Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

E. C. Prescott favorizuje Slovensko

25.09.2009, 00:02 | Rado Baťo | Michal Lehuta

Rozhovor TRENDU s laureátom Nobelovej pamätnej ceny za ekonómiu

  • Tlačiť
  • 48

Laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Edward C. Prescott nepatrí k tým, čo majú pochopenie pre vládne výdavky ako nástroj boja proti hospodárskej kríze. Počas americkej prezidentskej kampane kritizoval ekonomické zámery Baracka Obamu. V januári 2009 patril medzi 250 ekonómov, ktorí podpísali otvorený list varujúci prezidenta pred jeho plánom čeliť kríze veľkým balíkom vládnych výdavkov. V Bratislave na Ekonomickej univerzite prednášal tento týždeň vďaka spolupráci školy s Virtual Scientific Laboratories a Nadáciou Tatra banky.

Je dobré byť dnes makroekonóm? Pýtame sa hlavne pre kritiku a sebakritiku ekonomickej vedy počas súčasnej hospodárskej krízy.

Makroekonómii sa darí dobre. Napríklad Paul Krugman nachytal Eugena Famu s jeho hypotézou efektívnych trhov a Švédi [komisia udeľujúca Nobelovu cenu] ho neignorovali. To dnes dominuje mysleniu vo finančnom svete. Nemôžete zarábať peniaze jednoduchými mechanickými pravidlami. Skutočná záhada makroekonómie je, prečo sa tak prepadli akciové trhy. Máme dobrú teóriu na to, akú úroveň by mali dosahovať. Je založená na hospodárskych fundamentoch – a vychádza z makra. Hodnota korporácií závisí od ich produktívnych aktív. Ak sú dvojnásobné, aj trhová hodnota je dvojnásobná. Tiež to závisí od daní. Ak si vláda berie polovicu firemných ziskov, akciové trhy sú hodné iba polovice toho, čo by boli bez daní.

Mimochodom, je dnes výhodné investovať do akcií?

Americké trhy sú teraz dobré miesto na investovanie, ak znesiete trochu volatility. V súčasnosti sú zhruba o 30 až 35 percent podhodnotené. Darilo sa im pomerne dobre od začiatku marca. Od začiatku roka sú hore skoro o štvrtinu. Samozrejme, minulý rok bol katastrofálny.

prescott_nota3

Takže nesúhlasíte s ľuďmi ako Paul Krugman, ktorí tvrdia, že ekonomická veda je v zlom stave?

Krugman nikdy nerobil s dynamickými modelmi. Je statický, urobil dobrú prácu pred tridsiatimi rokmi, ale z tej hry sa stiahol.

Prečo má taký silný hlas?

Hm... Americká ekonomika je v kríze. Ja v hodnotení situácie vždy očisťujem o veľkosť populácie a o trendový rast. Ten bol pomerne stabilný, skoro dvojpercentný ročný rast životnej úrovne súvisiaci s rastom produktivity. Amerika je pod trendom zhruba sedem percent v porovnaní s minulým rokom. To nie je tak veľa ako niektoré iné recesie. Napríklad tá najväčšia v povojnovom období v rokoch 1979 až 1982, ktorej prepad dosiahol 11,2 percenta. Pravda, možno ju tá súčasná prerastie. Japonsko stratilo dekádu rastu v 90. rokoch. Počúvali Larryho Summersa, ktorý potom odišiel. To je veľmi depresívne.

Prečo ho nemali počúvať?

Rast sa vrátil, keď zreformovali finančný systém, prestali dotovať neefektívnosť a banky prestali požičiavať nesolventným firmám. Lebo tie nedokázali platiť ani úroky. V roku 2002 zmenili stratégiu. S Fumiom Hayashim sme napísali článok o japonskej stratenej dekáde. Dospeli sme k tomu, že súvisela so štandardným problémom produktivity.

Prečo japonská ekonomika prestala rásť?

Keď začnete dotovať neefektivitu, ľudia to budú mať radi. Radi budú neefektívni, keď im za to štát zaplatí. Vtedy ma pozvali, aby som tam prednášal. Ich premiér bol presvedčený o vysvetlení stratenej dekády pomocou produktivity. Zmenili veci a rast sa znova naštartoval. Po tom, ako zreformovali bankový systém.

