť v plnom objatí čínskeho draka.

Autor je spolupracovník TRENDU.

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.