Podľa znalcov miestnych pomerov obsah spisu poskytuje len približnú predstavu o celkovom rozsahu korupčného systému, aký tu vznikol. Kriminalista Jozef Šátek, ktorý päť rokov šéfoval Úradu boja proti korupcii, preto hovorí, že spis je len „krátky film“ o situácii. Tento dokument však umožnil vidieť niektoré veci plastickejšie. Na jeho základe sa dajú presnejšie určiť kontúry toho, čo bolo viditeľné už dávnejšie: strany pri moci sa od seba odlišovali najmä tým, aký model nelegálneho financovania si vybrali. Spis Gorila umožňuje identifikovať tri základné modely, ktoré sa tu uplatňovali.

SDKÚ, model Palacka

Prvý model predstavuje systém finacovania, pri ktorom hrá kľúčovú rolu jedna poverená a splnomocnená osoba. Tá sa o všetko stará, robí to citlivo, diskrétne, pôsobí za hranicami a je „absolútne dôveryhodná a lojálna“ k predsedovi a jeho dôverníkom. Tento model má toľko výhod a predností, že sa v spise Gorila odporúča aj ostatným stranám ako príklad hodný nasledovania. Konkrétna formulácia tohto odporúčania znie: „Musíte mať svojho Palacku.“ Preto si model zaslúži pomenovanie po svojom protagonistovi.

Viacerí poslanci SDKÚ-DS, aj takí, o ktorých osobnej integrite nie je dôvod pochybovať, hovoria o Gabrielovi Palackovi ako o „fantómovi opery“. Ako o človeku, o ktorom sa v súvislosti so stranou veľa hovorí, ale mnohí jej členovia a funkcionári ho za dlhé roky na vlastné oči ani nevideli. To však nie je argument, že model Palacka je výmyslom, ale skôr dôkaz, že fungoval presne tak, ako mal – diskrétne, aby o ňom vedeli iba zasvätení. Jeho problém je, že fungoval príliš dlho na to, aby zostal v utajení.

G. Palacka, s ktorým sa Mikuláš Dzurinda poznal a priatelil dávno pred novembrom 1989, bol v prvej pomečiarovskej vláde ministrom dopravy. Ako prvý z nej musel aj odísť, a to z dôvodov, ktoré informovanejšej verejnosti pripadali ako úplne zjavné a nespochybniteľné. Pod jeho vedením ministerstvo „hľadalo“ tretieho operátora mobilnej siete tak, aby ho nenašlo. Napriek skutočnosti, že z funkcie odišiel, lebo – ako priznal aj premiér M. Dzurinda – nebol schopný vyvrátiť podozrenie, ktoré na ňom uľpelo, predseda novozaloženej SDKÚ dôveru v Palacku nestratil. V roku 2000 z neho urobil pokladníka strany. Odvtedy v každej kauze, ktorá sa týkala financovania SDKÚ, bolo vždy spomenuté aj meno blízkeho priateľa a spolupracovníka jej predsedu.

Ešte stále funkčný

V roku 2002 sa objavilo v kauze známej ako vláčiky –člen SDKÚ a vtedajší primátor Bratislavy Peter Kresánek ho spomenul v liste, ktorého autorstvo nikdy nepoprel. Predsedu M. Dzurindu v ňom vystríhal, že ak v problémovom tendri na motorové vlaky strana nezmení postoj, tak ju to môže diskreditovať aj ďalšie štyri roky. V liste sa objavila veta, ktorá zľudovela ako máloktorá iná: „Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“ Z tejto vety vyplynulo, že pre výsledok tendra na železniciach je najdôležitejšie to, ako „berie vec“ Gabo, čiže pokladník SDKÚ.

O rok neskôr sa na verejnosti objavil prepis odpočutého telefonátu medzi podnikateľom Jánom Badžgoňom a G. Palackom. Na otázku pokladníka, či sa už ozval „Horák zo Švajčiarska“, dostal od J. Badžgoňa odpoveď, že už to „prešlo účtom do UBS“ (Union Bank of Switzerland) a že na stretnutí v Prahe záležitosti dokončia. Neskôr vyšlo najavo aj to, prečo mal podnikateľ dôvody, aby komunikoval o účtoch práve s pokladníkom SDKÚ.