Ako sa cíti oponent fiškálnych stimulov, keď keynesiánsky prístup k hospodárskej politike tak silno preniká do reálnych krokov vlád?

Keynesiánstvo je hodné rešpektu asi ako marxizmus. V 60. rokoch, keď mali makroekonomické modely, volali sa keynesiánci, brali to vážne, boli to úprimní vedci. Ale zlyhali pre to, čo povedal Robert Lucas [neexistuje trade-off medzi infláciou a nezamestnanosťou]. Potom prišli základy dynamickej ekonomickej teórie. Existencia „keynesiánskych“ hospodárskych vzťahov je s ňou v protiklade. Čo dnes robíme, predsa závisí od toho, čo sa stane v budúcnosti, ak urobíme to, čo urobíme. Ľudia sa zaoberajú budúcnosťou, vy sa asi tiež zaoberáte budúcnosťou pri rozhodnutiach o úsporách či investovaní.

Tým sa dostávame k vašej „nobelovskej“ práci.

Jeden z článkov s Finnom Kydlandom [Time to Build and Aggregate Fluctuations] bol o hospodárskych cykloch. Bola to metodológia, ktorá bola dôležitá. Volá sa to teória reálnych hospodárskych cyklov, ale sú tam rôzne modely s peniazmi, frikciami, cenami, stagnujúcimi mzdami. Podľa produkčnej funkcie sa vyvodzujú dôsledky, napríklad pravidiel monetárnej politiky. Dokážeme hodnotiť pravidlá. S tým sme s Finnom prišli. Hodnotíme pravidlá pre politiku namiesto rozhodovania o zákonoch podľa voľného uváženia. Keď som bol doktorand, používali sme makroekonomické modely, vnímali sme to ako ovládanie vesmírnej lode, s obdobnými nástrojmi a technikami.

Ale prečo je keynesiánstvo také obľúbené? Lebo je to jednoduché implementovať?

Ľudia dostávajú peniaze, ktoré tak chcú! Vládu ovplyvňujú záujmové skupiny, ide o veľa peňazí.

Môže vláda urobiť niečo, aby pomohla boju proti kríze?

Môže vytvoriť dobrý finančný systém, ktorý nebude opakovane vystavený krízam. A keď chcete, aby ekonomika rástla, znížte daňové sadzby. Je to nástroj, ktorý má vláda k dispozícii, ale bojí sa ho uplatniť. Ale môžu to urobiť. Thatcherová to urobila. Štátom v USA, ktoré majú nižšie dane, sa darí oveľa lepšie ako tým s vysokým zaťažením. Ochota ľudí pracovať závisí aj od daňového systému. Ak vám vezmú polovicu toho, čo vyprodukujete, a rozdelia rovnakú sumu každému, ľudia budú robiť menej. Čas, ktorý máme k dispozícii, je vzácny. Je množstvo aktivít, ktoré môžete robiť. Ísť do divadla, nájsť si čas na návštevu Slovenska.

Model reálnych ekonomických cyklov, ktorého ste spoluautor, zdôrazňuje význam šokov v celkovej produktivite výrobných faktorov na výkyvy v produkcii a zamestnanosti.

Najväčšie technologické šoky prišli v období medzi 50. a 80. rokmi minulého storočia. Najsilnejšia ekonomická expanzia prišla začiatkom 60. rokov a bola ťahaná technológiami.

Ale odkiaľ a prečo tie šoky prichádzajú? Vo vašich ekonomických modeloch sú brané ako exogénne, vstupujúce zvonka.

Trend za posledných 160 rokov bol ekonomický rast v priemere dve percentá. Ak vezmem do úvahy to množstvo inovatívnej aktivity, som prekvapený, že to nebolo viac. Teda možno to bolo viac, ak zoberieme do úvahy nedokonalosť indikátorov, ktorými to meriame. Napríklad čo sa týka kvality produktov. Predovšetkým cenové indexy nie sú zďaleka dokonalé. Ale späť k produktivite. Spojené štáty napríklad neboli v období do druhej svetovej vojny líder rozvoja vedy. Nechali sme Európanov objavovať a my sme vymýšľali, ako objavy komerčne využiť. Snaha zachytiť túto dynamiku využiteľným spôsobom stála za našimi modelmi. Ak zlepšíte jazyk, ktorým ekonómia komunikuje, budete lepší ekonómovia. Ekonómia je veda, ktorú posúvajú dopredu nástroje.

