Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Experimenty nevyšli

06.08.2008, 14:42 | Gabriel Beer | © 2008 News and Media Holding

  • Tlačiť
  • 0

Česko aj Slovensko sa v polovici deväťdesiatych rokov zaoberali myšlienkou vybudovania nových závodov na výrobu medikamentov z krvnej plazmy. V oboch krajinách tento pokus skolaboval.

Miliardová sekera

V ČR so stavbou plazmafabriky začali pred dvanástimi rokmi. Lekári zakrátko znervózneli, lebo budovateľská iniciatíva im narobila problémy. V nemocniciach sa hromadila plazma, ktorú nebolo kde uskladniť.

Časť biologického materiálu posielala štátna firma Sevac na spracovanie do Španielska, zvyšok nenávratne likvidovala – plazma končila v kanalizácii. Podobne ako na Slovensku, vo vtedy štátnej Imune.

Presné údaje o tom, koľko plazmy sa takto vylialo, neexistujú. Keď na plytvanie niekto upozornil, lekári upokojovali, že v nemocniciach ide najmä o „červené“ časti krvi – napríklad erytrocyty – a že tie sa určite využívajú na liečbu pacientov. Plazma bola pre doktorov skôr vedľajším produktom z transfúzií.

experimenty01.jpg

Česká vláda do plazmaprojektu v bohumilskom Sevacu investovala takmer jednu miliardu českých korún. Výroba liečiv z plazmy sa však nerozbehla.

Štát hľadal investora, ktorá by rozostavanú fabriku prevzal a dofinancoval. No na to sa žiadna veľká farmaceutická skupina nepodujala. Vyplatenie úveru ostalo na krku štátu.

V roku 2001 sa Sevac dostal do likvidácie. Časť jeho nehnuteľností kúpil americký Baxter. Dcérska Sevapharma z Prahy, ktorá vyrábala očkovacie látky, napríklad proti rubeole, osýpkam či tetanu, skončila v rukách slovenského podnikateľského tandemu Juraj Kamarás — Ladislav Krajňák.

V súčasnosti sa zariadenia z českej metropoly sťahujú do Šarišských Michalian na východ Slovenska. Zlaté vajce transakcie by mal byť komerčne mimoriadne úspešný produkt Immodin.

Zasa politici

Podobne ako k pozostatkom Sevacu sa J. Kamarás a L. Krajňák dostali, po krachu podobného plazmaprojektu, aj k Imune v Šarišských Michaľanoch. Firma vyrábala očkovacie látky od päťdesiatych rokov a až do roku 2003 niektoré jednoduchšie produkty z plazmy, napríklad albumíny. Nikdy sa nepodarilo vyrábať špeciality ako faktor VIII pre hemofilikov.

V 80. rokoch začali byť lekári k produktom firmy rezervovaní. Imuna – podobne ako Sevac – nemala vo výrobnom reťazci dôležité zariadenia na inaktiváciu vírusov.

Napríklad nebezpečného HIV či hepatitídy C. Obavy sa zväčšili po tom, čo v Česku niektorí hemofilici po podaní plazmy dostali aids.

Štátny podnik potom popri vlastnej výrobe nechával časť plazmy, odobranej v nemocniciach, spracúvať v zahraničí. Najprv v talianskej Farma Biagini, neskôr v španielskej Gruppo Grifols.

Politici vnímali Imunu ako veľmi dôležitý podnik. Veď uskladňoval plazmu, patriacu do štátnych hmotných rezerv. Prečo potom skrachovala?

Po prvé, nemocnice dlhodobo neplatili Imune faktúry – tak ako mnohým iným dodávateľom. No najmä, aj na Slovensku začali politici koncom 90. rokov hovoriť o tom, že treba zdokonaliť výrobu liečiv na báze krvnej plazmy.

Už v roku 1998 hlavný odborník pre transfuziológiu rezortu zdravotníctva profesor Peter Kubisz, ako i veľká skupina lekárov upozorňovali na nezmyselnosť projektu. „Osemdesiattisíc litrov plazmy nebudeme schopní zo slovenských nemocníc dodať,“ tvrdil. Manažéri Imuny presviedčali, že 40-tisíc litrov zabezpečia z iných krajín. Rátalo sa najmä s Ukrajinou.

Iba základy

Investíciu Imuny do plazmaprojektu odobrila v roku 1997 posledná Mečiarova vláda. Schválila záruku na úver vo výške 835 miliónov korún.

Do konca roku 2000 mala byť výrobná linka, dodaná francúzskou spoločnosťou Eric Lebas, namontovaná a spustená. Nepostavilo sa nič.

Beztak sa z úverov stihlo minúť 164 miliónov korún. Takmer všetko musel nakoniec uhradiť štátny rozpočet a Fond národného majetku SR.

Medzi aké skupiny sa tieto peniaze rozsypali? Odpoveď môžu priniesť iba nadšenci, ktorí by sa pustili do pátrania.

Sama Imuna začala kolabovať už pred rokom 1998. Firma tvorila veľké dlhy, nemala na výplaty, neodoberala z nemocníc plazmu.

A tak sa vláda rozhodla nájsť strategického investora, ktorý by nielen zaplatil dlhy, ale i dokončil halu na výrobu krvných derivátov. Postupne sa v troch kolách vždy našiel nejaký záujemca, no vládny konzultačný orgán prvej Dzurindovej vlády, Porada ekonomických ministrov, každého spochybnil.

Košom najprv dostala košická Interaqua, potom nitrianska Eurostart Tradehouse. V treťom kole v septembri 2001 sa prihlásila iba zamestnanecká Imuna Pharma, tá však vierohodne nepreukázala, ako by transakciu zafinancovala.

A tak sa štátny podnik v polovici roka 2002 dostal do konkurzu. V účtovných knihách mal vtedy dlhy za šesťsto miliónov korún.

Cena, za ktorú L. Krajňák a J. Kamarás podnik o pár mesiacov od konkurzného správcu získali, zverejnená nebola. No jeho trhová hodnota bola stanovená na 50 miliónov korún.

Noví majitelia prebrali všetky rozhodujúce výrobné kapacity a rozsiahlu plochu podniku. Jedinou spomienkou na kedysi strategickú investíciu do výroby krvných frakcií sú zarastené základy.

Ilustračné foto - ČTK

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)