V roku 2003 G. Palacka už oficiálne pokladníkom SDKÚ nebol, lebo jeho funkciu prevzal Igor Kucej. Vtedy odišiel aj z vedenia strany. Dobre situovaný expolitik, o ktorom novinári zistili, že žije v byte za sedem miliónov korún, prejavil záujem o referentský post na Miklošom ministerstve financií. Zdržal sa na ňom len dovtedy, kým mohol odísť do Londýna ako zástupca Slovenska v Európskej banke pre obnovu a rozvoj. Napriek tomu sa jeho meno ďalej objavovalo nielen v starších, ale aj úplne nových kauzách SDKÚ.

Keď v roku 2008 vytiahol predseda Smeru-SD na M. Dzurindu kauzu pofidérneho financovania strany, tak sa zistilo, že pochybnú pôžičku od firmy Allied Wings, vďaka ktorej prišla SDKÚ-DS k hotovosti, vybavoval G. Palacka. Vo firme Involve, ktorá takisto požičala strane nemalé sumy, bola prostredníctvom firmy Arcon zainteresovaná aj Eleonóra Valentová, druhá manželka G. Palacku. O viacerých pôžičkách od schránkových firiem z daňového raja nič nevedeli ani členovia najvyššieho vedenia SDKÚ-DS. Podľa svedectva bývalej podpredsedníčky SDKÚ Zuzany Martinákovej o financovaní vedeli len zasvätení: „Štatutár, ktorým bol Dzurinda, pokladník Gabriel Palacka, potom Igor Kucej a šéf kancelárie Štefan Hudec.“

Prepracovanosť modelu financovania SDKÚ sa v spise Gorila oceňuje predovšetkým v pasážach, v ktorých sa hovorí, že G. Palacka poslal z Londýna len číslo účtu, na ktorý treba poslať peniaze – takých obchodov s províziami vraj bolo jedenásť.

Posledná kauza, v ktorej bolo spomenuté Palackovo meno, sa udiala za Radičovej vlády. Išlo o prenájom budovy pre košických daniarov, pri ktorom sa nehľadal najlepší a ani najlacnejší prenajímateľ, lebo organizácia, ktorú riadil nominant SDKÚ-DS, spadajúca pod ministerstvo vedené podpredsedom SDKÚ-DS, si prenajala budovu, ktorej spolumajiteľom bol okresný predseda SDKÚ-DS Ondrej Ščurka. Palackova manželka poskytovala právne služby firme O. Ščurku a sám G. Palacka sa o Ščurkovi vyjadril, že „je to priateľ ešte z detstva“. Novinári, ktorí sa zaoberali vzťahom medzi nimi, zistili, že meno Ondreja Ščurku má Gabriel Palacka nalepené na poštovej schránke svojho bratislavského bytu. Oficiálne písomnosti, ktoré boli adresované podnikateľovi Ščurkovi, sa tak dostávali do schránky pána Palacku, ktorý oficiálne nepodniká a nemá ani živnosť.

Aj nedávna kauza prenájmu svedčí o tom, že model Palacka nie je pre SDKÚ minulosťou, lebo je stále funkčný. Definitívne ho môže zrušiť len to, ak po jeho protagonistovi odíde z verejného života aj jeho moderátor.

Smer, vlastnou hlavou

Zo spisu Gorila je známe, čo na otázku, ako v Smere-SD riešia financie, odpovedal človek, ktorý bol o tom dobre informovaný –že ich „zatiaľ“ riešia sponzorskými darmi. Z iných častí spisu je známe i to, že odpoveď bola síce správna, ale nie úplná. V spise sa totiž opakovane spomína, že okrem sponzorov má strana aj svojich „akcionárov“. Podstatu tohto modelu najlepšie vyjadril „hlas“, ktorý na zázname pochádzajúcom už z roku 2001 povedal, že financie pre stranu získal „vlastnou hlavou“.