Presadzujete bankovníctvo so stopercentnými rezervami ako spôsob prevencie systémového rizika.

Nie je to môj vynález. Už Irving Fisher ho navrhol, Milton Friedman ho podporoval. Je to návrh pre systém komerčného bankovníctva. Lebo si kladiem otázku, či prínosy bankovníctva s čiastočnými rezervami stoja za to.

Ďalšou súčasťou vašej práce je problém časovej nekonzistentnosti politiky. Mohli by ste dať príklady, aby sme ho priblížili čitateľom?

Niektorí politici vyvolávajú vojny. Spôsob, ako to financovať, je požičať si peniaze od ľudí a sľúbiť, že ich vrátite neskôr. A keď je po všetkom, poviete: pozrite sa, teraz zvýšime dane, aby sme vám mohli splatiť dlhy. Bude to výhra pre všetkých. Problém je, že ak s tým ľudia počítajú, nepožičajú vám peniaze. Je to hra. Iný jasný príklad je hurikán Katrina. Ľudia si postavili domy v záplavových oblastiach. Nemali by to robiť. Ale počítali s tým, že keď príde záplava, vláda ich odškodní. Pravdepodobne najlepšia vec, ktorá sa dá v tejto súvislosti urobiť, je zakázať výstavbu v oblastiach záplav.

Čo politická ekonómia? V prednáške pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny ste sa dištancovali od prvého laureáta Ragnara Frischa. Ten veril, že demokracia by mala nastavovať ciele hospodárskej politiky. Vy, naopak, tvrdíte, že ekonómovia by mali vzdelávať ľudí.

Som za to, aby ľudia prijímali rozhodnutia. No práve preto je vzdelanie veľmi dôležité. A vy robíte záslužnú vec, že pomáhate formovať verejnú mienku. Ragnar Frisch hovoril, nech ľud povie, aký cieľ sa má dosiahnuť, a experti potom rozhodnú, akou politikou k nemu dospieť. Keby takýto systém mohol dobre fungovať, centrálne riadeným ekonomikám by sa darilo oveľa lepšie. Ale nedarilo sa.

Máte pocit, že vzdelávanie ľudí funguje?

Vzdelávanie má bezpochyby pozitívne výsledky, či už na vyššom stupni alebo na tom základnom, ktorý učí ľudí čítať a písať. Veľký prínos vzdelávania, a to už od narodenia, je napríklad len v tom, že decká nekončia vo väzení. Čo je nielen spoločenský, ale i finančný prínos. Držať ľudí zavretých je veľmi drahé. Možno dokonca drahšie, ako držať ich na Harvarde.

Na záver by sme sa radi porozprávali o niektorých vašich kontroverzných tvrdeniach. Ako prvé nám napadá optimálna výška verejného dlhu. V roku 2006 ste pre Wall Street Journal napísali, že...

Tam som to nesformuloval práve najlepšie. Neskôr som napísal ďalší článok o optimálnej výške vládneho dlhu. Priveľa je zlé, primálo je zlé. Áno, hovorím, že aj príliš málo je zlé. Ľudia si musia sporiť na dôchodok. Tieto úspory môžu mať rôzne formy. Prvá je hmotný kapitál – autá, kancelárske budovy, domy, nehnuteľnosti ako také –, ale aj nehmotné statky. Keď sa to všetko spočíta, tak v krajinách s nízkou pôrodnosťou sú úspory nedostatočné a na financovanie penzií treba vytvárať dlh. Potreby financovania penzií môžu kvôli demografickému vývoju vytiahnuť dlh z nuly aj na štvornásobok národného produktu. Tým nemyslím len explicitný dlh, ale aj implicitný – vyčíslenie sľubov do budúcnosti. No ak je vládny dlh privysoký, nie je v ekonomike dosť fyzického kapitálu a výnosy z kapitálu sú privysoké, takže by sme tam mali investovať.

