Emisie ďalej drážia firmy. Nielen v smutnej podobe známej a doteraz nedotiahnutej kauzy Interblue Group (TREND 48/2008). Európa mení systém, ako sa budú povolenky na ne prideľovať. Časť firiem, ktoré ich dostali viac, ako potrebovali, sa bude musieť rozlúčiť s príjemným ziskom z ich predaja. Druhá si zasa musí zvykať, že chýbajúce „kupóny“ na teplý vzduch bude dražiť na aukciách. A tak sa dynamizuje diskusia, či európske firmy doplácajú na zelené myslenie svojich politikov.

Hromadná vina

Kvóty emisií skleníkových plynov sú zaujímavý biznis. Prebytočné emisné povolenky, ktoré Slovensko – tak ako ďalšie štáty – dostalo od Bruselu, posúvalo ministerstvo životného prostredia miestnym výrobným podnikom. Drvivá väčšina z nich ich celé neminula, a tak sa stali tovarom (TREND 2/2008). Firmám išlo okolo 40 percent pridelených kvót. Zvyšok si štát nechal s tým, že z nich tiež spravil tovar. V najbizarnejšej podobe to bolo v roku 2008 za vlády Roberta Fica. Keď ich „podnikaví úradníci“ hlboko pod cenu predali garážovej firme Interblue Group.

Ministerstvo financií (MF) SR sa ešte minulý rok rozhodlo, že zisky firiem z predaja emisií bude zdaňovať. Osemdesiatpercentná daň má „pritlačiť“ najmä firmy, ktoré dostali až nápadne priveľa. Už tento rok sa na ňu platia preddavky na základe minuloročných ziskov a je z toho rozruch. Na svete je aj podanie na Ústavný súd SR. Protestujú najmä tie, ktoré sú presvedčené, že si zisky z povoleniek zaslúžili. Upozorňujú, že aby znížili emisie, investovali milióny eur do nových technológií. A prirodzene očakávali, že sa im časť z týchto investícií vráti z predaja prebytočných povoleniek. Peter Vaniš, konateľ výrobcu vápna Calmit, považuje to zdanenie pre firmy za ranu pod pás. „Neurobil to žiaden iný štát. Je to vážny zásah do podnikateľského prostredia,“ tvrdí. Podľa neho nemôžu trpieť slušné firmy za to, že štát prideľoval povolenky netransparentne. Štátny tajomník MF Vladimír Tvaroška hovorí, že by sa to nemalo dotknúť ziskov firiem, ktoré investovali do zníženia emisií: „Existuje mechanizmus, aby zisky z ekologických opatrení neboli predmetom dane.“

Dovidenia, prebytky

Predajom prebytkov, a teda zarábaniu na „teplom vzduchu“ pomaly odzvoní. Od roku 2013 sa začína tretie prideľovacie obdobie v Európskom systéme obchodovania s emisiami (ETS). Na kontinente postihne vyše 13-tisíc podnikov, na Slovensku okolo 150. „Od prvého januára 2013 si bude väčšina podnikov v Európe emisie – namiesto toho, aby ich dostala zadarmo – kupovať,“ hovorí bývalý český minister životného prostredia Martin Bursík, v súčasnosti konzultant špecializujúci sa na emisie. S tým, že prvé nákupy futures emisií budú robiť už budúci rok.

Zastupujúci generálny riaditeľ sekcie zmeny klímy a ekonomických nástrojov na ministerstve životného prostredia Radoslav Jonáš spomína, že Slovensko prijalo nový systém bez výnimiek. Ten zaraďuje firmy do troch skupín.

Prvou sú výrobcovia elektrickej energie, ktorí nedostanú už žiadne kvóty zadarmo, ale budú si ich musieť kúpiť. V Česku energetici dostali výnimku a značnú časť povoleniek naďalej získajú od štátu zadarmo. Na Slovensku nie. Drvivú väčšina energie vyrábajú z jadra a vody, teda neuhlíkových technológií.

Druhá skupina sú teplárne. „Budú dostávať zo začiatku 80 percent ich vypočítanej potreby kvót zdarma,“ spomína R. Jonáš. Teplárne sa už však zo ziskov z prebytkov tešiť nebudú. Ich potreba bude vychádzať z celoeurópskeho benchmarku, ktorý je počítaný z množstva CO2 vypusteného pri výrobe terajoulu tepla z plynu. Nebudú tak závisieť od rozhodnutia úradníka na ministerstve ako v minulosti, keď dostávali povolenky, ktoré v desiatkach percent prevyšovali ich ročnú potrebu „Uhoľné teplárne budú nútené investovať do čistejších technológií alebo do alternatívnej výroby tepla,“ vysvetľuje R. Jonáš fakt, že spaľovanie uhlia je dvakrát emisne náročnejšie. Navyše, pri teplárňach bezplatný štátny prídel bude postupne klesať až na 30 percent v roku 2020. Chýbajúcu časť budú teplárne nakupovať v aukciách.

