Články označené ako BrandCom sú pripravené a publikované v spolupráci s komerčnými partnermi. Hoci redakcia TRENDU nie je ich autorom, ich obsah považuje za prínosný pre čitateľa a preto umožnila ich publikovanie. Viac o BrandCom

Kazia sa veci naozaj rýchlejšie ako kedysi? Áno. A je to chyba firiem aj ľudí

06.06.2014, 05:30 | Jozef Tvardzík | © 2014 News and Media Holding

Je to len zákon schválnosti, že tlačiareň, kávovar či televízor prestanú často fungovať krátko po vypršaní záruky? Možno ste mali len fakt smolu na kvalitu produktu... ale určite ste tú smolu nemali sami.

  • Tlačiť
  • 7

Róbert Krakovský opravuje v Poprade domáce spotrebiče už dvadsať rokov. Keď mu zákazník zavolá, v drvivej väčšine ide o pokazenú práčku. Najbežnejšie sú problémy s tesnením, zhorí motor či po čase zhrdzavejú plechy. Práčky majú štandardnú záruku dva roky, niektoré značky si ju predĺžili na tri a výnimočne aj na desať rokov. Nadštandardná záruka sa však týka často len tých súčiastok, ktoré sa zvyčajne nekazia a zákazníkovi sa prakticky na nich nemá čo pokaziť.

„Musím uznať, že všeobecne kvalita išla dole a práčky sa jednoducho častejšie kazia. Často aj po pár mesiacoch od vypršania záruky. Kedysi boli whirpoolky kvalitnejšie. S klesajúcou cenou musíte však očakávať aj nižšiu kvalitu,“ priznáva z praxe.

Limit 60 až 70 eur považuje v zákazníkovej hlave za psychologický moment. Vtedy začne spotrebiteľ premýšľať, či sa mu oprava vôbec oplatí. Súčiastky sú drahé a naopak práčky, počítače, televízory, tlačiarne a iná konzumná elektronika lacnejšia, výkonnejšia a štýlovejšia. Ide o dopamín konzumnej spoločnosti a základnú mantru fungovania večne rastúcej ekonomiky.

Otázka znie: Ako zaručiť dostatočnú produkciu v čase, keď je trh premnožený konkurentmi a ponuka silne saturovaná? Ako presvedčiť konzumenta, aby tovary dlhodobej spotreby menil častejšie, než na akú dobu ich nákup plánoval? Jedna cesta spočíva v inováciách, ktoré zákazníka motivujú kupovať v pravidelných intervaloch nové modely výrobkov. Druhá odpoveď, ktorá nesie isté znaky konšpirácie, znie: Plánovaná zastaranosť.

Ide o mechanizmus, keď výrobca predáva vo svojej podstate kvalitný výrobok, no voľbou materiálov či súčiastok sa postará o tom, že zariadenie určite nebude fungovať na veky vekov.

Kúpte si radšej celý výrobok

Jednou z foriem plánovaného opotrebenia je, ak výrobca zámerne neponúka originálne náhradné diely. Ak sa výrobok pokazí, spotrebiteľ si musí kúpiť úplne nový produkt.

V roku 2003 zavolal Casey Neistat z New Yorku na zákaznícku linku spoločnosti Apple. Mal problém s tým, že mu batéria v iPode po 18 mesiacoch úplne odišla. Pracovník call-centra mu povedal, že ak zašle iPod, firma mu batériu vymení za 255 dolárov plus poštovné. Hneď „úprimne“ dodal, že sa mu to neoplatí, preto by si mal radšej kúpiť nový iPod.

Vtedajšia politika Apple bola taká, že batéria sa nedala kúpiť osobitne a vymeniť, ako je to bežné pri počítačoch. S bratom Vanom o tom natočili dokument a plagáty Applu vo svojom meste premaľovali nápisom „Batéria v iPodoch vydrží 18 mesiacov a nedá sa vymeniť“.

Po mesiaci mal ich dokument na milión kliknutí. Do Applu sa obuli médiá a neskôr aj právnička Elizabeth Pritzkerová, ktorá zastupovala poškodených klientov v hromadnej žalobe.

Prípad sa stal známy ako Westley versus Apple. Bol pomenovaný po spotrebiteľovi Andrewovi E. Westleym, ktorý ako jeden z nespokojných zákazníkov zastupoval záujmy tisícok iných. Právnička si vyžiadala od Applu technické detaily iPodu a experti skutočne zistili, že batéria bola navrhnutá s krátkou životnosťou. Po pár mesiacoch Apple ustúpil. Nasledovala mimosúdna dohoda a Apple zriadil výmenu batérii a záruku rozšíril na dva roky.