Všetko podstatné, čo sa dozvedeli čitatelia spisu Gorila, vedia informovanejší občania o strane Smer-SD už prinajmenšom dva roky. Vedia to z vyjadrení Bohumila Hanzela, ktorý bol v roku 1999 pri zakladaní strany a v jej začiatkoch ju podporil miliónmi korún. Vďaka nemu je známe, že predseda strany Robert Fico osobne podpísal zmluvu „so skupinou piatich sponzorov, ktorých zastupuje veľmi vplyvný podnikateľ“. B. Hanzel pozná aj meno notára, ktorý úradne overil, že podpisy na nej sú pravé. Skupina piatich sponzorov akcionárov poskytla strane desiatky miliónov korún, ktoré sa nikdy neobjavili v oficiálnom účtovníctve strany, lebo „Fico to vždy odklonil tak, aby išlo cez účtovníctvo len to, čo je nevyhnutné“.

Paralelná finančná štruktúra

Pred voľbami 2010 bola zverejnená kópia zmluvy, ktorú ešte v roku 2002 podpísali podnikateľ Ľubomír Blaško a koordinátor volebnej kampane Smeru Fedor Flašík. Jej originál neskôr doručil polícii D. Lipšic. Táto zmluva vysvetľuje, odkiaľ vzal Smer-SD prostriedky, aby mohol pred prvými voľbami, ktorých sa strana zúčastnila, zaplatiť bláznivú a prepálenú kampaň za takmer tristo miliónov korún. (Aj informácia, že kampaň stála Smer-SD 284 miliónov Sk, pochádza od B. Hanzela.)

V zmluve medzi podnikateľom Blaškom a kordinátorom Flašíkom, ktorá má aj rukou vpisované dodatky, sa hovorí, že Blaškove príspevky vo výške 32 miliónov korún sú „prinajmenšom rovnocenné s príspevkami iných sponzorov“ a že nimi nadobudol právo určiť troch kandidátov do prvej dvadsiatky na kandidačnej listine strany a obsadiť tri posty v riadiacich orgánoch štátnych spoločností. Rukou je k tomu dopísaný dodatok: „a 1 pozíciu štátneho tajomníka v niektorom z hospodárskych rezortov“.

Dva dni pred parlamentnými voľbami 2002 bola zverejnená nahrávka, na ktorej hlas na nerozoznanie podobný hlasu Roberta Fica hovorí, že „vlastnou hlavou“ zabezpečil pre stranu 70 miliónov korún a že „musí vzniknúť nejaká paralelná finančná štruktúra, ktorá musí byť k dispozícii na účely aj volebnej kampane a ďalších vecí“.

To, čo sa v spise Gorila hovorí o „40 deka salámy“či o miliónových obálkach, ktoré osobne prebral osobný tajomník R. Fica, nasvedčuje tomu, že modelu sponzorov a akcionárov, modelu „vlastnou hlavou“, zostala jeho strana verná aj v období rokov 2005 až 2006. Spis ničím prevratným neobohatil obraz toho, ako Smer financuje svoje aktivity, lebo svedectvo, aké o tom podal do všetkého zasvätený B. Hanzel, nie je také ľahké prekonať.

Pamätná a hodná zapamätania je odpoveď Roberta Fica na otázku, prečo svojho bývalého kolegu a spolustraníka Hanzela nezažaloval za jeho vyjadrenia. Predseda Smeru v roku 2010 vyhlásil: „Neviem o ničom takom, čo povedal pán Hanzel, na čo by bolo treba reagovať trestným oznámením... Nevidím nič, na čo by bolo treba reagovať.“ Pri takej fenomenálnej zdržanlivosti, ktorá je v príkrom rozpore s jeho obvyklou precitlivenosťou na iné vyjadrenia či články, nie je nič čudné ani na tom, že predstaviteľ modelu „vlastnou hlavou“ nereagoval na spis, ktorý bol zverejnený pred minulými Vianocami. Keď je to v jeho záujme, vie využiť každú príležitosť, aby mlčal.