Treťou, najväčšou skupinou sú priemyselné podniky, ktoré vypúšťajú emisie. Keďže tie by sa zo Slovenska alebo EÚ mohli odsťahovať tam, kde takéto emisné pravidlá nie sú, únia je pri nich na prvý pohľad zhovievavá. Dostanú zadarmo sto percent potreby. Tá sa však počíta opäť z celoeurópskeho benchmarku v danom odvetví. A ten je postavený veľmi prísne. Ide o priemer 10 percent najčistejších podnikov v danom biznise (TREND 39/2009). „Ak bude fabrika čistá a šikovná, môže povolenky predávať. Ak, a takých je dnes 90 percent firiem, jej benchmark stačiť nebude, bude si musieť povolenky dokupovať,“ vysvetľuje R. Jonáš.

Zlé a dobré

M. Bursík je presvedčený, že sa spotrebitelia nemusia obávať nárastu cien kvôli nákupom emisných povoleniek. Podľa neho si firmy iba stlačia ziskové marže, keď im vzniknú dodatočné náklady. Navyše veľa podnikov, najmä v energetike, má už ceny za povolenky započítané.

Investičný manažér Slavie Capital Peter Kušnír sa v mene priemyselníkov ohradzuje proti tomu, že Európska únia chce ísť svetu v zelenosti príkladom: „Ekologické opatrenia zdražujú výrobu a znižujú tak konkurencieschopnosť firiem pri exporte.“ Poukazuje na fakt, že najmä rozvojové štáty takéto prísne ekologické pravidlá nedodržujú, čo ich zvýhodňuje – firmy nemusia investovať do modernejších technológií.

M. Bursík uznáva, že dnes je nakupovanie emisií a nútené zozeleňovanie podnikov nevýhodou. Ale je presvedčený, že v budúcnosti to, naopak, zabezpečí Európe konkurencieschopnosť. „Pozrite sa na Nemecko. Tam je výroba obnoviteľných zdrojov energií druhým najväčším priemyselným odvetvím po automobilovom,“ spomína. Žiadny iný priemysel nerástol za posledné roky tak rýchlo ako čisté technológie (TREND 46/2011). M. Bursík na číslach dokumentuje, že technológie obnoviteľných zdrojov sú rok čo rok lacnejšie. Do pár rokov budú na úrovni konvenčných zdrojov. „A kam pojdu investície? Tam, kde je rast,“ dodáva,

S tým, že najviac do čistých technológií investujú Číňania. Tí sú na jednej strane na čele rozvojových krajín, ktoré sa bránia prísnejšiemu znižovaniu emisných kvót, ako káže dožívajúce Kjóto. Na druhej strane tak získavajú čas, kým bude Čína globálne zeleným lídrom. Potom sa pravdepodobne vytratí aj vyššia konkurencieschopnosť európskych krajín v tejto sfére.

Vizuálne a lacné

Aj keď európska emisná burza je najmladšou obchodnou platformou na svete, má za sebou už veľmi rušnú minulosť. Posledných pár mesiacov nevidia emisní burziáni inak ako „krvavo“. Ešte v júni sa predávala povolenka jednej tony CO2 pre firmy (EUA) za 17 eur. Koncom novembra padla cena pod osem.

Okrem toho, že spotové ceny povoleniek závisia od vývoja počasia, vývoja menových párov či cien energií, tentoraz sa pod tento „voľný“ pád podpísali makroekonomické správy: dlhová kríza, Grécko, Taliansko a podobne. „Trh sa ozaj už chytá iba stebiel, je veľmi krehký,“ hovorí Jan Fousek – partner a vedúci obchodovania Virtuse Group, ktorá je jedným z najväčších obchodníkov s povolenkami v Európe.

Ceny povoleniek sú na historických minimách preto, lebo ich je nadbytok. Hrozba druhého hospodárskeho pádu prináša so sebou aj zníženú výrobu, a teda aj menej emisií. Ďalšia zlá správa pre obchodníkov je, že povolenky, ktoré sa v minulosti nevyčerpali, sa môžu presunúť do ďalšieho obdobia 2013 až 2020. Takže „špajzové“ zásoby povoleniek pomaly, ale isto zmrazujú obchodovanie. J. Fousek nevylučuje, že o pár mesiacov uvidíme ceny okolo päť eur za tonu.

© 2011 TREND Holding, spol. s r.o.