Plánovaná zastaranosť: Akceptovaný fakt

Pred rokom sa na tému plánovanú životnosť pozrela nemecká politická strana Zväz 90 a Zelení, ktorí si prizvala vedcov. Výsledkom niekoľkostranovej analýzy je tvrdenie, že plánovanú zastaranosť firmy zneužívajú, aby maximalizovali svoje tržby.

„Plánované zastarávanie je dnes všadeprítomné. Súčiastky sú často funkčne poddimenzované, predčasne sa opotrebovávajú alebo spôsobujú v podstate načasovanú poruchu. Z predaja zámerne nekvalitne vyrobeného tovaru sa stal masový fenomén,“ vraví jeden z autorov štúdie Stefan Schridde.

Na internete spustil portál Murks? Nien danke!, kde môžu ľudia zverejňovať fušerské produkty.

9 príkladov z praxe

Plánovaná zastaranosť má podľa neho extrémne množstvo podôb.

Príklad 1: Slúchadlá od MP3 prehrávačov. Pomerne často sa stáva, že po čase sa kontakt káblika povolí a oprava je takmer taká drahá (ak je možná), ako stoja nové slúchadlá. Bežný spotrebiteľ na opravu ani nepomyslí a automaticky si kúpi nové slúchadlá, ktoré by mali mať ešte lepší zvuk alebo boli štýlovejšie. Kontakt alebo prelomený kábel je beztak vec celkom bežná bez ohľadu na kvalitu a cenu slúchadiel.

Kábel k sluchadlám

Kábel k sluchadlámZdroj: Stefan Schridde

Príklad 2: Topánky. Podrážka topánok je taká nekvalitná, že sa pomerne často zoderie alebo deformuje. Spotrebiteľ by aj rád zašiel topánky vrátiť, ale podrážka je tak „sofistikovane“ nalepená, že oprava nie je možná.

Lepším príkladom sú topánky od predajcu Baťa, ktoré si kúpila čitateľka Iveta V. Pôvodne stáli 50 eur, zlacnené boli na 30 eur. Po dvoch použitiach sa začali rozpadávať. Podrážka sa začala odlepovať zo všetkých strán. Ani na prvý pohľad kvalitná značka nezaručí prvotriednu kvalitu a reklamácie je nutná.

Nekvalitná podrážka na topánkach

Nekvalitná podrážka na topánkachZdroj: Stefan Schridde

Príklad 3: Vetrovka. Kúpite si kvalitnú zimnú alebo prechodnú vetrovku a po čase vypovie službu taká maličkosť, akou je zips. Buď sa začne rozchádzať alebo sa pri zapínaní zlomí. Materiál, z ktorého je zips vyrobený je mäkký, umelohmotný alebo ide len o tenký kov s minimálnou trvácnosťou. Znehodnotí celú vetrovku.

Zips na vetrovke

Zips na vetrovkeZdroj: Stefan Schridde

Príklad 4: Batérie. Kúpite si MP3 prehrávač alebo elektrickú zubnú kefku, ale po čase sa začne znižovať kapacita batérie podobne ako na notebooku, keď sa jej životný cyklus neustále skracuje. Dobíjanie je po čase zbytočné, pretože je nutné vymeniť batériu. Tá je však pevnou súčasťou produktu, ktorú nie je možné vymeniť. S. Schidde odhalil, že na nemeckom trhu je aspoň 150 produktov, ktoré znemožňujú výmenu batérie. Ich výmena je taká komplikovaná, že je nutný servis u autorizovaného predajcu.

Elektrická zubná kefka

Elektrická zubná kefkaZdroj: Stefan Schridde

Príklad 5: Tlačiarne. Niektoré z nich majú vopred stanovenú životnosť, koľko strán môžu vytlačiť. Výmena náplne je pomerne drahá. Vo väčšine tlačiarní sa pri kúpe nachádzajú štartovacie náplne určené na vytlačenie niekoľkých desiatok strán. Tieto náplne nie sú plnohodnotné a je len otázka času, kedy bude zákazník kupovať nové.

Niektoré prípady, na ktoré spotrebitelia upozornili, naznačujú, že v tlačiarňach sú zabudované čipy pre nútený servis po prekročení určitého počtu vytlačených strán. Konkrétna štúdie uvádza prípad náplne do atramentovej tlačiarne Epson.

Zabudovaný čip v nej zapríčinil, že tlačiareň po 15-tisícoch vytlačených stránkach ohlásila, že je nutné náplň vymeniť. S. Schriddemu sa podarilo počítadlo trikrát pretočiť a bez problémov tak vytlačiť tisíce ďalších stránok.

