Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Európa reformuje dôchodky

21.04.2009, 21:33 | Juraj Draxler

Penzijné systémy treba nastaviť tak, aby boli stabilné ekonomicky i politicky.

  • Tlačiť
  • 3

Európania sa boja o dôchodky. Ukazuje sa to v prieskumoch Eurobarometer, kde sa strach o výšku zabezpečenia v starobe umiestňuje na prvých priečkach negatívnych očakávaní. Obyvatelia únie sa zároveň bránia reformám. Zvlášť každé oznámenie o zvýšení dôchodkového veku sa stretáva so všeobecnou nevôľou. Napriek tomu Európa reformuje. Za posledné desaťročie dokázali niektoré vlády meniť penzijný systém veľmi radikálne.

Vedieť sa predať

V roku 1999 spustilo reformu Švédsko. Predošlý systém odvádzal výšku dôchodku od platu v pätnástich najlepších rokoch pracovného života – zväčša to boli roky ku koncu kariéry. Po dlhých prípravách odborníkov a konzultáciách medzi sociálnymi partnermi Švédi uviedli do života novinku, ktorá si medzičasom získala veľkú obľubu aj inde.

dochodkyeuropareformuje.jpg

V novom systéme si jednotlivec odkladá 16 percent hrubej mzdy na virtuálny kapitálový účet. Tieto odvody štát úročí podľa výšky hospodárskeho rastu. Presne určeným vzorcom tiež upravuje výšku aktív podľa demografického vývoja. Systém je tak dlhodobo účtovne vyrovnaný.

Nový systém tiež zaviedol 2,5-percentný dôchodkový odvod zo mzdy na sporenie cez investície na finančnom trhu. Budúci penzista má možnosť vybrať si fond podľa vlastného uváženia. (Lenže 90 percent ľudí k aktívnemu výberu neprikročí a skončí v štátnom investičnom fonde.)

Pred spustením reformy ju bolo treba predať publiku. Dôležité bolo zdôrazňovanie, že predošlý výpočet dôchodku zvýhodňoval nerobotnícke profesie. Robotníci majú vo všeobecnosti plochejší platový profil – platy sa im rokmi nezvyšujú tak markantne ako mnohým iným profesiám. Vysoko akčné robotnícke odbory tak proti reforme neprotestovali. Snaha o všeobecne prijateľné riešenie a diskusie so všetkými zúčastnenými sa vyplatili, systém je dlhodobo politicky stabilný. Nespochybňuje ho prakticky nikto.

Oveľa dlhšie sa pripravovali susední Fíni. V roku 2005 nakoniec prijali reformu, ktorá neprišla s technicky originálnym riešením, no balík zmien zabezpečil výraznú stabilizáciu systému.

Menšia chuť

Reformy vo zvyšku „starej“ EÚ boli skromnejšie. Mediálne exponovaná nemecká Riesterova reforma z roku 2001 (pomenovaná podľa ministra práce) zaviedla určité parametrické úpravy a možnosť dávať časť odvodov do kapitalizačných fondov. V skutočnosti išlo o skromný krok, ktorý udržateľnosť systému veľmi nerieši.

O trochu radikálnejšie parametrické úpravy urobili v roku 2003 Rakúšania, po veľkých protestoch odborov. Taliani postupne zavádzajú pilier virtuálnych účtov na švédsky spôsob, ale nábeh nového systému je rozrátaný na štyri desaťročia a politicky neistý.

Inde sa sústredili na menšie úpravy vzorcov výpočtov dôchodkov a najmä na postupné sťažovanie možnosti predčasného odchodu do dôchodku. Ku koncu roka 2008 napríklad poľský parlament, až na malé výnimky, prakticky zrušil možnosť predčasného dôchodku ako jedna z prvých krajín EÚ.

Popri spomínanom Švédsku a Fínsku sú najradikálnejšou reformnou skupinou postkomunistické nové členské štáty. Všetky, s výnimkou Slovinska a Česka, sa riadili receptom Svetovej banky na zavedenie viacpilierového dôchodkového systému. Ako prví začali v roku 1998 Maďari a hneď po nich v roku 1999 Poliaci. Posledné pribudlo do klubu Rumunsko v roku 2007.

Prečo reformovať

Po druhej svetovej vojne si získali veľkú obľubu verejné systémy s priebežným financovaním. Prirodzene, veď zamestnaneckým fondom medzivojnového obdobia často zničili aktíva kríza, vojna alebo defraudácie. Priebežné financovanie v sebe skrýva prirodzenú poistku: neexistuje možnosť zničenia úspor na účte, pretože nijaké nie sú.

No po skončení povojnového boomu sa začali vynárať obavy o dlhodobú udržateľnosť. V časoch vysokej nezamestnanosti v 70. a 80. rokoch začali vlády ponúkať pomerne štedré možnosti predčasného dôchodku. Je to politicky výhodné, lenže dlhodobo to vytvára tlak na verejné financie.

Niečo podobné sa stalo na začiatku postkomunistickej transformácie. Extrémny príklad je Poľsko, kde miera náhrady bola v 90. rokoch až 90 percent. (Na porovnanie, v rovnakom období boli slovenské dôchodky pod hranicou 50 percent príjmov.) Možnosť predčasného odchodu do dôchodku nebola takmer limitovaná.

Druhá komplikácia je nepriaznivá kombinácia demografie a produktivity. V minulosti sa dôchodky často odvíjali od platu v posledných rokoch zamestnania alebo od najlepších rokov. Vzorec nebral do úvahy udržateľnosť systému. Navyše, penzijný vek sa zvyšoval pomalšie ako priemerná dĺžka života. A produktivita nerástla dosť rýchlo, aby sa tento faktor ekonomicky vyrovnával.

