Nezodpovedná spotreba minulých desaťročí, farizejstvo ratingových agentúr, kríza, ktorej vlády znemožňujú urobiť, čo treba... Hoci mu žiadna z ekonomických tém nie je cudzia, netvári sa, že pozná odpovede na všetky otázky. Najviac však šéf Ekonomického ústavu Ruskej akadémie vied Ruslan Grinberg prekvapuje otvorenosťou pri komentovaní politickej situácie v jeho rodnej krajine.

Kríza rokov 2008/2009 sa s nami akoby nechcela definitívne rozlúčiť. Môžeme očakávať jej druhú vlnu – krízu 2.0?

Nie. Som zástancom iného názoru. Ako v Biblii: sú roky bohaté a po nich roky suché. Žiadna druhá vlna krízy nebude. V rozvinutých krajinách možno čakať dlhú fázu vyrovnávania, rastu okolo nuly. Vo všeobecnosti svetová ekonomika ako celok porastie, vyspelé krajiny budú rásť pomaly. Ale USA viac, pretože Barack Obama uskutočňuje podľa mňa dobrú politiku, Európa menej. A rozvojové krajiny porastú rýchlejšie ako rozvinuté. Aj Rusko, Brazília, India a Čína, krajiny juhovýchodnej Ázie.

Čo je príčina dlhej fázy pomalého rastu vo vyspelých krajinách?

Kríza ešte nesplnila svoju čistiacu misiu.

Čo tomu bránilo?

Ak sa proti kríze „nebojuje“, splní svoju čistiacu úlohu. Ale pretože žijeme v súčasnom svete, kde sme sa naučili robiť peniaze zo vzduchu, vlády a centrálne banky sa snažili obmedziť samočinnosť krízy a zmäkčiť jej priebeh a dôsledky. Ak by nebolo tohto regulovania, kríza by urobila očistu rýchlo a rázne. Ale za akú cenu? Päťdesiatpercentnej nezamestnanosti. To je v súčasnom svete neprijateľné. Ale sú tu aj technologické príčiny pomalého rastu.

Máte na mysli dôsledok spojenia krátkodobejších hospodárskych výkyvov s 50-ročným supercyklom, nazvaným podľa ruského ekonóma Nikolaja Kondratieva?

Nie celkom. Hoci som prezidentom Fondu Kondratieva, nie som veľkým prívržencom Kondratievových cyklov. Ale je v nich racionálne jadro. Niečo, čo sa nazýva investičná pauza. Produkty, ktoré ľudia vyrábajú, sa musia meniť na iné produkty, na iný životný štýl. Niektorých tovarov je tak veľa, že už nemožno ďalej rozširovať ich produkciu.

Napríklad?

Tu na stole je mobilný telefón. Je to symbol. Koľko ľudí ho dnes vo svete vlastní? Tri miliardy, vrátanie biednych. Už ich v najbližších rokoch nebude viac. Ďalej to už nejde. Mobilný telefón má už každý, kto je aspoň trochu zapojený do peňažnej ekonomiky. Jednoducho už nie je dopyt. Ďalšie štyri miliardy ľudí na mobil v súčasnosti nemajú peniaze alebo ho nepotrebujú. A týka sa to aj ďalších tovarov.

Žijeme teda v investičnej pauze?

Áno. Sú rôzne vysvetlenia tejto dlhej depresie. To moje je jednoduché. V 90. rokoch minulého a prvých desaťročiach tohto storočia sme boli svedkami nezodpovednej spotreby. Keď zvíťazila neoliberálna škola, trhový fundamentalizmus, čo znamená robiť všetko pre bohatých, štát pomáhal bohatým. Odbory potlačil. Ale chudobní ľudia, masy ľudí a príslušníci strednej triedy nekupovali. Tak im povedali – choďte a zoberte si úver. A nie je dôležité, či ho splatíte. Bola to spotreba na úver. Dlhý čas to fungovalo. Veď USA prežili 130 mesiacov hospodárskeho rastu za sebou. Ľudia si mysleli, že to tak bude navždy. Mýlili sa. Prišiel Lehman Brothers, pád hypotekárneho trhu. Kríza sa presunula do Európy, do Ruska...

