Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Irán v jadrovom klube - bez zaklopania, bez pozvánky

25.04.2006, 08:38 | Adrian Peter Pressburg | © 2006 News and Media Holding

Susedia Iránu, ale hlavne USA, sa obávajú, že so sebavedomejším Iránom sa bude ťažšie vychádzať.

  • Tlačiť
  • 0

Keď 11. apríla iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád verejne oznámil, že jeho krajina disponuje technológiou na obohacovanie uránu, vyvolal doma a vo svete rozporuplné reakcie.

Väčšinu Iráncov zaliala bez ohľadu na politické presvedčenie vlna pýchy nad úspechmi vlasti, ktorá tak vstupuje do klubu krajín vlastniacich jadrové technológie. Susedia Iránu, ale hlavne USA a ostatný Západ, sa obávajú, že so sebavedomejším Iránom sa im bude ťažšie vychádzať.

Západ sa teraz trápi dilemou, či a akým spôsobom ešte môže Iránu zabrániť pokračovať v technologickom napredovaní. Splnia sa nočné mory USA a Izraela – a nielen ich –, že sa z Iránu stane divoká vojenská jadrová mocnosť?

Podozrievanie.

Takéto predstavy označuje oficiálny Teherán za absurdné. Irán je už vyše tridsať rokov signatárskou stranou Dohody o nešírení jadrových zbraní a technológie (Non-Proliferation Treaty – NPT).

Zriekol sa ich vývoja a výroby a najvyšší duchovný vodca ajatolláh Ali Chameneí vyriekol náboženský edikt (fatwu) proti výrobe, skladovaniu a použitiu jadrových zbraní. Irán sa opakovane zaviazal nezvyšovať percento obohacovania uránu nad úroveň potrebnú na produkciu plutónia pre elektrárenské jadrové reaktory.

Iran_prehliadka_SITA-AP_.jpg

 

Demonštrácia sily a odhodlania – prezident Mahmúd Ahmadínedžád (vľavo) a generalita iránskej armády.

Napriek tomu mu Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE), Bezpečnostná rada OSN, USA a Západ nedôverujú a podozrievajú ho z nekalých úmyslov. To ho uráža, sťažujú sa najvyššie teheránske vládne a duchovné kruhy.

Zo zaujatosti obviňujú Západ a jeho svetových politických spojencov i mnohí Iránci, ktorých tento tlak zo zahraničia podnecuje k povzneseniu sa nad vzájomné názorové rozdiely a k zomknutiu sa okolo vlády a prezidenta pri presadzovaní práva Iránu na mierové využívanie jadrovej energie.

Dôsledky zatajovania.

Možno dokonca badať efekt vzájomne sa míňajúcej komunikácie podľa známeho „ja o voze, ty o koze“. Iránci stále traktujú pojem práva signatárskej krajiny NPT na mierové využívanie jadrovej energie, napríklad na stavanie elektrárenských jadrových reaktorov.

Otočenie reči na využívanie získaných poznatkov a technológií na vojenské ciele odmietajú v zárodku ako scestné. A naopak, pre USA, Izrael a Západ sa celý problém týka predpokladanej nekontrolovateľnej príležitosti zneužívať nadobudnuté vedomosti a nové technické zariadenia na produkciu jadrových zbraní. Dalo by sa to nazvať aj systematickým podozrievaním z utajovania, mystifikovania a podvádzania.

Takáto nedôvera sa však nezrodila v hlavách západných predstaviteľov bez pričinenia samého Iránu. Teherán v roku 2002 pripustil, že zatajoval výskum v zariadení na obohacovanie uránu v Natanze a v inom zariadení v Araku na produkciu ťažkej vody.

Na svoju obranu Irán uvádzal, že oba komplexy boli v štádiu výstavby a že NPT zaväzovala Irán zverejniť ich existenciu do 180 dní po zavedení štiepnych materiálov do produkčného cyklu. Vyskytli sa aj iné prípady sporného prístupu iránskeho vedenia vrátane marenia výkonu činnosti inšpektorov MAAE.

Príliš časté a dlho sa opakujúce nedorozumenia potom dostávali význam úmyselného vodenia za nos. V tomto štádiu sa už krajina stala nedôveryhodná a medzinárodné inštitúcie k nej pristupujú so značným stupňom skepticizmu.

Povesť Iránu.

Ani MAAE, ani OSN nepôsobia v politickom vzduchoprázdne. Svetové mocenské usporiadanie stavia do exkluzívneho postavenia oficiálne jadrové veľmoci USA, Rusko, Veľkú Britániu, Francúzsko a Čínu. Primus inter pares, čiže prvé medzi seberovnými, sú v súčasnosti medzi nimi Spojené štáty.

