Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Kariéru som si neplánovala, mne sa kariéra stala

Švédsky nábytkársky gigant IKEA pôsobí pod Tatrami vyše dvadsať rokov. To je známy fakt. Málokto však vie, že na jednej z najvýznamnejších pozícií v koncerne pracuje Slovenka.

18.01.2016 | Tomáš Nejedlý | © 2016 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 1

Zuzana Poláková je personálnou riaditeľkou celej nemeckej IKEA Deutschland so 16 500 zamestnancami. Ide o najväčšiu pobočku koncernu na svete, keď nemecký trh tvorí až pätnásť percent svetových tržieb firmy.

Ženy na vysokej manažérskej pozícii sú pomerne vzácnym javom nielen na Slovensku. V Nemecku boli v roku 2011 v dvesto najväčších spoločnostiach na poste topmanažéra len tri percentá žien...

Tú štatistiku si pamätám, bola zameraná na firmy obchodované na burze. IKEA medzi ne nepatrí. Ale je pravda, že ani v Nemecku nie je bežné, aby bola žena na vrcholovej pozícii. Myslím, že v našom regióne je to historická záležitosť. Tradičné vnímanie rodiny je, že muž robí kariéru a žena sa venuje rodine.

Neprehliadnite

Ako sa teda žena a ešte k tomu cudzinka z bývalého východného bloku dostane na vrcholovú manažérsku pozíciu v globálnej spoločnosti?

Kariéru som si neplánovala, mne sa kariéra stala. V roku 1982 som skončila Gymnázium na Metodovej ulici v Bratislave, ktoré mi dalo do života skvelý základ. Na vysokú školu som sa však nedostala.

Boli ste z disidentskej rodiny?

To ani nie, hoci naši neboli v komunistickej strane. Otec bol vedúci projekcie v Elektromontážnych závodoch a aj mama bola projektantka. Bola som jednoducho priemerná žiačka a pri prijímačkách som skončila pod čiarou. Bolo to pre mňa veľké sklamanie a dlho ma prenasledoval pocit, že som horšia ako spolužiaci.

Keďže som nepokračovala v štúdiu, musela som sa zamestnať. Našla som si administratívnu prácu v školskej jedálni. Pamätám si, že som sa za to miesto hanbila a neúspech s vysokou školou ma motivoval pracovať na sebe a dostať sa vyššie. Nadriadení si to všimli a dostala som ponuku na vedúcu školskej jedálne. Vzala som to, takže ako devätnásťročná som prebrala kolektív, kde boli všetky kolegyne staršie a ja som sa musela učiť za pochodu.

Čo ste si z toho odniesli do ďalšej kariéry?

Naučila som sa pracovať s rôznymi ľuďmi. Zistila som, že potrebujú istotu, poznať názory vedúceho. Naučila som sa ostať verná sama sebe a riadiť sa tým, čomu verím. Ak mám inú predstavu o tom, ako by mali veci fungovať, nepreberám staré pravidlá hry. Niekedy to kolektív prijme s porozumením či dokonca vďakou, inokedy to vyvolá odpor, ale trvám si na svojom. Doba však vtedy principiálnym postojom nepriala, človek sa musel prispôsobiť. Snažila som sa s tým vyjsť, ale často to bolo na hrane, aby som sa ešte na druhý deň vedela pozrieť do zrkadla.

Strata povesti je v Nemecku horšia ako strata vysokého príjmu a ľuďom veľmi záleží na dobrom mene. Toho by som sa rada dožila aj na Slovensku

Príklad?

Riaditeľka školy chodila do jedálne ochutnávať jedlo bez povolenia a nebola ochotná rešpektovať, že si to neželám. Napokon som musela dať na dvere guľu a vtedy sa sťažovala až na obvodnom národnom výbore a dostala som disciplinárne opatrenie. To bola vlastne aj posledná kvapka v pohári, následne som dala výpoveď.

Prešla som do Správy telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta, kde som mala na starosti kontrolu účtovníctva bufetov a jedální na bratislavských kúpaliskách a štadiónoch. Bolo to tesne pred revolúciou. Keď prišla, nastal opačný extrém, že nefungoval žiadny systém. Z prísnych pravidiel bol chaos, postihy za nedodržiavanie predpisov neexistovali. Ak si niekto nesplnil úlohu, nedala sa prakticky vyvodiť zodpovednosť. Opäť som dala výpoveď a našla som si prácu v hoteli.

Kedy to bolo?

To bolo v roku 1992. Bola som zástupkyňa riaditeľa, prvá pozícia, kde to fungovalo. Dalo sa systematicky pracovať a rozvíjať sa. Veľa som sa naučila o riadení procesov, urobila som si nadstavbu na hotelovej akadémii v Piešťanoch, čo mi dalo potrebné vedomosti a sebavedomie na prácu v hotelierstve.

Žiaľ, po dvoch rokoch divoká doba priniesla čudné zmeny vlastníckych pomerov v hoteli a spolu s riaditeľom sme ho zo dňa na deň opustili. Vtedy som si povedala, že si už budem hľadať prácu len v medzinárodnej firme, pretože inak sa budem s podobnými ťažkosťami boriť stále. Našla som inzerát, že sa v Bratislave bude otvárať nový obchodný dom IKEA. Najprv som tie noviny hodila do smetí, pretože som si nevedela predstaviť, že by som sa im s praxou v hotelierstve mohla hodiť.

No cestou do bytu som si povedala, že je to šanca splniť si sen a za skúšku nič nedám. Tak som bežala späť k smetiakom a našťastie sa mi podarilo noviny vyloviť.

Naučila som sa mať rešpekt voči všetkému, s čím sa stýkam. Prejavuje sa to aj tak, že neplytvám ničím, čo má hodnotu

O akú pozíciu ste sa uchádzali?

Vedúca reštaurácie obchodného domu. Na pohovor som prišla v kostýme a lodičkách, s koženým kufríkom v ruke. Lenže IKEA na oblečenie nekladie dôraz, takže na pohovore boli všetci okrem mňa oblečení „casual“, teda v džínsoch a košeliach. Môj outfit pobavil, ale našťastie sa sústredili na obsah rozhovoru a nie na to, že som netrafila oblečenie. Na druhý pohovor som už išla v menčestrákoch a štrikovanom svetri. Ponúkli mi napokon inú pozíciu – vedúcu služieb zákazníkom. V hoteli som v podstate robila to isté a vzala som to.

Akú úlohu zohrala znalosť cudzích jazykov?

Dočítajte celý článok
Článok vyšiel v týždenníku TREND 2/2016. Ak ste predplatiteľ TRENDU alebo TRENDU Digital, prihláste sa alebo si aktivujte predplatiteľský prístup.
Objednať predplatné od 3,90 €
  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 1

Rubrika Slováci v zahraničí

Tagy Ikea, personalistika, Slováci v zahraničí