Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom
Objednajte si denný súhrn správ
Vyberiete si len témy, ktoré vás zaujímajú.
Zasielanie newslettra kedykoľvek vypnete.

Ako by vyzerali Priatelia, ak by sa natáčali dnes

13.05.2017 | Jozef Tvardzík | © 2017 News and Media Holding

Záložky na víkend | Cez pracovný týždeň človek často natrafí na mnoho zaujímavých článkov, ktoré sú však také dlhé, že nie je čas sa na ne sústrediť. A kým príde víkend, stratia sa vo víre internetu. V rubrike Záložky na víkend vám ponúkame zaujímavé články, na ktoré sa najlepšie sústreďuje pri dlhej sobotnej či nedeľnej káve.

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 1

Je to už 23 rokov, odkedy vyšla prvá epizóda najpopulárnejšieho amerického seriálu Priatelia. Sitcom zobrazoval bezstarostný život šiestich tridsiatnikov žijúcich v New Yorku, ktorých príbeh sa v desiatich sériách točil okolo lásky, práce, sklamaní ale hlavne o nerozlučnom priateľstve.

Z herečky Jennifer Aniston, ktorá v seriáli zahrala Rachel (na titulnej fotografii v strede), sa stala svetoznáma celebrita. Tento týždeň si ju do premiérovej časti podcastu pod názvom Thrive Global Podcast With iHeartRadio pozvala zakladateľka známeho portálu Huffington Post Ariana Huffington. Tá sa po osobnej skúsenosti venuje témam pracovnému stresu, nedostatku spánku, procesu vyhorenia v práci a vplyve technológií na život človeka.

Novinárka herečku vyspovedala, ako sa vysporiadala s nástupom mobilných zariadení a v podcaste padla aj zaujímavá otázka: Ako by asi vyzerali Priatelia, ak by sa natočili v roku 2017? „Dnes máte počítač, televíziu, smartfón. Nie je už priestor,“ povedala J. Aniston. V relácii priznala, že pokiaľ by sa Priatelia točili dnes, zrejme by mnoho z kultových vtipov a trápností ani nevznikli. Väčšina sa odohrávala v kaviarni alebo v dvoch bytoch. „Žartovali sme, že ak by Priatelia vznikli dnes, pravdepodobne by ste mali kaviareň plnú ľudí, ktorí by jednoducho len pozerali do svojich iPhonov. Neboli by tam žiadne udalosti alebo konverzácie,“ povedala herečka, ktorá narážala na známu kaviareň Central Perk, v ktorej sa na gauči partia kamarátov zo seriálu stretávali pred a po práci. Tu si 30-minútový pocast môžete vypočuť zadarmo.

Herečka zároveň priznala, že aj ona niekedy ráno siahne po mobile ako prvej veci. Teraz sa to snaží obmedzovať a radšej si svoj smartfón položí do vedľajšej izby, prípadne si ho vypne aj na niekoľko dní, a namiesto sledovania sociálnych sietí dáva prednosť meditácií.

Stačí vyraziť do akéhokoľvek kaviarne alebo reštaurácie a väčšina ľudí jednoducho ťuká do počítača alebo sa hrá s mobilom. Osobné konverzácie sa totiž posúvajú na sociálne siete, čo ale nemusí byť nutne škodlivé, ak sa človek neizoluje od prostredia. Tým ale, že Priatelia vznikli v inej dobe sa možno preto stali klasikou komediálneho sitcomu. Skúste si ho pozrieť znova a určite objavíte čaro predinternetovej dobe. Tento článok napríklad poukazuje na 17 vecí, ktoré ste v seriáli zazreli, ale už nikdy sa nevratia späť. 

Ako sa posťažovať na neschopnosť banky

Seth Godin býva označovaný za marketingového guru, ale jeho názory a postrehy sa zďaleka netýkajú len marketingu. Triezvym tónom sa na svojom blogu dotýka širokej palety spoločenských tém. Nedávno napísal článok, v ktorom sa venuje nespokojnosti. Týka sa to tém, s ktorými sa stretávame bežne: pracovníčka v banke je neschopná vybaviť dokumenty, ktoré potrebujete, nezodpovedná žena skrýva obal od čokolády do kvetináča na ulici, lebo je lenivá vhodiť obal do koša, vodič autobusu vám vynadá, pretože nemá dobrú náladu. Cítite sa mizerne – ľudia sú zlí, očakávania boli vyššie a služby, za ktoré platíte nemalé peniaze nie sú na úrovni. Ako reagovať?