Postoje USA ako bezkonkurenčnej svetovej vojenskej superveľmoci a najsilnejšej ekonomiky planéty k Iránu nezostávajú bez následkov na stanoviská ostatných štátov a na agendu činnosti medzinárodných inštitúcií.

Keď prezident USA označil Irán za zlovestnú krajinu spolutvoriacu os zla a predstavitelia americkej vlády predkladali v Bezpečnostnej rade OSN nové a nové podnety v neprospech Iránu, klesla potom jeho prestíž na nízku mieru. Hlboké spory medzi USA a Iránom sa ťahajú od islamskej fundamentalistickej revolúcie ajatolláha Chomejního v roku 1979.

Washington zaviedol už pred takmer dvoma desaťročiami proti Iránu obchodné embargo. Petrodolárovo bohatý Irán sa za to Američanom dlho odplácal podporovaním militantných islamistických extrémistov vrátane ich teroristických odnoží.

Po 11. septembri 2001 a následnom vyhlásení vojny svetovému terorizmu prezidentom Georgeom W. Bushom sa Teherán od takéhoto sponzorovania dištancoval, ale už bolo neskoro. Biľag financmajstra samovrahov mu už zostal.

Ak krajinu s takouto oprávnene či neoprávnene mizernou povesťou pristihne MAAE pri prekrúcaní faktov a začnú sa na ňu sypať obvinenia z nečestných pohnútok, stáva sa z nej vinník skôr, ako jej býva dokázaná vina. Ak sa niektoré z viacerých obvinení ukážu ako pravdivé, aj ostatné sa stávajú – hoci aj neoprávnene – prinajmenej vysoko pravdepodobnými.

Krajina sa dostáva akoby do začarovaného kruhu. Zbavená dôvery sa mení vo vyvrheľa, ktorý, zatlačený do kúta, ventiluje svoju frustráciu a hnev rétorickým napínaním svalov a verbálnym napádaním tých štátov, ktoré považuje za najnespravodlivejšie a najviac utláčateľské.

Odlišnosť Pakistanu a Indie.

V danom prípade sa konflikt USA – Irán dostáva v niektorých bodoch na iracionálnu rovinu. Američania otvorene vyslovujú želanie po zmene režimu v Teheráne a ten vyvíja nadľudské úsilie pri odhaľovaní protiiránskych intríg USA.

Nie div, že potom vidí v mnohých členoch delegácií a inšpekčných skupín MAAE prichádzajúcich do Iránu amerických špiónov. Washington prerušil s Iránom diplomatické styky 7. apríla 1980, a tak by nemalo prekvapovať, že Američania hľadajú rôzne cestičky, ako dostať do tejto teokratickej republiky ľudí, ktorí by USA dodávali informácie a overovali zistené údaje.

O tom, akú kľúčovú rolu hrá na medzinárodnej politickej scéne kredibilita krajiny, svedčí prípad susedného Pakistanu. Panuje tam diktatúra iného druhu, ako je teokratický režim v Iráne, ale na čele štátu stojí proamerický generál, ktorého väčšina obyvateľstva odsudzuje za lojalitu k Washingtonu.

Pakistan nie je signatárom NPT a nie je preto viazaný predpismi dohody. Tajne vyvinul a úspešne vyskúšal vlastné jadrové hlavice. Pakistan sa okrem toho prejavoval ako tichý patrón teroristických skupín cvičiacich sa po niekoľko rokov v susednom Afganistane.

Washington sa však k nemu neobrátil chrbtom ani neprivodil zmenu režimu v Islamabade, ale naopak posilnil postavenie Pakistanu ako strategického partnera USA. Nemenej výstižnou ukážkou tohto javu je dôverný vzťah USA s Indiou, ktorá takisto nepodpísala NPT a disponuje jadrovými zbraňami.

Iní hriešnici.

Pakistan, India či Irán však nie sú jediné krajiny, ktoré zatajovali pred medzinárodným spoločenstvom svoj jadrový výskum využiteľný aj na vojenské účely. Zamlčiavala ho Severná Kórea, až kým v príhodnej chvíli sama informovala o vlastníctve jadrovej bomby. Výskum duálneho využitia priznala aj Južná Kórea.

Mierna neistota panuje okolo zámerov Japonska, ktoré je technicky natoľko vyspelé, že by dokázalo doviesť akýkoľvek jadrový výskum do želaného konca. Proti jadrovému vojenskému výskumu hovorí hlavne japonská ústava a existencia zmluvne garantovaného amerického nukleárneho dáždnika.

V arabskom svete sa o tajnom jadrovom výskume hovorí v prípade Egypta. Isté aktivity sa pripisovali aj Saudskej Arábii, ktorá realizovala niekoľko pochybných tajných nákupných transakcií.