A príliš nízky dlh?

Pri príliš nízkom dlhu ľudia akumulujú priveľa fyzického kapitálu. Ale zdá sa, že keď si v národných účtoch pozriete výnosy z kapitálu, zistíte, že súčasný vládny dlh vo vyspelých krajinách je tak akurát. Je to podobné ako modelovanie spotreby, ktoré robil môj kolega Ed Phelps, ktorý tiež získal Nobelovu cenu. Ak nemáte možnosť akumulácie kapitálu, ktorou by sa transformovali príjmy z mladosti do spotreby v starobe, nie je to dobre. Ale dá sa nastaviť systém s istou výškou vládneho dlhu. Ľudia potom čerpajú z dlhu – starí ho fakticky predávajú mladým a tým získavajú chlieb na stôl. Mladí ho kupujú – vzdávajú sa časti spotreby dnes, a keď zostarnú, posunú pohľadávku na ďalšiu generáciu. Je to komplikovaná schéma medzigeneračných pôžičiek. V nej je najcennejším aktívom čas. To hovorím i študentom.

A čo vaša téza, že menová politika nemá vplyv na ekonomické cykly?

V 70. rokoch si každý myslel, že za ekonomickými fluktuáciami sú menové šoky. Pri intuitívnom uvažovaní založenom na starších modeloch sa zdalo, že iného vinníka niet. Ale potom prišli nástroje, ktorými sa tieto veci dali vyriešiť. Ak ignorujete monetárnu stránku veci, pozriete sa na to, aký mal byť rovnovážny vývoj ekonomiky, berúc produktivitu, daňový systém a obyvateľstvo ako exogénne faktory. Ak existujú monetárne šoky, očakávali by ste veľké deviácie vo výrobe a v zamestnanosti. Ale nič také nenastáva. V rokoch 2003 až 2007 sme mali mini high-tech boom, podobný tomu v 90. rokoch, hoci menší. Ale keď sa to skončilo, bolo jasné, že sa urobili chyby. Postavilo sa priveľa domov. Ale tento prístup navyše nepočíta s imigráciou. Čistá imigrácia do Spojených štátov bola pred rokom 2007 jeden milión ľudí ročne. V tom roku sa znížila na polovicu, v 2008 dokonca na stotisíc ľudí. Pokles imigrácie vysvetľuje polovicu chýbajúceho dopytu po bývaní. Toto sa často nezdôrazňuje.

V rámci bratislavskej prednášky sa zmieňujete, že Slovensko je na ceste stať sa jednou z najrozvinutejších bohatých industriálnych krajín. Čo vás k tomuto odvážnemu tvrdeniu viedlo?

Ľudia a systém. Máte dobrý daňový systém. Máte úžasnú polohu, priamo v strede kontinentu. Dosť dobre sa vám podarilo stiahnuť náskok Českej republiky. Turistický ruch má veľký potenciál.

Turizmus nebol najlepší príklad. Tomu sa veľmi nedarí. Aj prechodom na euro pri silnom kurze sme sa pripravili o časť klientely a konkurenčnej výhody v porovnaní so susedmi.

Ale Ázia, zdá sa, sa spamätáva, Brazílii sa celkom darí. Možno ony začnú objavovať svet, to by bolo skvelé. V súvislosti s USA som trochu pesimista. Aspoň nateraz. Kým sa verejná mienka neobráti. Až príliš dlho sa darilo a ľudia sa začali nudiť. Chceli nejaký prevrat, nejakú krížovú výpravu, chceli zmenu, ale tak, aby sa nič nemenilo. Ten chlapík Bush pritom robil dobrú robotu, ale nebol charizmatický.

Edward C. Prescott získal Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 2004 spolu s kolegom Finnom E. Kydlandom za prínos k rozvoju dynamických makroekonomických modelov, prácu na skúmaní príčin hospodárskych cyklov a prínos k problému časovej konzistentnosti ekonomickej politiky. V súčasnosti pracuje ako ekonóm pre Fed v Minneapolise a pôsobí ako profesor ekonómie na Arizona State University.

Foto - Miro Nôta

  • Tlačiť
  • 48