Dôchodky, samozrejme, nie sú prehnane štedré vo všetkých členských štátoch a už vôbec nie ku všetkým skupinám obyvateľstva. No vlády sú vo všeobecnosti tlačené k tomu, aby udržateľnosť systému ošetrili napríklad jasnejším previazaním dôchodkového vzorca so sumou odvodov jednotlivca do systému počas pracovného života.

Kapitalizácia a priebežnosť

V 90. rokoch do diskusií pomerne kontroverzným spôsobom vstúpila Svetová banka. V roku 1994 vydala správu o predchádzaní demografickej kríze. V nej napísala, že kapitalizačné schémy poskytujú zamestnancom lepšiu motiváciu pracovať a odvádzať odvody, keďže dôchodky sa priamo rátajú z nasporeného kapitálu. Zároveň má byť výhodou určitá izolovanosť od rozhodovania politikov.

Túto správu napadlo veľa popredných akademikov, od Nicholasa Barra, jednej z najznámejších osobností v ekonómii dôchodkov, až po Petra Diamonda, legendu ekonómie trhu práce. Kritici poukazovali najmä na fakt, že narovnanie pracovných motivácií nie je len vlastnosťou kapitalizačných schém, ale hocijakého systému, v ktorom sa výpočet priamo linkuje na odvody.

Spochybnili izolovanosť povinných kapitalizovaných schém od rozhodovania politikov. Najtvrdšiu kritiku si vyslúžili zavádzajúce tabuľky na výpočet príjmov z rôznych druhov schém a empiricky slabo doložené tvrdenie, že kapitalizácia prispieva k zvyšovaniu národných úspor. (Ironicky jednu z najhorších mier úspor v priestore EÚ má Veľká Británia, kde zamestnanecké kapitalizačné schémy hrajú dodnes veľkú úlohu).

Svetová banka neskôr od silného protežovania kapitalizačných schém ustúpila. Ďalej zdôrazňuje výhodnosť rozloženia rizík vo viacpilierových systémoch, no jedna z jej najrozsiahlejších dôchodkových publikácií ostatných rokov vyratúva výhody švédskeho systému virtuálnych účtov. Ten zavádzajú aj spomínaní Taliani a v prvom pilieri ho používajú Poliaci a Lotyši.

V širšej akademickej obci neexistuje konsenzus. Kapitalizácia má veľa zástancov. Zdôrazňujú napríklad výhodnosť jasnej definície majetkových nárokov či rozloženie rizika medzi pracovný a kapitálový trh. Kritikom, naopak, prekáža manipulatívna argumentácia, kde sa laikom predkladá kapitalizácia ako zázračný liek na demografické problémy.

Podobne sa upozorňuje na fakt, že reformy zatiaľ nepriniesli výrazný efekt. V Maďarsku bol reálny výnos (po odrátaní poplatkov) až do roku 2005 nula. V Poľsku po záporných číslach v prvých rokoch nastalo za posledných päť rokov obdobie výrazného rastu. No potom prišiel prepad akciových trhov, ktorý môže výnosy zredukovať.

Nedávna súhrnná správa o európskych reformách, písaná pre potreby Európskej komisie, konštatovala, že kapitalizačné schémy môžu byť efektívnou súčasťou povinného dôchodkového zabezpečenia. No dokument zdôraznil, že zvlášť pri nových kapitalizačných schémach vo východnej Európe treba jasnejšie upozorňovať na riziká z hľadiska ich spravovania.

Slovenská reforma

Slovenská reforma v roku 2004 bola veľmi podobná ostatným postkomunistickým. Mierne vynikala dvoma prvkami. Po prvé, bola prijatá veľmi rýchlo, v podstate za dva roky. Po druhé, reforma bola pomerne radikálna v rozsahu druhého piliera, do ktorého od začiatku tečie deväť percent mzdy.

Na porovnanie, v Maďarsku v roku 1998 začali so šiestimi percentami, od roku 2004 je to osem. V Poľsku ide do druhého piliera sedem percent mzdy. Slovenská reforma, podobne ako poľská, maďarská a ďalšie, pritom ešte nie je dokončená. V zákone je spôsob nákupu anuity načrtnutý iba zhruba.

Zaujímavé sú nejasnosti v súvislosti s právnym postavením druhých pilierov. Na úrovni EÚ sa rozhodlo, že sa neberú ako súčasť verejných financií. Preto malo Slovensko výnimku na deficit tvorený odklonením odvodov do druhého piliera iba do roku 2007. Tento mesiac dokonca Európska komisia pomerne šokujúco oznámila, že žaluje Poľsko pre obmedzovanie voľného pohybu kapitálu.

Poľsko tvrdí: povinné sporenie, na rozdiel od doplnkového, pravidlám jednotného trhu nepodlieha. U severných susedov môžu fondy do zahraničia investovať iba päť percent aktív. Na Slovensku platilo obmedzenie tiež, do zahraničia bolo pôvodne možné investovať 70 percent aktív. Tento limit sa vlani na jeseň zrušil.

Budúcnosť

V dôchodkových diskusiách hrajú veľmi často prím nálady ovplyvnené krátkodobou hospodárskou či politickou situáciou. Lenže problematika si vyžaduje riešenia, ktoré sú stabilné z dlhodobého hľadiska – ekonomického i politického.

Severské reformy sú dôkaz, že nie je nemožné prijať široko akceptovateľné riešenia. Východoeurópske reformy majú neistejší osud, no zatiaľ jediná krajina, kde druhý pilier tvrdo spochybňuje samotná vláda, je Slovensko.

Autor je dôchodkový expert bruselského Centra pre európske politické štúdie – CEPS.

Foto - Bloomberg

  • Tlačiť
  • 3