Zoberme si prípad neschopnej pracovníčky v banke, ktorá nepozná procesy a sťažuje vám život už niekoľko mesiacov. Napíšete šťavnatý email jej šéfovi alebo sa rozčúlite priamo v banke? Ani jedna z týchto možností nie je tá ideálna. Ak totiž napíšete šťavnatý mail, len potvrdíte príbeh, ktorý ste prežili a ... znova sa rozčúlite. „Čím viac zloby do toho vkladáte, tým horšie sa cítite,“ tvrdí bloger. Buďte si istý, že ten čo si email od vás číta, sa nebude cítiť o nič lepšie, prípadne vás bude brať s rezervou.

S. Godin tvrdí, že najefektívnejším riešením je poukázať na nedostatky iným spôsobom: Napísať mail tak pozitívny, ako sa len dá. Zdôrazniť, koľko pre vás banka znamená, čo už pre vás urobila, čo sa vám na nej páči, ako dlho ste jej klientom. „Dajte mi najavo, že im dôverujte, pretože vám pomohli v minulosti. Tieto zmienky tak postavia akési mosty a nie ich roztrhnú,“ píše bloger.

Potom ale napíšete, že „niečo nefunguje ako by malo“ alebo „mám dôležitú poznámku“. Bez toho, aby ste sa znova nazlostili, ľudsky vysvetlíte, čo vám prekáža. Druhá strana by vám mala vľúdnosť opätovať. Netýka sa to len komunikácie s úradmi, ale aj v bežnom medziľudskom spolunažívaní. Nenávisť a zlosť nemá význam, pretože ňou nedosiahnete ciele. Možno sa vám uľaví na pár minút, ale nič viac. Je lepšie ľudí na ich poklesky upozorniť nenápadným spôsobom a navyše s dávkou humoru.

Seth GodinZdroj: Seth Godin

Nemajte výčitky kvôli emailom

Priznajme si to. Kancelársky život je často o hromade emailov, na ktoré sa snažíme odpovedať čo najrýchlejšie. Ak neodpíšeme v priebehu 24 hodín, často máme nutkanie priložiť obligátnu vetu typu: Prepáčte, že odpisujem neskoro, ale …

Práve týmto fenoménom sa zaoberá zaujímavý článok v časopise New York Magazine. Autorka článku Melissa Dahl v ňom vyzýva, aby sme s ospravedlňovaním kvôli neskorému odpisovaniu na emaily prestali, pretože je to nezmysel. „(Týmto spôsobom) ničíte nás a seba, pretože posilňujete čoraz viac akceptované očakávania okamžitej reakcie,“ píše v článku. Rozumným časom na odpovedanie do týždeň, možno aj dlhšie.

Samozrejme nie všetky doručené maily je možné odignorovať – je potrebné si nastaviť systém, kedy sa vyselektuje pošta, ktorá si vyžaduje okamžitú odpoveď a emaily, ktoré môžu počkať aj niekoľko dní. Riešením by bolo, aby si ľudia v digitálnej dobe zvykli do každého emailu priložiť aj termín, dokedy odpoveď potrebujú. Ide pritom o veľmi užitočnú vec, ktorá uľahčí život. „Keď ľudia posielajú emaily, nie sú dobrí v zámeroch, prečo vám píšu,“ hovorí behaviorálny ekonóm Dan Ariely. Každý deň mu prichádza 300 mailov do inboxu, ktoré nie je schopný vyselektovať. Okamžite preto posiela formulár, v ktorom mu odosielateľ vyplní aj časový rámec, dokedy s odpoveďou počíta.

Nie každý totiž potrebuje odpoveď súrne a tento fakt treba využiť. Štúdia z roku 2002 totiž zistila, že ľudia často na email odpovedajú do šiestich sekúnd odkedy zistia, že dorazil. Výsledok je nižšia produktivita práce, stres a vyrušovanie. „S emailom zaobchádzame, akoby sme sa ponáhľali,“ povedal A. Ariely. Je ale podľa neho obrovský rozdiel medzi dôležitým a naliehavým a čas je príliš cenný, aby sme si to neuvedomovali.

Prečo som daroval obličku cudziemu človeku

Svätci chodí aj medzi nami. Jedným z nich je Dylan Matthews, ktorý pre portál Vox otvorene opisuje, čo všetko obnáša, keď sa rozhodnete darovať obličku. Rozhodol sa k tomuto odvážnemu kroku aj napriek tomu, že ju nepotreboval nikto z jeho blízkych. „Dostal ho človek, ktorého som nikdy nestretol a ktorého meno som poznal. Jediné, čo som o ňom v tom čase vedel, bolo, že potrebuje moju obličku viac než ja. Bolo mu tak umožnené vyhnúť sa fyzicky vyčerpávajúcemu zážitku z dialýzy a pravdepodobne som mu predĺžil život o ďalších deväť až desať rokov, možno viac,“ priznáva.

