Podstata kapitalizmu je nenahraditeľná, no vhodne zvolené dotácie, napríklad v oblasti zamestnanosti, zvyšujú celkovú prosperitu. Takto možno jednoducho zhrnúť ekonomické vierovyznanie amerického ekonóma Edmunda Phelpsa.

Spojené štáty sa rozhodli minúť na záchranu ekonomiky bilión dolárov. Aká časť z tejto sumy sú podľa vás peniaze vyhodené von oknom? 

Som presvedčený, že veľká časť z týchto peňazí stimulovala dopyt od spotrebiteľov, ktorý však napokon z veľkej časti skončil mimo USA. Toľko k americkému záchrannému balíku z medzinárodného pohľadu. Tieto peniaze boli premrhané peniaze. Americká vláda dokonca chcela od európskych krajín, aby zaviedli podobné stimuly. Ale tiež som si istý, že sa naštartovalo niekoľko celkom dobrých projektov, napríklad rozširovanie širokopásmovej internetovej siete. To bol dobrý nápad, aj keď nemám predstavu, ako sa zrealizoval. Ale zaznamenali sme tiež množstvo bezcieľnych projektov.

Napríklad? 

Ak si dobre pamätám, časť peňazí bola minutá s cieľom pomôcť ľuďom udržať vo vlastníctve ich domy. Aby ich nemuseli predať a ceny nehnuteľností ďalej neklesali. Je mi jasné, že mnohým ľuďom to znie ako dobrý nápad. Ale dá sa to tiež kritizovať. Bude to znieť až príliš v duchu rakúskej ekonomickej školy, ale zrejme ste už na to zvyknutí. Dá sa k tomu postaviť aj takto: pozri, človeče, máš zamorený dom a najlepšie, čo môžeš urobiť, je vypadnúť z neho tak rýchlo, ako je len možné. Užívaj lieky a počkaj pár rokov, pokým sa opäť budeš cítiť dobre. Je to lepšie, ako sa snažiť otočiť prírodu do protismeru a robiť všetko možné na ochranu realitného trhu a stavebného priemyslu pred veľkými otrasmi.

Politikov by však táto terapia vyšla príliš draho. 

Politici sa často pokúšajú tento proces vyhladiť, stlmiť pád, čím sa agónia predlžuje. Trh sa vždy snaží dostať sa z toho čo najskôr, nehľadiac na okolnosti, a ísť ďalej. To však z politického hľadiska nie je populárne.

Niektorí ekonómovia tvrdia, že cenou za fiškálne stimuly a záchranu bánk bude vysoká inflácia v strednodobom horizonte. Súhlasíte s týmto názorom? 

Riziko vysokej inflácie vždy existovalo a tuším som aj napísal nejaké štúdie, kde som toto slovné spojenie použil, takže ťažko môžem protirečiť.

Takže sa máme začať obávať? 

Viete, nikdy som nebol v jednej skupine s tými, ktorí nariekajú ako Kasandra, že hrozivá inflácia je hneď za rohom. Nemal som pocit, že záchranný balík bol taký veľký, aby niečo podobné spôsobil. Fiškálne stimuly boli vzhľadom na veľkosť americkej ekonomiky skôr mierne. Myslím si, že väčším dôvodom na obavy je obrovská hromada pochybných aktív na účtoch Americkej centrálnej banky (FED).

No FED je schopná zamedziť nárastu inflácie, ktorá by smerovala do neprimeranej výšky. Aj keď niektorí pochybujú, či má vedenie banky na to dostatok odvahy. A sú tu tiež názory, ktoré tvrdia, že tak je to dobré, nechajme infláciu rásť.

Znie vám to ako dobrý nápad? 

Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Inflácia zasiahne mnoho oblastí, na ktoré sa v súvislosti s ňou zabúda, napríklad finančné trhy. Keď stúpne inflácia, peniaze sa nebudú hrnúť na akciové trhy. Ľudia sa budú snažiť zbaviť dolárov a nakupovať zlato, švajčiarske franky či dokonca japonské jeny. Dolár dopadne zle a prejaví sa to aj na akciových trhoch. Hodnota akcií spoločností, ktoré veľa vyvážajú, stúpne, no množstvo akcií pôjde dole a myslím si, že toto bude zlý vývoj.