Japonský výrobca vtedy potvrdil, že tlačiarne sú vybavené podložkami, ktoré absorbujú prebytočný atrament. „Musia sa pravidelne meniť, aby správne fungovali. Ak nie, hrozia v najhoršom prípade škvrny na nábytku či koberci. Preto majú naše tlačiarne počítadlo, ktoré kontroluje ich stav. Keď je potrebné podložku vymeniť, nie je možné ďalej tlačiť.“ Keď je tlačiareň v záruke, je výmena zadarmo, ale po jej uplynutí si spotrebiteľ priplatí.

Firmy si svoj biznis nechávajú pre seba a to sa týka aj náhradných dielov. Ak spotrebiteľ využije neoriginálne náplne so snahou ušetriť, stráca garanciu záruky, ktorá je dva roky. Bežne sa to deje aj na trhu počítačov, kde stačí notebook rozobrať a záruka je fuč.

Tlačiareň

TlačiareňZdroj: Stefan Schridde

Príklad 6: Pamäťová karta. Podobne ako pri tlačiarňach sa stáva, že firma rovno naprogramuje do svojich výrobkov presnú dĺžku životnosti. Podľa nemeckej analýzy to majú robiť niektorí výrobcovia pamäťových kariet pre fotoaparáty alebo telefóny. Ak majiteľ prekročí určitú kvótu, karta sa stane nepoužiteľnou. Podobne to vraj funguje napríklad pri kávovaroch, ktoré po určitom počte káv jednoducho prestanú fungovať a majiteľ ich potrebuje poslať do servisu.

Príklad 7: Mixér. Ide len o modelový príklad produktu, v ktorom nie sú použité súčiastky s dostatočnou životnosťou. U niektorých výrobcov sa kovové súčiastky vymieňajú za umelohmotné, ktoré majú pri pohybe nižšiu odolnosť voči treniu a deformovaniu sa. Ak sa zničia opotrebením, nedajú sa vymeniť alebo ich bežný spotrebiteľ nerozmontuje.

Mixér

MixérZdroj: Stefan Schridde

Príklad 8: Elektronika. Do niektorých počítačov alebo smartfónov sa jednoducho nedostanete. Autori štúdie uvádzajú napríklad laptop MacBook Pro od spoločnosti Apple, ktorého kryt je zlepený a odmontovať a pozrieť sa do „interiéru“ je mimoriadne obtiažne.

Denník Le Monde pred dvoma rokmi urobil reportáž s opravárom elektrospotrebičov Christopherom Inaebnitom. Ten rozobral iPad od spoločnosti Apple. Firma používala obojstrannú lepiacu pásku, ktorá je pevnejšia.

„Aby sme sa dostali k elektronickým komponentom, musíme ju rozlepiť teplovzdušnou pištoľou,“ povedal opravár pre francúzsky denník. Bol to len ďalší z dôkazov, že nové výrobky sa čím ďalej, tým horšie opravujú.

„Ešte pred pár rokmi šlo opraviť osem zariadení z desiatich. Teraz už je to len sedem z desiatich a možno ešte menej, pokiaľ ide o elektroniku,“ dodal.

Vysoký počet zlyhaní notebookov má na svedomí jeho prehriatie. Každý notebook sa by sa mal prečistiť aspoň raz za šesť mesiacov, ale o tom bežný používateľ nič nevie, pretože mu to nik nepovedal. Ak sa už začne z prílišného prehrievania sám vypínať, je často neskoro.

Notebook MacBook od Apple

Notebook MacBook od AppleZdroj: Stefan Schridde

Príklad 9: Elektrolytický kondenzátor. Tvorí základnú súčiastku spotrebnej elektroniky, ktorá obmedzuje kolísanie napätia. V produktoch, akými sú televízia, DVD prehrávače, počítače a iné, sa vedcom podarilo dokázať, že boli zámerne používané kondenzátory, ktoré životnosť spotrebičov skrátili o päť až desať rokov.

Ak by ste si povedali, že to bola otázka ceny, nie je to celkom tak. Cena súčiastky, ktorá by životnosť produktu predĺžila o dlhé roky, sa od ceny bežne používaných komponentov nelíšila ani o jeden eurocent.

Kondenzátor

KondenzátorZdroj: Stefan Schridde

Prvá obeť: Žiarovka

Na fenomén plánovanej zastaranosti poukázal v roku 2010 aj dokument francúzsko-nemeckej televízie ARTE Prêt à jeter (Pripravené k vyhodeniu). Film ovenčený niekoľkými medzinárodnými cenami upozornil na prvú obeť plánovaného zastarania: žiarovku.

Koncom roku 1924 sa v Ženeve zorganizoval takzvaný Phoebuskartell, ktorý mal za cieľ presadiť plánované zastarávanie žiaroviek. Kartel združoval najväčších výrobcov ako nemecký Osram či holandský Philips, ktorí sa dohodli, že prestanú vyrábať kvalitné žiarovky s dlhou životnosťou a rozdelia si svetový trh.