Dylan vyštudoval odbor morálnej filozofie a darovať obličku si prial dlhé roky. Ide o nenáročnú operáciu a zároveň dobrý skutok, ktorým pomôže inému človeku. Len v USA čaká na obličku 100-tisíc ľudí a množstvo z nich sa jej nikdy nedočká. „Tak, prečo by som mal nechať človeka zomrieť, ak mňa bude (zákrok) stáť len fakt malé náklady?“ pýta sa. Mladík priznáva, že je veriaci a svojím činom dokázal svoju nezištnosť a obetu voči druhým.

V článku opisuje, ako sa pred operáciou spoznal s ľuďmi, ktorí už v minulosti ako samaritáni darovali obličku a to ho motivovalo. „Keď som chodieval von s Alexandrom (jeden z dobrovoľných darcov), zistil som, že je život po darcovstve bol úplne normálny, bez akýchkoľvek vedľajších účinkov. To ma presvedčilo, že náklady pre mňa sú dokonca nepatrné,“ priznáva. Čiste z matematického hľadiska, pravdepodobnosť, že zomrie pri operácií ten, kto dostane obličku je 3,1:10 000, v prípade darcu len jeden z desiatich tisíc ľudí.

Článok detailne opisuje prípravu na operáciu, relatívne rýchlu rekonvalescenciu a argumenty, ktoré by vás mohli presvedčiť darovať niekom život.

Depresia prichádza vtedy, keď sa o seba nestaráš

Tak znie názov článku z minulého mesiaca v Českom rozhlase. Český filmový kritik Kamil Fila, ktorý ešte nedávno pôsobil v časopise Respekt, sa v rozhovore spovedá, ako vyzerá depresia. Nie je to pekný pohľad.

„Základný problém depresie je pre mňa v tom, že nejde len o psychický stav, je to fyzické. Primárne. Presiahne to hranicu mysliteľného. Sú to stavy, kedy sa ti strašne zovrie žalúdok, srdce, vystreľuje ti ľadová bolesť do paží, do nôh, je ti na zvracanie, myšlienky sa začnú roztekať,“ hovorí. Je to spojené s nespavosťou, všadeprenikavou bolesťou.

Spúšťač bol rozchod po niekoľkých rokoch vzťahu, od ktorého veľa očakával, bral ho ako ten finálny vzťah. Po rozchode mu ale došlo, že dlhodobo žil v očakávaní nejaké zmeny, zlepšenia. Namiesto toho jeho život pozostával z opakovaných činností, zo stresu z toho, že niečo nestíha.

„Bolo to vyvrcholenie pracovného preťaženia, poznanie, že som do práce ukrýval ostatné nevyriešené problémy, osobnostnú nezrelosť,“ tvrdí. Zistil, že blbo viedol vzťahy s ľuďmi, že boli prázdne, plytké. Do vzťahu ale naopak vkladal príliš veľa, pretože bol pre mňa jediný pevný a dôležitý. Po rozchode zrazu nemal nič. Teraz musí nájsť vzťah k ostatným ľuďom, väčšiemu množstvu ľudí. Musí si nájsť čas sám na seba, nie len pracovať. A zároveň musí nájsť niekoho, s kým si bude naozaj rozumieť. Skúste si prečítať rozhovor a určite sa v ňom aspoň čiastočne nájdete.

Český filmový kritik Kamil FilaZdroj: Facebook / Kamil Fila

Dajte zbohom telefónnym búdkam

Kedysi v rušných metropolách, ako je New York, boli telefónne automaty všadeprítomné. Dnes síce fungujú, ale sú skôr pozostatkom dávnych čias. Ignorované. Do roku 2020 podľa magazínu The New Yorker vymizne polovica z osem tisíc telefónnych búdok. V zriedkavých prípadoch, keď okolo nich prechádzame, nemihneme na nich ani oko. Sotva sa pozeráme na to lesklé sklenené zariadenie, ktoré je stále zachovalé a poskytovalo jedinečný priestor instantného súkromia. Stačilo vhodiť 25 centov a volali ste ... riešili problémy.

„Už nás nechcete používať? Fajn. Ale ešte nás vôbec vnímate?“ pýta sa krátkometrážny film Dead Ringer režisérov Alexa Klimenta, Danyho O'Keefa a Michaela Tuckera, ktorý mal premiéru na filmovom festivale Tribeca. Na pozadí temných a jazzových melódií rozpráva príbeh o pohŕdaní telefónnymi búdkami a to aj napriek tomu, čo pre nás urobili po dlhé desaťročia. Film si môžete pozrieť v tomto linku

  • Tlačiť
  • Poslať e-mailom
  • Oznámiť chybu
  • 1

Tagy Záložky na víkend