Často opakujete, že veľkým problémom súčasnosti sú krátkodobé ciele (short-termism). Že šéfovia firiem či bánk sa sústredia na krátkodobé ciele a rýchle výsledky. No keď si predstavíte sám seba na ich mieste, nie je v dnešných neistých časoch táto taktika prirodzená? 

Pozrite sa, títo ľudia ustupujú pokušeniu využiť krátkodobé príležitosti a dostať v horizonte dvoch či troch rokoch čo najvyššie bonusy. Je to totálne racionálne, ale nepovedal by som, že ide o prirodzený spôsob, akým by sa mal robiť biznis. Jeden z dôvodov, prečo vznikli spoločnosti s ručením obmedzeným, bol long-termism, možnosť hľadieť ďalej do budúcnosti. Takže majiteľ spoločnosti sa nemusí stresovať tým, že najbližší rok bude po uši zadlžený. Nemusí sa trápiť, či mať alebo nemať ešte jedno dieťa.

Ak sa rozhodne ponúknuť trhu akcie svojej firmy a uspeje, je to ocenenie jeho činnosti. Je to predovšetkým verejný sektor a politici, kto si hovie v krátkodobom plánovaní. Kapitalizmus nie je vo svojej podstate model zameraný na short-termism, je to systém preferujúci long-termism. No keďže sa do tohto systému dostali úplatky vo forme bonusov, je čas na opravu systému. Mnoho rán, ktoré v posledných rokoch vznikli, sa dokážu prirodzene ozdraviť. Obávam sa, že krátkodobé myslenie k nim nepatrí.

Jedným z prejavov short-termismu je nedostatok peňazí, ktoré by boli banky ochotné investovať do nových inovatívnych projektov. Nedávno ste navrhli založiť Prvú národnú banku inovácií. O čo ide? 

Možno to pripodobniť k farmárskemu úverovému systému (Farm credit system). Ide o sieť približne dvadsiatky bánk. Tie si požičiavajú peniaze na finančných trhoch a nejakou sumou prispieva aj vláda, vďaka čomu je v ponuke dostatok peňazí za nízky úrok na nové projekty farmárov. Farmári tak môžu skúšať nové hnojivá či vyvíjať nové produkty. Vyzerá to byť celkom úspešný systém, ktorý sa zatiaľ vyhol korupčným škandálom. Jednoducho musíme niečo vymyslieť, ako nasmerovať finančný systém smerom k investovaniu do podnikateľov a inovatívnych projektov.

Súčasný finančný systém umiestňuje nadmerne veľa zdrojov do obchodu s majetkom, na pôžičky nadmerne zadlženým spotrebiteľom a na finančné operácie s nízkou pridanou hodnotou. Financovanie rozvoja a inovácií je v úzadí.

A táto neprimeranosť vo financovaní bude čoraz zreteľnejšia. Investície do nanotechnológií či čistých technológií vyžadujú masívne a dlhodobé investovanie. Nanešťastie, väčšina finančných inštitúcií nemá k dispozícii dostatok expertízy, aby do týchto projektov vstúpila zásadným spôsobom. Naopak, v tomto čase sú trénovaní, aby postupovali úplne iným smerom. Pokiaľ sa niečo nezmení, nedostatok zdrojov pre biznis inovácie bude narastať.

Myslíte si, že opatrenia zamerané na reguláciu finančného sektora, ktoré boli doteraz prijaté, nám pomôžu vyhnúť sa otrasom, akým svet nedávno čelil? 

Neviem, ako odpovedať na túto otázku. Ďalšia kríza môže byť niečo, čo sme nikdy predtým nezažili. Situácia, z ktorej nebude možné vidieť za roh a kde sa môže nachádzať niečo, čo sme nikdy neočakávali. Na druhej strane, bolo by hlúpe povedať, že pred ďalšou finančnou krízou nás nič nebude chrániť.

Finančné krízy tu máme približne od 60. rokov 18. storočia, možno ešte skôr. Som si pomerne istý, že zažijeme ďalšie. Myslím si, že ohromne zvláštna vec je, že v období medzi Veľkou hospodárskou krízou a menšími krízami na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia sme nemali žiadne veľké problémy.

