Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Rumunsko a Transfagarasan – najkrajšia cesta sveta

06.09.2011, 19:00 | Ľuboš Mistrík | © 2011 News and Media Holding

NajkrajšieCesty.sk. Stovky koní na priesmyku preslávenom vďaka TopGear robili radosť šoférom i miestnym

  • Tlačiť
  • 0

Predo mnou čierne Mitsubishi EVO deviatej generácie. Rumunský colník na hraniciach balkánskej krajiny s Maďarskom si pýta doklady a chvíľku neveriacky pozerá na slovenský pas. Zrejme prvýkrát v živote. Za chvíľu vodičovi hlučného a nápadného čierneho japonského samuraja niečo vysvetľuje. Nakláňa sa do auta a stále gestikuluje. V duchu počítam, koľkokrát sme prekročili rýchlosť a aký bude záverečný účet. Práve totiž odchádzame z Rumunska, kde sme tri dni strávili jazdením.

Colník však pokračuje. Vyprázdňuje priestor pred EVOm, priamo medzi búdky hraničného priechodu plného policajtov, colníkov, turistov a kamionistov naviguje vodiča hlučnej čiernej beštie. Mňa vzápätí, bez kontroly dokladov, stavia vedľa. Stále neviem, čo sa deje, neveriacky preto pozerám na vodiča Mitsu, s ktorým som sem pricestoval. Jeho úškrn a jediné slovíčko – race – je veľavravné. Colník sa v tom momente stavia medzi EVO a Imprezu STI a štartuje nás známym gestom akoby len pred momentom sledoval záverečné titulky Fast & Furious. Z colnice odpálime plná 1... 2 a s menšou pauzou aj 3. Pod prístreškom ostáva smrad spojok, zopár dávok nespáleného benzínu a po ostrom štarte aj zápach všetkých gúm. Vedľa stojaca česká rodinka musela ostať zaskočená.

Inšpirácia v auguste 1968

Viac pre miestny turizmus neurobil nik. Ešte pred minútou sme úpenlivo čakali na koniec Rumunska. Po 400 km náročnej trasy okresnými cestami z našej destinácie smerom domov, na Slovensko, sme už boli z krajiny bez diaľnic, plnej kamiónov, plných čiar a konských povozov na cestách unavení. Neuveriteľný zážitok z hraničného priechodu náš názor otočil. „Kedy sa vrátime?“

Uznávam, Rumunsko donedávna nebola cieľová krajina pre autíčkárov. Zmenil to slávny britský TopGear, keď v roku 2009 celému svetu ukázal zázračnú stovku kilometrov v tamojších horách (pozrite si video na záver textu). Okrem Drakulu totiž okraj Transylvánie s horami pomenovanými Fagaras skrýva aj jednu z najkrajších ciest sveta – Transfagarasan. V rokoch 1970 až 1974 ju dal postaviť vtedajší diktátor Nicolae Ceausescu. Podľa viacerých zdrojov to bola reakcia na sovietsku inváziu do Československa v roku 1968. Chcel svoju krajinu uchrániť podobného kroku.

Fascinujúcich 92 km zatočených ciest začína kúsok za mestečkom Cartisoara. Odtiaľ na juh krajiny najskôr cez pokrútené polia, neskôr úzke lesné cestičky lemované skalami a hlbokým údolím. Z betónových „polotunelov“ steká voda a tieň s nepredvídateľným povrchom v jeho vnútri robí rýchlu jazdu skutočne vychytanou. Všetci traja, čo sme prišli, teda okrem spomenutých štvorkoliek aj nenápadný Peugeot 207 GT, máme s volantom plno práce. Zákruty vznikli tak, ako ich príroda umožnila umiestniť a diktátorský režim vybudoval. Žiadne sústredenie sa na bezpečné výjazdové zóny, zvodidlá, upozornenia a podobne. Toto je Balkán a úroveň zabezpečenia sa s notoricky preslávenými priesmykmi Grossglockner a Stelvio nedá porovnávať. (Prečítajte si reportáž z oboch alpských ciest.)

Raj na zemi

Po úvodnej pasáži pomedzi skaly nasleduje neuveriteľný pohľad. Nad intercoolermi lapajúcimi po čerstvom kyslíku sa otvára skalnatá krajina prerušovaná len elektrickým vedením, lanovkou a najmä tými nekonečnými zákrutami strácajúcimi sa v oblakoch. Skoré ráno ukazuje cesty poloprázdne, našťastie sú bez dier a záplat. Bezchybný nový asfalt strieda starší zrnitý, no nejde o nič hrozné.

Svižný výjazd nahor prináša uspokojivý pohľad do údolia, na práve zvládnuté desiatky zákrut rôznych polomerov. Uprostred vrcholu, vo výške 2 042 m nad morom vládne ostrý, takmer alpský vzduch a niečo ako turistický ruch. Hoci neorganizované parkovisko a pár drevených stánkov sa s perfektne zorganizovanými Alpami porovnávať nedá. Nasleduje zjazd na druhú stranu cez skoro kilometer dlhý, úplne rovný tunel. Vysielačkami si signalizujeme, kedy kto naplno pridá a v doline sa len ozýva rachot stoviek koní.

