Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Island si vytvorí alternatívu ku kapitalistickému systému. Nechce krízy

03.04.2015, 11:00 | Jozef Tvardzík | © 2015 News and Media Holding

Pokračovanie článku - stránka 2 z 2
Koniec článku - stránka 2 z 2
  • Tlačiť
  • 9

Ako to bude fungovať?

V novom systéme by mohla vytvárať nové peniaze len centrálna banka – oproti súčasnosti by ich mohla vyrábať len v takom objeme, aby bol v súlade s ekonomickým tempom rastu, inflačným cieľom a nafukovaním cien finančných aktív. Centrálna banka by bola len akousi továrňou na mince a bankovky, nič viac.

„Nezávislá centrálna banka by nemala žiadne motívy vytvárať prebytok alebo nedostatok ponuky peňazí na trhu. Dokonca ani v prípade, že vytvorí príliš veľa alebo málo peňazí v dôsledku chýb v úsudku,“ píše sa v materiáli. Koľko peňazí má centrálna banka „vyrobiť“, o tom by mala rozhodovať nezávislá menová komisia, ktorú by si zvolil islandský parlament na návrh vlády.

O tom, kde a ako sa novovzniknuté peniaze použijú, rozhodne islandský parlament. Cieľom je vytvárať ponuku peňazí, ktorá by korešpondovala s kondíciou ekonomiky. Novým systémom by sa rozdelila právomoc tvorby nových peňazí (centrálna banka) od ich použitia (parlament). Doteraz obe právomoci majú v rukách banky.

Príklad, ako by to vyzeralo: na návrh vlády by parlament schválil celkové ciele a poslanie menovej politiky. Nezávislá komisia, takzvaná Money Creation Committee, by dala pokyn centrálnej banke zvyšovať objem peňazí v obehu v súlade s hospodárskym rastom, avšak bez prekročenia inflačného cieľa (napríklad vo výške 2,5 percenta).

Za predpokladu, že počiatočný stav peňažnej zásoby je 486 miliárd islandských korún, rast HDP dve percentá a inflácia rovnako vo výške dvoch percent, potom požadovaný medziročný nárast ponuky peňazí bude takmer 20 miliárd islandských korún, čo sú štyri percentá menovej zásoby.

Tieto peniaze by centrálna banka poslala na transakčný účet vlády, ktorá by si tak nemusela požičiavať na finančných trhoch. Prevod novovzniknutých peňazí by bol zaúčtovaný ako „dodatočný príjem pre štát“. Ich použitie by sa riadilo takzvaným alokačnými plánmi zvolenej vlády, ktoré predtým schválil parlament.

Nové peniaze tak bude možné využiť na zvýšenie vládnych výdavkov, poskytovanie alebo skvalitnenie verejných služieb, ako je školstvo, zdravotníctvo a verejná doprava, bez toho, aby sa zvyšovalo daňové zaťaženie alebo výška zadĺženia verejného sektora. „Použitie nových peňazí pre vládne výdavky bude mať tendenciu zvyšovať hospodársky rast,“ tvrdí islandská vláda.

Peniaze pôjdu bankám a ako bonus aj smrteľníkom

Časť peňazí sa podľa alokačných plánov môže použiť na splatenie verejného dlhu, čím sa znížia náklady na obsluhu dlhu, čo následne zabezpečí priestor na pokles niektorých daní.

Ak dôjde k ďalšiemu nárastu vytvorených peňazí, Komisia môže rozhodnúť, že ich požičia bankám na nové úvery pre podnikateľský sektor (Komisia však bude mať zakázané priamo udeliť finančné prostriedky pre konkrétny podnik či fyzickú osobu).

Islandská vláda nevylučuje, že časť peňazí jednoducho rozdá ako „bonus“ medzi obyvateľstvo, od čoho si sľubuje vyššiu spotrebu alebo pokles zadlženosti domácností, následný rast zamestnanosti a hospodárskeho rastu.

Keďže štát nie je vo všeobecnosti považovaný za najlepšieho správcu čohokoľvek, je diskutabilné, ako by uspel v roli tvorcu menovej politiky. Otázne je aj riziko zneužitia finančných prostriedkov na predvolebné ciele.

Prechod na popísaný systém by bol možný, ale zároveň zložitý. Prínosy by však boli nepopierateľné, hoci v súčastnosti ide o model, ktorý hraničí s utópiou.

Hlavným benefitom systému je, že by bolo možné zvýšiť peňažnú ponuku bez toho, aby si ľudia museli viac požičiavať. Skončilo by zachraňovanie bánk, ktoré sú príliš veľké na to, aby padli (princíp too big to fail). Na druhej strane skeptickí ekonómovia môžu namietať, že ekonomika by trpela nedostatkom úverov, čo je naozaj možné chybnými makroekonomickými výpočtami Komisie.

Náš finančný systém je nestabilný, pretože sa umožnila tvorba peňazí v ekonomike bankám cez úverový multiplikátor a až následne bol systém donútený zabezpečiť to, aby menová politika správne fungovala a nevytvárala bubliny. Ide o kľúčový problém v srdci trhových ekonomík.

Prechod na systém, kde bude oddelená tvorba peňazí od ich poskytovania, neprebehne hneď. Island môže byť prvou krajinou, ktorá alternatívu k zabehnutému kapitalizmu uskutoční.

Trauma z minulosti

Island má v čerstvej pamäti zachraňovanie troch bánk Landsbanki, Kaupthing a Glitnir. V roku 2003 boli všetky banky v krajine sprivatizované. Na začiatku 21. storočia boli islandské banky symbolom globálneho rastu. V snahe získať zahraničných investorov ponúkli banky online bankovníctvo s minimálnymi nákladmi. Účty nazývané Icesave a výhodné úvery prilákali mnohých investorov a klientov zo zahraničia.

Výsledky islandskej ekonomiky boli až do obdobia finančnej krízy výborné. HDP na jedného obyvateľa radil Island do prvej desiatky najvyspelejších krajín sveta. Miera nezamestnanosti bola pod dvomi percentami. Domáca mena bola silná. Inflácia nízka. Štátne financie boli zdravé (dlh krajiny sa pohyboval do 30 percent HDP). Ekonomický rast Islande však sprevádzal príliš rast finančného sektora a zadlžovania domácich obyvateľov.

Banky sa až príliš orientovali na zahraničné trhy a pri svojej expanzii sa enormne zadlžili. Kríza zasiahla banky nepripravené a zadlžené. Tri najväčšie domáce banky museli byť dokonca zoštátnené. Táto transakcia však výrazne poznamenala islandskú korunu, ktorá devalvovala o 80 percent a krajina sa v podstate ocitla na pokraji bankrotu (pomohol mu Medzinárodný menový fond a ostatné krajiny Škandinávie), nezamestnanosť sa strojnásobila.

V polovici roku 2008 sa zahraničný dlh Islandu vyšplhal na 50 miliárd eur, z ktorého viac ako 80 percent predstavoval bankový sektor. Na porovnanie, HDP Islandu v roku 2007 bolo 8,5 miliardy eur.

Občania neboli schopní splácať pôžičky v cudzej mene, keďže výrazné oslabenie koruny malo za následok prudký rast splátok. Islandská finančná kríza sa tak stala najdrahším finančným krachom na svete v porovnaní s veľkosťou krajiny.

Iceland Monetary Reform

Pokračovanie článku - stránka 2 z 2
Koniec článku - stránka 2 z 2
  • Tlačiť
  • 9

Tagy banky, Island, menová politika, reforma