Je to čiastočne dôsledok povojnových investičných projektov a obrovského množstva energie, ktorú jednoducho nebolo možné vykoľajiť z cesty hospodárskeho rastu. No odvtedy je dosiahnutie rastu iba ťažšie.

To znie, ako keby ste kapitalizmu už neverili. 

Stále si myslím, že sofistikovaný a inteligentne regulovaný kapitalizmus, aj s rôznymi sociálnymi mutáciami, je najlepšia nádej. Ale nezaobíde sa bez inovácií.

Najmä v USA cítiť silnú diskusiu medzi akademikmi, či v tomto čase uprednostňovať ďalšie stimulovanie hospodárstva, alebo sa zamerať na ozdravovanie verejných financií. Do ktorého tábora patríte vy? 

Nemám v hlave úplne všetky čísla, ale nemám ďaleko k tomu, aby som mohol povedať, že ich poznám. Mnoho ľudí, ktorých posudky sú postavené na presných číslach, cíti, že sa musíme rýchlo vrátiť k fiškálnej zodpovednosti. Myslím, že tu nemáme veľmi na výber.

Edmund Stroher Phelps (77, USA) sa najčastejšie spomína v súvislosti s teóriou o prirodzenej miere nezamestnanosti, za ktorú bol pred štyrmi rokmi ocenený Nobelovou cenou. No jeho vedecký záber je podstatne širší. Zaoberá sa tiež tým, kde robia chybu finančné spoločnosti, keď rozhodujú, aké podnikateľské projekty podporia, či tým, koľko by vlády mali míňať a koľko investovať do dlhodobých projektov. Na Slovensko prišiel na pozvanie Nadácie Tatra banky, Virtual Scientific Laboratories a Ekonomickej univerzity v Bratislave.

Veľa trhu, trochu štátu

Ak má byť ekonomika morálna, musí byť dynamická, tvrdí E. Phelps

Keď Edmund Phelps získal titul PhD., rozhodol sa pracovať ako výskumník v neziskovej organizácii RAND Corporation. Jej cieľom je na základe teoretických konceptov navrhovať konkrétne kroky pre vlády či biznis sektor, prenášať vedmosti z kníh do praxe. No rýchlo zistil, že ho láka presný opak toho. Skúmať prax a vytvárať a na základe nej formulovať všeobecnejšie pravidlá.

Rýchlo sa vrátil na akademickú pôdu a začal sa venovať výskumu v oblasti makroekonómie. A prepisovať učebnice základov ekonómie. Na konci 70. rokov vysvetľoval, prečo aj v najlepších časoch môže existovať vyššia ako prirodzená miera nezamestnanosti a ako chyby v mzdových a cenových očakávaniach firiem a zamestnancov vplývajú na mieru nezamestnanosti.

Výrazne tak upravil koncept známy ako Phillipsova krivka, podľa ktorej existuje podmienečný inverzný vzťah medzi nezamestnanosťou a infláciou. Práve za tento príspevok k ekonomickej teórii bol ocenený Nobelovou cenou za ekonómiu.

Počas svojej päťdesiatročnej vedeckej kariéry pôsobil na desiatke univerzít v USA a Európe. Podstata jeho výskumu za posledné desaťročia však spočíva v hľadaní podmienok, ktoré zaručujú stabilný a dlhodobý rast hospodárstva. Za jeho základ považuje to, čo nazýva štrukturálny dynamizmus, teda podnikavosť a kreativitu podnikateľov či schopnosť finančníkov investovať do inovatívnych  dlhodobejších projektov.

„Myslím si, že morálne akceptovateľná ekonomika musí mať dostatok dynamizmu, aby v nej bohato fungovalo angažovanie a odmeňovanie. Zároveň musí byť dostatočne spravodlivá, aby, ak to nedokáže dynamizmus sám, zabezpečila postačujúcu inklúziu znevýhodnených,“ vyhlásil v prejave pri príležitosti preberania Nobelovej ceny v roku 2006. Hoci býva označovaný za prívrženca neoklasickej či rakúskej ekonomickej školy, najradšej zo všetkých táborových označení používa termín modernista.

Foto - Miro Nôta

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.