Nemá dlhová kríza v eurozóne potenciál stiahnuť rozvinuté krajiny do spomínanej druhej vlny krízy?

Nerozumiem celkom, prečo by sa to malo stať. Ale iné je zaujímavé. Sú autori – Ludwig Erhard, John M. Keynes a ďalší –, ktorí tvrdia, že 50 percent ekonomiky je psychológia. Teraz je v bankách a vo fondoch veľmi veľa peňazí, ktoré niet kam dať. A ľudia sa boja druhej vlny krízy. Idea druhej vlny je všade. Aj v médiách. Čítame samé predzvesti niečoho zlého, negatívneho. Nikto nechce čítať dobré správy. To je kruh, negatívna spätná väzba, ktorá povedie k tomu, že príde koniec sveta.

To hádam nie.

Určite nie, ale je to vážna vec. Zoberme si napríklad ratingové agentúry. Nemám ich rád. Všetko si prezreli a všetkým korporáciám, bankám a krajinám povedali: u vás je všetko v poriadku. A zobrali peniaze. Bola to čistá korupcia. A čo sa stalo, keď prepukla kríza? U nás máme také porekadlo: Kto si pripálil mlieko, fúka na vodu. Teraz všetkým znižujú známky. Ratingové agentúry neodrážajú skutočnosť. Tak ako ju predtým „vylepšovali“, teraz ju zhoršujú. Na druhej strane bez nich by bolo horšie, lebo by chýbalo akékoľvek zrkadlo. Preto sa Číňania aj Rusi a Európania rozhodli vytvoriť si svoje ratingové agentúry. Je tu však aj problém času. Standard & Poor’s pozná každý. Ale koľko potrvá, kým bude známa a rešpektovaná európska agentúra?

Idú lídri eurozóny pri riešení dlhovej krízy správnou cestou?

Je pohár napoly plný alebo napoly prázdny? Ja patrím k optimistom. Som presvedčený, že postupujú správne. Ale stále meškajú. Je to preto, že Európa nie sú Spojené štáty, kde si sadne jeden či dvaja ľudia a rozhodnú. Európa, to je veľa štátov, ktoré sa navyše len ťažko vzdávajú svojej suverenity. Je to zložité – ak na jednej strane vyžadujete pevnú menu, silnú ekonomiku, na druhej strane musíte presunúť časť suverenity na Brusel. Ale kto je to Brusel? Nikto. Tam sa bude rozhodovať podľa hlasov, podľa kapitálu. A v tom je najsilnejšie Nemecko. Na to už viacero krajín pristúpiť nechce.

Akú perspektívu má Grécko?

Nazdávam sa, že dobrú. Teraz sa dohodne so súkromnými investormi o odpísaní dlhu. Mimochodom, myslím si, že 70 percent dlhu mu mali odpísať hneď na začiatku dlhovej krízy.

Nedávno ste povedali, že pravdepodobnosť odchodu Grécka z eurozóny je jedno percento.

Odchod Grécka z eurozóny by bol katastrofou pre európsku ideu, pre integráciu. Navyše bolo by to oveľa drahšie ako jeho zotrvanie v eurozóne. Netreba Grécko vyháňať z eurozóny a Európskej únie. Čo by to znamenalo? Finančný krach krajiny, devalváciu meny, šialený dlh. Čo ďalej? Literárnym ekonómom, ktorí nepoznajú život a postupujú podľa učebníc, je všetko jasné. Treba, aby devalvovali svoju menu, zvýši sa ich produktivita práce, konkurencieschopnosť ekonomiky, znížia sa ceny potravín. Ale aká tam produktivita práce? Konkurencieschopnosť v čom? V rybolove a turistike? A aké potraviny sa vyrábajú v Grécku?

Olivy, syry, kozie a baranie mäso...

Tak. Gréci sú naši príbuzní, sú súčasťou európskej rodiny. Treba vychádzať z toho, že sú to dobrí ľudia, ktorí sa dlho správali nezodpovedne a musia za to niesť dôsledky. A my im v tom musíme pomáhať. Aj preto, že sme im „pomáhali“, aby sa správali nezodpovedne. Je to, samozrejme, ťažké, pretože vo viacerých krajinách EÚ budú voľby a voliči sa budú pýtať, prečo by sme mali dávať Grécku. Odpoveď je – sľúbilo, že bude pracovať tak ako treba, správať sa a hospodáriť zodpovedne.