Model „za Bugárom je Világi“

V spise Gorila sa hovorí, že hoci sú predstavitelia a zástupcovia SMK nemenej „priebojní“ ako všetci ostatní, tak mediálne nie sú ani zďaleka takí napádaní. Preto sa vraj verejná mienka „len pomaly“ mení v ich neprospech. Faktom je, že jazyková bariéra a uzavretosť menšinového prostredia veľmi pomohli tomu, aby pomery v strane a v jej blízkom okolí neboli dlho prebádané. Ale keď v prostredí SMK vznikol vážny konflikt, objavili sa ľudia, ktorí mali záujem, aby sa aj všetci ostatní konečne dozvedeli, čo si tak dlho nechávali iba pre seba: Nie je to tak, že strana mala svoju záujmovú skupinu, ale záujmová skupina mala stranu.

V spise sa hovorí, že bolo účelné, ak sa politické strany a ich nominanti vo Fonde národného majetku vyplácali za privatizáciu osobitne, „pretože keď sa vyplácali len politické strany, tak sa niekedy stávalo, že politická strana »zabudla« vyplatiť svojho funkcionára FNM, ktorý potom nefungoval“. Jedinou výnimkou vraj bola SMK, kde všetky peniaze dostával len jeden človek –ľudia tejto strany však „vždy fungovali“. To, že jeden človek mal v Strane maďarskej koalície také výnimočné postavenie, nehovorí len spis, ale od roku 2007 aj bývalí a terajší predstavitelia strany – Pál Csáky, Miklós Duray a Józef Berényi.

Tak ako sa udiali

Úspešný právnik, podnikateľ a manažér Oszkár Világi začínal svoju kariéru v politike – v roku 1991 sa ako 28-ročný stal podpredsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR. O rok neskôr, keď sa Maďarská nezávislá iniciatíva, za ktorú kandidoval, nedostala do parlamentu, rozbehol svoje právnické a podnikateľské aktivity. Ale k politike a politickej reprezentácii maďarskej menšiny na Slovensku mal vždy blízko. Keď tretia Mečiarova vláda novelizovala volebný zákon tak, aby z neho vyradila akékoľvek volebné koalície, pripravil stanovy pre vznik SMK a vymyslel aj spôsob, akým sa vo volebnej strane mohli právne nenapadnuteľne uplatniť stranícke platformy, ktoré kopírovali pôvodné strany.

Od roku 1998 až do roku 2001 bol členom politického orgánu SMK – jeho republikovej rady. Aj keď z vedenia strany odišiel, zostal podpredsedom jeho politicko-ekonomického výboru. Ten pripravoval analýzy k ekonomickým rozhodnutiam vlády a navrhoval aj nominantov, ktorí obsadzovali dôležité posty vo FNM či štátnom kontrolovaných firmách. Dlhoročný predseda SMK Béla Bugár síce odmieta, že by mal výbor a jeho podpredseda hlavné slovo pri výbere nominantov, ale sám priznal, že sa stalo len tri- či štyrikrát, že predsedníctvo nesúhlasilo s nominantom, ktorého vybral výbor. Pri celkovom počte nominácií, ktoré SMK obsadzovala ako tretia, respektíve druhá najsilnejšia vládna strana v dvoch Dzurindových kabinetoch, je tento počet zamietnutých úplne zanedbateľný.

Podstatné je, že aj podľa bývalého šéfa tejto rady Istvána Harnu O. Világi s nomináciami strane „pomáhal“ a okrem neho sa zasadaní politicko-ekonomického výboru zúčastňovali aj jeho najdôležitejší nominanti –šéf Traspetrolu Štefan Czucz či predstaviteľ SMK vo FNM Daniel Végh.