Zjazd smerom na Berindesti neprekvapuje, no nesmierne teší. Najmä spodná pasáž uprostred lesa prináša veľké uspokojenie v podobe väčšinou kvalitného asfaltu a rýchlych správne klopených zákrut striedaných ostrými 180-stupňovými otočkami. Po západnej strane cesty sa striedavo otvárajú pohľady na veľkú priehradu. Tú, pod ktorou pred dvoma rokmi v superšportoch nútene prespali maniaci z TopGearu. Náš cieľ prísť na toto posvätné miesto, však kazí mimoriadne zlý asfalt zhruba od polovice jazera, kde 10- a viaccentimetrové diery prechádzajú na jednotke aj domáci.

Radosť jazdiť

Otáčame sa a ideme si to užiť ešte raz naspäť. To už je na priesmyku plnšie, vďaka čomu máme možnosť spoznať rumunskú náturu. Kým v Alpách zo všetkých tvárí cítiť, že rýchla jazda domácim nie je po vôli, Rumuni nás povzbudzujú. V zákrutách čakajú s fotoaparátmi a kamerami, po zotmení počuť zo všadeprítomných grilovačiek a karavanov popri ceste povzbudzovanie a tlieskanie. Rovnako ako my, aj Rumuni majú radosť z každého jakotu doráňaných bŕzd a piskotu čoraz viac zjazdených pneumatík. Preto to opakujeme až do úplného vyprázdnenia nádrží.

Krásny zážitok prichádza aj posledný deň skoro ráno. Na ľudoprázdnom priesmyku konečne stretávame majiteľa modrého Mistu EVO, ktoré sme predošlé dni videli len zaparkované pri hoteloch. Mladý Bukurešťan je nadšený a vysvetľuje, ako o nás už počul a stále nás túžil stretnúť. Svižný výjazd nahor pod zámienkou kúpy miestnej syrovej špeciality pre manželku ho naplní šťastím. Natoľko, že nám neskôr píše o najkrajšej nedeli za posledné štyri roky jeho života, na ktorú nikdy nezabudne. Jeho bezprostredné nadšenie je neuveriteľné.

Po niekoľkých zjazdoch a výjazdoch už záverečný deň neostáva iné ako vydať sa na cestu domov. To znamená 800 kilometrov, z toho polovica po maďarskej diaľnici, zvyšok po rumunských okresných cestách. Kvalita asfaltu hlavných ťahov nás šokuje, je doslova španielsky špičková. No takmer všetky cesty sú len dvojprúdové a plné kamiónov, čo znamená neustále sústredenie sa na predbiehanie, zrýchľovanie a brzdenie. Únavu a znechutenie z dlhej cesty však v momente zahnal jeden colník a úsmevy jeho ohviezdičkovaných kolegov.

Ďakujeme Rumunsko!

Foto - NajkrajšieCesty.sk

Ako jazdia Rumuni

O balkánskych cestách kolujú u nás legendy. Sú plné vozov, cigánov striehnucich na prvú možnosť okradnúť „západniara“, túlavých psov, kráv a koní. Sú rozbité a asfaltu je pomenej. No, áno aj nie.

Hlavné ťahy sú dokonalé, asfalt je krížom od maďarských hraníc až pod Transfagarasan hladký, široký a čiarami dokonale značený. Teda, nie žeby tie čary miestni tak rešpektovali. Problémom je nula diaľnic v tomto smere, takže sa treba pripraviť na predbiehanie a byť neustále v plnej pozornosti. Vozov aj cigánov je málo, nikdy sme nemali pocit, že by nás chcel niekto okradnúť. Túlavých psov všade plno. Popri tankovaní na pumpe sa začnú okolo motať aj tri, štyri. Väčšina asi nie je nebezpečná, pôsobili skôr unavení životom. Tankovanie vysokého oktánu v okolí priesmyku nie je problém, len treba počítať buď s väčším cestovaním na osvedčené siete alebo dôverovať miestnym značkám.

Samotní Rumuni sú dobrí šoféri. Jazdia rýchlo, vlastne veľmi rýchlo a niekedy si nič nerobia z plných čiar. Keď v obci zbrzdíte na 50, vytrúbia vás kamióny. Akceptovaná rýchlosť je tu okolo sedemdesiatky a viac, mimo mesta pokojne aj 120 km/h. Keď sa blíži policajt, všetci oproti blikajú. No tým, že domáci sú naučení byť za volantom pozorní kvôli hustej, rýchlej a miestami chaotickej premávke, dávajú omnoho väčší pozor než značením rozmaznaní západniari. A sú k sebe ohľaduplní.

Naplánujte si presnú trasu:

Zväčšiť mapu

Pozrite si časť epizódy TopGear natáčanej na Transfagarasane:

Prečítajte si aj reportáže zo slovenských ciest.

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)