Ani treskúce mrazy prvého februárového víkendu neodradili demonštrantov v slovenských, českých a ruských mestách domáhať sa zásadných politicko-hospodárskych zmien. Odhliadnuc od miestnych špecifík, manifestovali proti skorumpovanosti a netransparentnosti vrcholovej politiky. Žiadali o jej očistu a nezriedka sa odvolávali na príklad Islandu. Konflikt malého štátu so svetom veľkých peňazí vnímajú ako biblický boj Dávida proti Goliášovi. Kampaň Islanďanov za obrodu politického života chvália ako revolúciu zdola. Tá by však sama osebe nestačila na oživenie hospodárstva.

e-demokracia

Začiatok februára sa niesol v znamení zrážok s mocou nielen v Európe a ruskej Eurázii. I mladí Egypťania zaplnili ulice miest na vyjadrenie odporu proti „ukradnutej revolúcii“ z vlaňajška novými mocipánmi v dôstojníckych uniformách. Príbehy o ďalekom Islande, kde sa pred štyrmi rokmi sklonila vláda pred rozhnevaným národom, kolovali aj medzi stúpencami opozície voči autoritárskemu režimu Sýrie. Na svieži vietor v islandských politických štruktúrach poukazovali v ostatných dňoch a týždňoch i českí a slovenskí bloggeri.

Ríša gejzírov fascinuje najnovšie občiansku verejnosť na oboch brehoch Atlantiku spôsobom, akým vypracúva novú ústavu. Takým, čo umožňuje každému občanovi predkladať cez sociálnu sieť Facebook návrhy a pripomienky. Podnet ku kladeniu jednotlivých kamienkov mozaiky nového základného zákona elektronickou cestou skrsol v kruhoch alternatívnych hnutí pred troma rokmi. Od vlaňajšieho februára vyvíja činnosť Ústavodarné zhromaždenie, ktoré zapojilo pomocou crowdsourcingu do prípravy plne nezávislej islandskej ústavy bezmála každého občana. Tá doterajšia je len modifikovanou pôvodnej, dánskej.

Roztrieštený sen

Z časového odstupu zaráža miera, v akej pred rokmi značná časť mladej a vysokoškolsky vzdelanej generácie na Islande podľahla ružovému snu o finančnom sektore ako o raketovom motore národného hospodárstva. Otcom transformácie islandskej ekonomiky bol David Oddsson, ktorý vstúpil na politickú scénu pred tridsiatimi rokmi ako primátor hlavného mesta Reykjavík. Najprv uvoľňoval priestor súkromným iniciatívam v ekonomike mesta a po zvolení za premiéra v roku 1991 na úrovni štátu. Vo funkcii zotrval do roku 2004, keď prevzal vo vláde rezort zahraničia.

Po roku sa stal guvernérom Národnej banky, odkiaľ ho vyhnal v roku 2009 kolaps finančného systému. Finančné služby a informačná technika tvorili v tých rokoch dva z troch pilierov islandského hospodárskeho zázraku. Tretím bola turistika. Tradičný rybolov, geotermálna energetika a na lacnej energii postavená výroba hliníka ostali stáť ako málo výnosné na vedľajšej koľaji.

Island sa príliš spoliehal na vývoz virtuálnych peňazí a keď praskla na jeseň 2008 finančná bublina, prišla početná blahobytná stredná trieda o pôdu pod nohami. Vákuum na politickej aréne zapĺňali často neštandardné iniciatívy a hnutia. Parodovanie politiky ako pavučiny lží a prázdnych fráz vynieslo do kresla reykjavíckeho primátora anarcho-surrealistu Jóna Gnarra.

Island a jeho prezident

Na celoštátnej úrovni sa o vyvedenie krajiny zo závozu začali pokúšať dve hlavné skupiny. Prvá podchytila rozčarovanie z elitárskej politiky spriaznenej s vysokými finančnými kruhmi. Organizovala masové hnutia odporu proti podmienkam splácania dlhov zahraničným vládam a bankám vyrokovaných druhou skupinou držiacou opraty vlády. Tú tvorí koalícia Sociálne demokratickej aliancie vedená premiérkou Jóhannou Sigurdardóttirovou so stranou Ľavicových zelených. Na pohľad typické západoeurópske ľavicové zoskupenie, ktorému neoponovala zakríknutá pravica, ale alternatívna spoločenská a politická scéna.

Plus prezident Ólafur Ragnar. Hlavou štátu je od augusta 1996 a má za sebou štyri funkčné obdobia. Pôvodným povolaním profesor politických vied bol pravicovým politickým konzervatívcom. Inak by sa nestal v rokoch 1988 – 1991 ministrom financií. Jeho „politická línia“ zodpovedala hlavným zásadám britského thatcherizmu z 80. rokov, ktorý si pôvodne získal obľubu u drobných a stredných podnikateľov volaním po ľudovom kapitalizme, ústupe štátu z ekonomického diania.

Čo znamenalo nie

Prezident Ó. Ragnar sa nikdy netajil odporom voči veľkým neohrabaným byrokraciám. Takou bola v jeho očiach Svetová banka, Medzinárodný menový fond i Európska únia. Mýtus ľudového hrdinu a „obrancu záujmov národa voči diktátu nadnárodných finančných kruhov“ si vyslúžil hlavne trvaním na tom, aby občania posúdili v referende podmienky zmluvy o odškodnení Veľkej Británie a Holandska za miliardy, ktoré Londýn a Amsterdam uhradili veriteľom zbankrotovanej internetovej banky Icesave. Občania povedali v referende dvakrát nie, čím sa vo svete vytvoril dojem, že Island splácať nemusí a nebude.