Hlavným cieľom bola výmena patentov, kontrola výroby a predovšetkým spotrebiteľov. Keď Thomas A. Edison spustil prvú žiarovku v roku 1881, jej priemerná životnosť sa pohybovala okolo 1 500 hodín. Do uzatvorenia kartelovej dohody Phoebus sa výrobcovia hrdili kvalitnými vláknami žiaroviek, ktoré vydržali aj 2 500 hodín (otázna bola spotreba energie, ktorá sa v tom čase neriešila).

Po tlaku kartelu sa vývojári firiem začali zaoberať spôsobom, ako by umelo znížili priemernú životnosť žiaroviek o tisíc hodín. Vývojárom sa údajne podarili vyrobiť aj žiarovky so životnosťou 100-tisíc hodín, ale žiadna z nich sa nedostala do masovej výroby.

Výroba a životnosť žiaroviek sa po uzatvorení kartelu prísne sledovala. Ak firmy predávali žiarovky, ktoré mali v meraniach vyššiu životnosť ako 1 500 hodín, boli prísne sankcionované. Dohoda nikdy oficiálne neexistovala. Svoju činnosť maskovali firmy neustálym menením názvu, dohody neboli verejnosti prístupné. Objavil ich až po rokoch nemecký historik Helmut Höge.

Riešenie na krízu? Hora smetí

Ako recyklujú Američania elektronický odpad

Ako recyklujú Američania elektronický odpadZdroj: http://www.electronicstakeback.com/

Fenomén plánovanej zastaranosti sa rýchle rozšíril do všetkých kútov priemyslu. Masová výroba produkty zlacnila a ľudia nechodili na nákupy už len preto, že niečo potrebovali, ale robili to zo zábavy. V roku 1929 zasiahol Spojené štáty hospodársky kolaps, bez práce bol každý štvrtý Američan.

Spotreba klesla a ľudia hľadali prácu. V tom čase sa dostal koncept plánovaného zastarávania aj na papier. Burzový maklér Bernard London navrhol, aby bol výrobok funkčný len počas záručnej doby a po jej uplynutí sa bude považovať za „mŕtvy“.

Spotrebiteľ by ho mal odovzdať vládnej organizácii, ktorá ho následne znehodnotí. Snahou bolo, aby tovar mal vždy zaručený odbyt a firmy mohli ponúkať pre ľudí prácu. Tento koncept nútenej životnosti sa do praxe nikdy neaplikoval a ostal len ekonomickou utópiou.

V 50. rokoch sa téma opäť vrátila do pozornosti. Plánované zastaranie nemalo byť spotrebiteľovi nanútené, ale malo ho lákať cez dizajn a marketing. Najväčším zástancom konceptu bol americký dizajnér áut a nábytku Brooks Stevens. Nechcel, aby sa produkty kazili, ale aby sa po čase v spotrebiteľovi ozvalo „nákupné nutkanie“, ktorým sa mu starý produkt zunoval.

„Naša celá ekonomika je postavená na plánovanom zastarávaní a každý, kto dokáže čítať bez toho, aby pri tom hýbal perami, by to mal vedieť. Robíme to z toho najzdravšieho dôvodu, aby sme zarobili peniaze,“ povedal.

Avšak predstavuje znižovanie trvácnosti výrobkov zlyhanie trhu, či ide o odraz spotrebiteľských preferencií týkajúcich sa hodnôt, ktoré zákazník požaduje? Teda nižšia cena, novšie technológie aj na úkor dlhej životnosti?

„Ja tvrdím, že to druhé. S tým, ako sa znižujú ceny vstupných zdrojov, je zmysluplnejšie vec nahradiť, než jej dať večnú životnosť. Chcete mixér za 200 dolárov, ktorý vydrží 30 rokov, či mixér za 10 dolárov, ktorý vydrží päť rokov? Čokoľvek spotrebitelia dlhodobo uprednostňujú, bude trh poskytovať,“ napísal v roku 2004 ekonóm Llewellyn H. Rockwell.

Nemecká štúdia Geplante Obsoleszenz tento negatívny jav modernej spoločnosti vyhodnotila číslami. Za šmejdové produkty, ktoré kvôli zlej kvalite a krátkej životnosti končia na skládke, v roku 2012 Nemci zaplatili 101 miliárd eur, čo je sedem percent celkových výdavkov nemeckých domácností.

Len na porovnanie, za pohonné hmoty nemecké domácnosti ročne zaplatia 56 miliárd, za elektrinu 98 miliárd a za potraviny 130 miliárd eur. Kúpou nekvalitného a predčasne vyhodeného tovaru vyprodukoval každý Nemec 120 kilogramov odpadu, spolu až spolu 9,6 milióna ton.

Zdroj: SITA/AP

  • Tlačiť
  • 7