Zatajovaný program mala Južná Afrika a Líbya a oba africké štáty sa ho zriekli. Podozrenie z jadrových vojenských ambícií býva sporadicky vznášané k juhoamerickej Brazílii. Skrytý program mal aj Irak, ktorý ho však po vojne v Perzskom zálive po roku 1991 dlhodobo zmrazil a demontoval výskumné laboratóriá a zariadenia.

Paradoxne sa existenciou vtedy už zrejme neexistujúceho vojenského jadrového výskumu pred inváziou USA a Veľkej Británie verbálne oháňal vtedajší iracký prezident Saddám Husajn.

Samostatnú kapitolu tvorí moslimskými štátmi obkolesený šesťmiliónový Izrael. NPT nepodpísal a signalizuje, že svoje predpokladané jadrové zbrane použije iba v najkrajnejšom sebaobrannom scenári.

Centrifúgy.

Odhodlanie Iránu bazírovať na osvojení si všetkých fáz jadrovej technológie bolo sklamaním pre tie politické kruhy v Moskve a na Západe, ktoré verili v odvrátenie konfliktu Washingtonu s Teheránom. Spásou sa malo stať obohacovanie uránu potrebného pre plánované iránske elektrárenské reaktory na ruskej pôde.

Takáto možnosť nie je ešte úplne vylúčená a špekuluje sa, či by na ňu Teherán pristal po dôraznom tlaku Západu podloženom reálnou hrozbou masívneho amerického útoku na iránske jadrové zariadenia.

Irán má na rozvíjanie atómovej energie ideálne predpoklady aj z toho dôvodu, že priamo na jeho území sa nachádzajú náleziská uránu. Ak by obnovil spoluprácu s MAAE a správal sa štandardným spôsobom signatára NPT, teda neblokoval a nezdržiaval by prácu inšpektorov MAAE, mohla by sa jeho atómová energetika zdarne rozbehnúť.

Generálny riaditeľ MAAE Muhammad al-Baradeí má 28. apríla podať správu Bezpečnostnej rade OSN o tom, či Irán ukončil práce spojené s obohacovaním uránu. Iránsky prezident M. Ahmadínedžád je však rozhodnutý pokračovať ďalej v sprevádzkovaní nových centrifúg v Natanze a k existujúcim 164 pridávať ďalšie.

Do konca roka má ich počet údajne dosiahnuť tritisíc a v strednodobom výhľade 54-tisíc. V dlhých centrifúgových kaskádach sa dá percento koncentrácie izotopu uránu 235 zvýšiť z úrovne 3,5 percenta, potrebnej na palivo pre reaktory, na 90 percent, vhodnej na výrobu jadrových hlavíc.

Obchod, a nie vojnu.

Irán by ich mohol využiť na osadenie hlavíc rakiet stredného alebo dlhého doletu. Tie najvýkonnejšie by dosiahli Európu. Uplatniť by ich mohol i v hlaviciach torpéd, ktorými by paralyzoval prepravu ropných tankerov v Hormúzskom zálive.

Teoreticky by sa mohli báť iránskych rakiet všetky štáty ležiace v okruhu 3,5 tisíca kilometrov. Otvorené nepriateľstvo prejavil prezident M. Ahmadínedžád k Izraelu, ale cieľmi iránskych rakiet by mohli byť americké základne umiestnené v spriatelených štátoch širokého okolia vrátane európskeho Stredomoria a Balkánu.

Iránskemu jadrovému výskumu by trvalo ešte asi rok, kým by zostrojil prvú jadrovú hlavicu. Dovtedy má medzinárodné spoločenstvo čas na zistenie skutočných vojenských geostrategických zámerov Teheránu.

Prvou otázkou by bolo, za akých podmienok by rozpútal jadrovú vojnu. Mala by výsostne defenzívne poslanie alebo by po nej siahol aj preventívne? Zrevidovala by najvyššia duchovná rada už vydanú fatwu zakazujúcu použitie jadrových zbraní?

Na takto položené otázky by Irán odpovedal poukázaním na potenciálnu jadrovú hrozbu zo susedného Pakistanu, Iraku či Ruska, prípadne z amerických základní v Ázii a z flotily v Indickom oceáne, alebo z neďalekého Izraela, Indie a Číny.

Iránska jadrová sila by mohla v takomto kontexte plniť taktickú odstrašujúcu úlohu. Pakistan, India, Rusko a Čína však s Iránom nechcú bojovať, ale obchodovať. Preto vzniká otázka, či Spojené štáty zostanú napokon jedinými jastrabmi v regióne.

Autor je spolupracovník TRENDU.

FOTO – SITA/AP

  • Tlačiť
  • 0

Diskusia (0 reakcií)