V skutočnosti ostávajú predmetom sporu len podmienky odškodnenia. Nárokom V. Británie a Holandska dalo v decembri za pravdu Európske združenie voľného obchodu EFTA. Uznanie nárokov bolo v novembri 2008 i podmienkou poskytnutia úveru MMF. Ten zaviazal vládu k úspornému programu, avšak pri ponechaní niektorých ochranných sociálnych programov pre nízkopríjmové vrstvy ohrozené devalváciou islandskej koruny a následnou vysokou infláciou.

MMF chváli Island

Vlani koncom októbra sa v Reykjavíku uskutočnila medzinárodná konferencia MMF o úspešnom zavŕšení trojročného ozdravného programu Islandu. Fond využil túto príležitosť na prezentovanie sa ako inštitúcia, ktorá pomáha krajinám v núdzi. Bol to skvelý propagačný ťah na vyváženie obáv v Grécku, Taliansku, Portugalsku, Španielsku, Maďarsku a inde v EÚ z upadania do područia MMF. „Na krajinu, ktorej skolaboval finančný systém, sa Islandu darí mimoriadne dobre,“ pochválila krajinu vedúca misie MMF Julie Kozacková. „Dynamická spolupráca s MMF nám pomohla uchovať severský model sociálneho štátu,“ vyjadril sa minister hospodárstva Árni Páll Árnason.

Pre fond bol Island krajinou, ktorá mohla po devalvácii národnej meny rozpumpovať ekonomiku zvýšeným vývozom rýb a hliníka. Zrevitalizoval sa aj tretí pilier ekonomiky – turistický ruch prekročením počtu pol milióna zahraničných návštevníkov. Zdraženie dovozu, vzostup nezamestnanosti, pokles kúpyschopnosti, a tým dopytu po dovážanom spotrebnom tovare zabezpečil krajine obchodné prebytky trvajúce doteraz. Island sa vrátil po troch rokoch za pomoci MMF na finančné trhy ako kredibilný dlžník a už vlani v júni vydal prvé štátne dlhopisy za miliardu dolárov.

Zodpovednosť za budúcnosť

Strategická poloha Islandu ako vstupnej brány k nerastnému a energetickému bohatstvu Arktídy poskytuje obyvateľstvu i zahraničným veriteľom vyhliadky na príjmy postačujúce na spoľahlivé splácanie dlhov. Islanďania prestávajú považovať vstup do EÚ ako nevyhnutnú podmienku na spoľahlivý hospodársky rozvoj. V nasledujúcich kolách predvstupových rozhovorov o rybolove a životnom prostredí budú sebavedomejšími rokovacími partnermi.

Obnovenie Islandu ako konkurencieschopnej ekonomiky otvára širšie pole pôsobnosti spomínaným alternatívnym spoločenským hnutiam a politickým silám. Je ich viacero a obvykle vedia, čo odmietajú. Čo mnohým chýba, je prepracovaný program ako ďalej. Tí, čo ho majú, chcú prebudovať Island na krajinu, ktorá musí využívať enormné prírodné bohatstvo na ostrove a v priľahlých vodách (a pod ich dnom) v prospech všetkých. Ich revolúcia je evolúciou spočívajúcou v návrate k tradičným hodnotám protestantskej etiky, a nie k mechanickému rovnostárstvu socialistického prerozdeľovania. Striedmosť, rozvaha, solidarita, pracovitosť, húževnatosť, úcta k prírode a zodpovednosť za vlastný osud pomáhali v minulosti Islanďanom prežiť ťažšie podmienky, ako sú tie súčasné. Hoci sú takéto skupiny politickými outsidermi, hľadajú si spriaznené duše v zahraničí, najmä v Nórsku. I tamojšie alternatívne prúdy chcú kontrolovať vládu, aby nakladala s prírodným bohatstvom a rezervami zodpovedne, v prospech budúcich generácií.

Demokratizácia cez e-komunikáciu

Facebook na Islande

Island, ktorý má zhruba toľko obyvateľov ako Košice, sa chváli najväčšou penetráciou Facebooku na svete. Ten je široko rozšírený po celej Škandinávii a hoci sa prvenstvom vo využívaní internetu hrdia Estónčania, netvrdia, že držia primát i v kategórii používania Facebooku. Viac ako dve tretiny Islanďanov majú vlastný účet, rovnako ako všetky štátne inštitúcie, ktoré s občanmi elektronicky komunikujú a poskytujú cez YouTube prenosy schôdzí a zasadaní.

Elektronická komunikácia zdemokratizovala život 319-tisíc Islanďanov. Ich ostrov má dvojnásobnú rozlohu Slovenska s tým špecifikom, že tam viac ako desať týždňov v roku nevychádza slnko nad obzor. Účasť na príprave ústavy pomocou Facebooku je vysoká a podnietila verejnosť k aktívnemu zapájaniu sa do správy verejných záležitostí. Je to veľký obrat oproti jeseni 2008, keď sa zrútila ekonomika a občania stratili dôveru v politický systém, ktorý dopustil taký kolosálny krach.

Autor je spolupracovník TRENDU.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.