V poslednom čase počuť veľmi často o tom, že treba niečo nové. V Davose sa hľadá nový model kapitalizmu, vo svete nový finančný systém, v Rusku nová ekonomika. Žijeme v prechodnom období, keď staré nefunguje a treba hľadať nové?

Áno. Zdá sa, že už šesťtisíc rokov. Ale ak mám hovoriť vážne, vidím dve zásadne nové veci. Prvá, že svetová ekonomika sa stáva jednou ekonomikou. Začíname žiť v jednej dedine. Problém je v tom, že v rôznych storočiach. To je silný potenciál konfliktov. Pretože jedna, maximálne pol druha miliardy ľudí žije dobre, ostatní biedne. A tí, čo žijú zle, všetko vedia, vidia v televízii. Poznajú náš život a chcú ísť sem k nám, všetci to chcú. Je to veľký problém, neviem, ako ho riešiť. V minulosti to tak nebolo. Biedni ľudia nevedeli, ako sa inde žije dobre. Dnes v Indii dotujú nákup televízorov, aby znížili pôrodnosť. Ale v televízii ukazujú náš dobrý život. Ale taký ty vo svojej indickej dedine nikdy nedosiahneš. Treba pricestovať na Slovensko, do Rakúska, Francúzska. Navyše islamský fundamentalizmus je veľmi silný príbeh. A nikto nevie, ako sa v tejto jednej dedine bude správať Čína.

A druhá nová vec?

Sú ňou klimatické posuny, globálne otepľovanie. To spolu so silnou vlnou globalizácie a unifikácie všetkých pravidiel vedie k tomu, že svet si vyžaduje globálne riadenie. No ono nevznikne. A ak vznikne, tak len násilným spôsobom. Sú však šance, že by túto úlohu mohla v určitom zmysle plniť skupina krajín G20. Verím v to.

Ruská ekonomika prešla krízou rokov 2008/2009 relatívne dobre.

Nepovedal by som. Veď v roku 2009 klesla reálne o takmer osem percent.

Ale rýchlo sa vrátila k solídnemu štvorpercentnému rastu.

To áno. Ale nepovedal by som, že Rusko prežilo krízu dobre. Premiér [Vladimir] Putin sa rád chváli. Rusko sa správalo tak ako iné krajiny. Zvýšilo likviditu životaschopným veľrybám podľa hesla „too big to fail“ [príliš veľký, aby padol]. A to je normálne. Ale zachránila nás, samozrejme, opäť cena ropy. U nás všetko závisí od nej. Bola nízka, mali sme sa zle, teraz opäť rastie. Je tu napätie okolo Iránu, sú tu USA, Izrael, všetci očakávajú malú vojnu. Pre Rusko je to z krátkodobého hľadiska veľmi dobre – ceny ropy poletia nahor. Z dlhodobého hľadiska nie.

Akákoľvek vojna je všeobecne zlá vec.

Poznáte to ruské príslovie Komu vojna, komu rodná mať [pre niekoho je vojna vojnou, iný ju má rád]? Rusi však dnes nikde nebojujú. To je dobrý vývoj.

Na armádu však krajina vynakladá veľa peňazí.

Áno, samozrejme.

Akú má pri tom motiváciu?

Motiváciu? Máme radi armádu! A svet je znepokojujúci. Navyše si predstavitelia moci myslia, že tým upevnia režim. Teraz prežívajú miernu paniku.

Čo ste si pomysleli, keď Vladimir Putin a Dmitrij Medvedev oznámili, že si navzájom vymenia stoličky premiéra a prezidenta?

Bola to pre mňa smutná chvíľa, lebo som prehral 500 dolárov. Bol som totiž pevne presvedčený, že Putin je natoľko silný, že ponechá Medvedeva vo funkcii prezidenta a sám ho bude riadiť z ľubovoľnej pozície.