Hoci tvrdenia Miklósa Duraya či Pála Csákyho o tom, že „za Bugárom je Világi“, že ich tandem je rovnako silný ako nezdravý, pochádzajú ešte z roku 2007, manažér významnej medzinárodnej firmy ich za ne nežaloval. Dnešný predseda SMK Józef Berényi pred niekoľkými dňami vyhlásil, že privatizačné procesy v spise Gorila sú opísané presne tak, „ako nám referovali, že sa udiali“. Pretože v spise sa hovorí, že v orgánoch FNM zastupovali SMK „Világiho otroci“, zjavne ide o model, ktorý sa odlišuje od modelu SDKÚ-DS i Smeru-SD.

Mimo oficiálneho účtovníctva

Pri kriku, ktorý sa dvihol z iných strán voči subjektom, ktoré mali tú „smolu“, že ich model financovania sa odrazil v spise Gorila, je podozrivá predovšetkým okolnosť, že všetky strany mlčia, keď majú čokoľvek povedať o zmene podmienok, ktoré by podstatne sťažili, ak nie znemožnili nelegálne finacovanie politických subjektov.

Aliancia Fair-play, ktorá sa touto témou zaoberá dlhodobo a detailne analyzovala početné kauzy so schránkovými firmami, miliónovými igelitkami, anonymnými darcami, záhadnými pôžičkami či fiktívnymi darcami, dospela k nespochybniteľnému zisteniu, že politické strany narábajú „s obrovskými finančnými zdrojmi mimo oficiálneho účtovníctva“. Žiadna z relevantných strán neprišla a ani neprichádza s iniciatívou, ktorá by tento stav mohla zmeniť. Pritom si koncept zásadnej zmeny netreba prácne vymýšľať. Na začiatok by stačilo, keby sa uzákonilo to, čo Slovensku odporúča Rada Európy.

Experti skupiny štátov, ktoré pôsobia v rámci Rady Európy proti korupcii, pri opakovaných hodnoteniach vždy konštatujú, že Slovensko – ako jej člen – neaplikovalo žiadne z odporúčaní. „Zjavne sa nič nespravilo pre to, aby boli kandidáti povinní zverejňovať všetky dary, ktoré súvisia s ich politickými aktivitami,“ konštatuje sa v správe skupiny štátov z roku 2010. Posledný pokus, ktorý sa objavil pri príprave nového volebného kódexu, sa po páde Radičovej vlády bez stopy rozplynul.

Ak politici budú aj naďalej kontrolovať politikov prostredníctvom parlamentného výboru pre financie, ak bude kontrolu príjmov a výdavkov strán vo volebnej kampani rovnako formálne ako doteraz vykonávať ministerstvo financií, financovanie strán zostane aj naďalej mimo reálnej kontroly.

Tak ako doteraz bude verejnosť odkázaná len na to, že v predvolebnom čase „tichá dohoda“ na niekoľko týždňov či mesiacov prestane platiť, že politickým súperom či vnútrostraníckym konkurentom sa na istý čas z volebných dôvodov vyplatí odsudzovať praktiky, ktoré inak dlhé roky bez problémov tolerovali. Hrozba, že po voľbách sa všetko „znormalizuje“ a veci sa vrátia do starých koľají, je viac ako reálna. Ak sa akčné modely finacovania zmenia, ale stranícky organizované rozkrádanie štátu zostane slovenskou konštantou, z abnormality sa stane norma a z korupcie súčasť spoločenského poriadku.

Na háku

• (ignorované odporúčania Skupiny štátov Rady Európy proti korupcii)
• zaviesť povinné zverejnovanie príjmov a výdavkov všetkých kandidátov do Národnej rady SR 
• zaviesť deklarovanie volebných výdavkov tretími osobami (mimo straníckych štruktúr, no často prepojenými na strany) 
• umožniť štandardizované a verejnosti ľahko prístupné výročné správy a volebné výkazy politických strán
• vytvoriť nezávislý orgán s dostatočným mandátom a zdrojmi pre dohľad nad financovaním politických strán
• zaviesť primerané sankcie za porušenie pravidiel financovania kampane a politických strán 
• zaviesť právnu zodpovednosť kandidátov za porušenie pravidiel

PRAMEŇ: hodnotenie Skupiny štátov Rady Európy  proti korupcii, 2010, Transparency  International Slovensko

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.