Predsedu parlamentu?

Akejkoľvek, hoci trénera futbalového mužstva. Putin a jeho tím sa ukázali malí. Oznámenie o ich – vraj dávnom – rozhodnutí o rošáde však zohralo historickú úlohu. Vyvolalo národné povstanie. Sto-, dvestotisíc ľudí na Blatnom námestí, to už je vážne. Stratili nad sebou kontrolu, pocit miery. Takáto rošáda na vládnucich postoch neprinesie spoločnosti nič dobré.

A ekonomike?

To je zložitá otázka. V liberálnych kruhoch sa predpokladá, že čím viac demokracie, tým lepšie pre hospodársky rast. Nie je to tak. Nie všetko závisí od demokracie. Vidíme tigrov, východnú Áziu, Čínu, Južnú Kóreu. Akáže je tam demokracia? Keď sú ľudia hladní a nevzdelaní, môže aj diktátor urobiť veľmi veľa, modernizovať krajinu. Ak je však človek sýty a aspoň trochu vzdelaný, chce výber. Výber vo všetkom.

A to je problém aj súčasného Ruska?

Áno. Demokracia, politická súťaž, konkurencia. Odstránenie monopolu jednej strany – ako za Michaila Gorbačova.

Majú masové demonštrácie v Moskve potenciál zmeniť niečo k lepšiemu?

Myslím si, že všetko to prebieha chaoticky. Ale jedno je jasné: spoločnosť už nebude ďalej driemať. Vzniknú nové strany, krúžky, kluby, občianska spoločnosť. Aktivizovali sa hlavné televízne kanály. Je jasné, že v prezidentských voľbách Putin vyhrá. No dôležité je, aby vyhral nie v prvom, ale v druhom kole.

Prečo?

Aby nebol taký spokojný, aby bol menší diktátor, menší suverén. Moc demoralizuje. Absolútna moc demoralizuje absolútne.

Napriek tomu, čo hovoríte, V. Putin nedávno publikoval svoje predstavy o novej ekonomike Ruska. Modernizácia, reštrukturalizácia hospodárstva, čiastočná privatizácia odvetvových holdingov, zmenšenie úlohy štátu v ekonomike, zlepšenie podnikateľského prostredia. Kto by bol proti?

Keď čítam o strategickom plánovaní, priemyselnej politike, voľbe priorít, hovorím si: radšej neskoro ako nikdy. V ústave ekonomiky, ktorý vediem, to tvrdíme už dvadsať rokov. Tézy V. Putina však obsahujú aj veci, s ktorými môžem ťažko súhlasiť. Napríklad o znižovaní účasti štátu v strategických odvetviach. A sú tam aj správne zámery – povedzme podpora vedy a výskumu. Tie však už zneli často v minulosti a nič sa nestalo. Mnohé tézy vyzerajú ako z arzenálu trhového fundamentalizmu, ktorý u nás vládne už dvadsať rokov. A dnes už nie je v móde ani v USA, ani v Európe. Navyše sa pýtam, prečo ešte aj dnes treba riešiť problémy, ktoré boli aktuálne pred dvanástimi rokmi, keď V. Putin nastupoval k moci. Celkovo je to dobrý predvolebný článok.

Aký je najväčší problém ruskej ekonomiky?

Primitivizácia jej štruktúry. Teda ústup od výroby hotovej produkcie a rast váhy zemného plynu, ropy, kovov, hnojív, dreva a... kalašnikovov.

Ruslan Semjonovič Grinberg (65)

je od roku 2005 riaditeľom Ekonomického ústavu Ruskej akadémie vied (RAV). Profesor, doktor vied, člen korešpondent RAV. Pracoval vo Vedecko-výskumnom inštitúte cien, Ústave medzinárodných ekonomických a politických výskumov, ktorý sa spojil s Ekonomickým ústavom RAV. Medzi sféry jeho záujmu patrí ekonomická teória, globalizácia, úloha štátu v ekonomike. Spolu s Alexandrom Rubinštejnom je autorom teórie ekonomickej sociodynamiky. Je garant Fakulty ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy v Bratislave.

© 2012 TREND Holding, spol. s r.o.